Basnicky.sk

V komnate smútku ticho znie harfy zvuk krásny,
temný princ utopený v myšlienkach svojich vlastných básní,
vidí len smrť a žiaľ, hoc vôkol je plno jasných svetov,
vie, že je čisté svetlo lenže plné krvavých stretov.

Vie že je, no už neverí v pravdu a víťazstvo dobra,
mal v rukách tú ilúziu, no život mu ju odťal a zobral,
legenda o živote, hľadaj, tmu zaženie a spasí ťa láska,
záchrana nevinných, v dračej diere skrytá kráska.

Nepoškvrnený krvou, do rúk mu vnútili meč,
s bolesťou v srdci a sklonenou hlavou odišiel preč,
nezmysel vraždiť, len jeho smrť vnáša mu do duše nádej,
nepriehľadná hmla, tam stratí sa to čo sa tam nájde.

Žiaden smiech, žiaden plač, holá púšť dračieho dychu,
zvuk kovový jeho nôh stratil sa v pálčivom tichu.
"Som sám!", radosť v srdci spieva, nik mu nespôsobí bolesť,
opeknel temný svet, šťastie hreje, plno plodov na zakázanom strome.

Cítil blízkosť lásky, skalený pohľad a otupené zmysly,
postava v bielom nad slnko jasnejšia mu zblúdila v mysli,
kraj triasol sa strachom, na tvári hrdosť, "Zabijem draka!"
Kamenná tvár s výrazom smrti, zaťaté zuby, život sa ľaká.

Zahubiť bytosť pre vlastné šťastie? V krvavej kaluži zaliaty,
vytrhnúť osudu to čo ti nepatrí, to čo sám nedá ti?
Prvýkrát niečo pre seba, prvýkrát niečo pre svoje šťastie,
potreba zabíjať sťa zázračná rastlina divo v ňom rastie.

Nezlomil túžby po láske, po šťastí, po krvi,
keď sa divé zviera, atrapa človeka v človeku prebudí,
s jedinou vidinou, fatamorgána, meč v čistej dlani,
mocný pán na zemi, ruka v ruke s krásnou pani...

Tma! Počarovaný stál v jaskyni v drakovom tieni,
v diaľke zbadal tvár bez tváre, čo je preňho, no neni,
v záchvate lásky, so smädom po krvi, iba on a drak,
pozdvihol meč, so zlomeným srdcom a chuťou zabíjať rozvíril slepý mrak.

Zaťal sa do mäsa, nešťastný smiech vydral sa z hrdla,
na duši tma s pocitom víťazstva, "Nad každým vyhrám!"
Na očiach šťastie, na tvári láska, záchranca a hrdina,
život sa premenil na sen v raji, prišla vyvolená hodina.

Potom otvoril oči, pochopil, odhalil svoju vlastnú lož,
zronený osudom, v prachu svojej ilúzie na krku studený nôž,
rozplynul sa v nehybnom vzduchu nájdený a nepoznaný sen,
hnilobný zápach roky mŕtveho tvora, cez oči sa navrátil tieň.

V chorobnom tichu zbadal svoju pravdu na tomto svete,
láska je nenávisť, život je smrť pre všetky krvavé obete,
váha sveta ho zlomila, čierne duše čiernych ľudí na čiernej zemi.
Už vidí! S čepeľou sa zlomila aj nádej, kričí no hlas je nemý.

Omotaná pavučinou biela duša predsa skrytá v hustnúcej tme,
do skonania sveta jeho vlastný osud vydáva škodoradostný smiech,
a tak vzal a vrazil si zlomenú čepeľ do hrude, duša letí k druhým brehom,
temný no nepoškvrnený a jediná krv, čo prelial bola tá jeho...