Basnicky.sk

Polnočné tikanie na kostolnej veži,
dôkazový materiál o tom, že čas beží,
uteká ako voda mi pomedzi prsty,
nesprávnym smerom a mne proti srsti.

Začal ďalší zlomok nesprávneho života,
napriek všetkým okolo ma obklúčila samota,
potrebujem žiť, no potrebujem nejestvovať,
blízkych ľudí pár, pred ktorými sa môžem schovať.

Zblúdila ovečka na križovatke ciest,
bez možnosti výberu s prúdom budem tiecť,
kam ma vietor zaveje, tam zostanem stáť,
kým sa chorá myseľ neprestane báť.

Piesok v hodinách sa presypal, nastal ten deň,
z duše nenávidený, žijem iba preň,
čakal som ho, prišiel skoro, 5. august,
hrôza stretu so smrťou, krv tečie do úst.

Vírivý kolotoč čiernej vrany na nebi,
rozhovor zo zubatou, nepriestrelné aliby
dávno sú preč, za obzorom existencie,
pred ňou sa neskryješ, život neprežiješ.

A tak sa topím v mojej súkromnej čiernej diere,
vosková figurína zaliata v slepej viere,
po prestrelke s osudom som porazený víťaz,
koniec putovania tak jemne oslepí ťa.

V hĺbke 300 metrov ma čaká nové aj,
beznádejný pokus osud do rúk vziať,
skrátka predĺžené tiene a kvapka stiekla,
stiekla ďalšia, zožrala posledný kúsok svetla.

Vnútorné teplo zalialo ma čistým chladom,
prejedený a predsa zomieram citovým hladom,
zomieram večnou túžbou po smrti,
vzduch čo spolu s tebou dýcham ma potichu škrtí.

To čo som si vysníval, pred tým teraz utekám,
zhorieť či zakopať sa pod zem, už nie je kam,
tak veľmi som chcel zomrieť, že stratil som schopnosť žiť,
a z miestnosti sudičiek ukradol som svoju niť.

Za dymovou clonou oheň ticho plápolá,
stačilo by len byť malým kúskom popola,
načo mi je život, keď som iba živý,
keď nezvládam užívať všetky jeho divy.

Hoc pozerám sa hore, k nočnej oblohe,
hviezdy čo sú tam už vidieť nemôžem,
všetko sa mi stratilo, nezmysel života
a tak radšej spácham na prítomnosť sabotáž.

A aj keď hodiny ukončia tento deň,
viem že príde iný, viem že neujdem,
nikdy sa nič nezmení, kým si nevytrhnem srdce,
až potom zmizne tma a začne svietiť slnce!