Basnicky.sk

Arwen  Zobraziť/skryť lištu autora

Rakúske dobrodružstvo (próza)

Ivona je obyčajné sedemnásťročné dievča. To však ešte netuší, aké prekvapenie jej pripraví otec a aj napriek prvotnému nesúhlasu prežije neuveriteľné dobrodružstvo...

„Ivonka, poď na chvíľu sem!“ povolal ma k sebe otec.
Čo tak chce? Dúfam, že to nebude ďalšia prednáška o mojich nočných potulkách. Mýlila som sa.
„O dva týždne cestujeme do Rakúska. Dostal som tam prácu na dva mesiace.“
„Čo? To je vtip?“ prekvapene som naňho zízala ako teľa na nové vráta.
„Nie, prečo? Veď...“ otec ani nedokončil čo chcel povedať, lebo do reči som mu skočila ja:
„Prečo ocko? To tam musím stráviť celé prázdniny? A čo priatelia? Veď tam nikoho nepoznám.“ Moje argumenty nepomohli. Bolo rozhodnuté. Urazená, plná zlosti som ešte pred svojím útekom do izby zakričala:
„Mamička by bola na mojej strane! Ona by ma chápala!“
Mama zomrela pred tromi rokmi pri autonehode. Veľmi ťažko som sa s tým vyrovnávala a stále mi ešte chýba. Nechcelo sa mi veriť, že mi to ocko robí. Ale nemohla som nič robiť. Azda len jedno: učiť sa nemčinu. Moja slovná zásoba obsahovala len také slová ako ja alebo nein. Dva týždne síce nebola dvakrát dlhá doba na zdokonaľovanie sa v cudzom jazyku, ale chcela a hlavne musela som to dokázať. Otec ma každý deň skúšal slovíčka, frázy, ... Jemu bolo ľahko! Veď je učiteľom nemčiny. Zaujímavé je, že ma do nej nikdy nenútil. Ešte k tomu učil aj telesnú výchovu, čomu som bola aj vďačná. Práve on ma priviedol na myšlienku hrať futbal. S naším tímom sme už neraz vyhrali nejeden turnaj. Vo voľnom čase som mala rada paraglajding. Mama síce nebola z toho nadšená, ale ja som bola po otcovi tvrdohlavá. Po nejakom čase sa dostavili aj prvé úspechy: 1.miesto v juniorskej kategórii. Mala som rada adrenalínové športy.
Nastal ten „vytúžený okamžik“ a zrazu ani neviem ako som sa ocitla vo svojej novej izbe. Na moje počudovanie bola celkom útulná. Mala som tam dokonca aj rádio, aj televízor! Kým otec pracoval, ja som sa potulovala po okolí. Hľadala som futbalové ihrisko, aby som nezanedbala zameškané tréningy. Nijaké som nenašla, azda len lúku, na ktorej pravidelne hrávali nejakí chalani futbal. Mohli mať tak sedemnásť alebo osemnásť. Často som okolo nich chodievala a nevedela som ako sa mám pridať. Po dlhom vnútornom boji som sa odhodlala.
„Hallo! Kann ich auch mitspielen?“ povedala som trochu lámavou nemčinou.
„Ja, gut!“ povedal jeden.
Prekvapila ma taká ochota. U nás doma by ma len vysmiali.
„Du bist mit Michael, Uwe und Peter,“ povedal druhý.
Všetci sa mi porade predstavovali, až kým som sa nedostala k Markovi, ktorý bol posledný.
„Hallo! Ich heiße Mark. Wie heißt du?“ spýtal sa.
„Ich heiße Ivona,“ Hovorila som už trochu istejšie a Mark mi bol veľmi sympatický.
„Wie alt bist du?“ vytrhol ma zo zamyslenia.
„Ich? Ich bin siebzehn Jahre alt. Und du?“ pokračovala som.
„Achtzehn. Wo wohnst du?“ pokračoval v dialógu.
„Ich wohne in der Slowakei, in Košice. Und wo wohnst du?“ odpovedala som trochu zo strachom.
„In der Slowakei?“ vykríkli zborovo.
Situáciu našťastie zachránil Mark:
„Ich wohne dort,“ a ukázal na neďalekú budovu, ktorá skôr pripomínala školský internát ako obytný dom, avšak nevedela som ako to preložiť.
„Ivo...Ivone...“ začal.
„Ivona, ich heiße Ivona,“ Opravila som ho.
„Ivona, was machst du hier, in Östereich?“ spýtal sa.
„Mein Vater hat hier die Arbeit für zwei Monats erhalten,“ Povedala som s ľahkým vzdychnutím.
„Und deine Mutter? Was macht deine Mutter?“ vyzvedal ďalej.
Tu však zasiahol moje citlivé miesto. Sklopila som zrak.
„Ich habe keine Mutter. Sie ist gestorben,“ Vyšlo zo mňa žalostne.
„Tut mir leid,“ Súcitil so mnou.
„Können wir schon spielen?“ rýchlo som zmenila tému.
Všetci súhlasili a už sa ma na nič nepýtali. Asi radšej. Hralo sa mi s nimi perfektne. Bolo síce zopár pádov, ale stálo to za to. Naučili ma zopár chalanských fintičiek, o ktorých sa mi u nás doma mohlo len snívať, že by ma ich niekto ochotne naučil. Tu to bolo celkom iné. Iné pomery, iní ľudia, úplne iný kraj.
Kopali sme si futbalku ešte dlho a do svojej dočasnej izby som sa vrátila až podvečer. Otec ešte stále nebol doma. Asi sa zdržal v práci. Nazrela som do chladničky a naskytol sa mi dosť úbohý pohľad: zívala prázdnotou. Tak mi neostávalo nič iné, ako zájsť do najbližšej večierky a kúpiť niečo na večeru. Zobrala som svoju peňaženku a letela do obchodu. Rozhodla som sa, že spravím špagety. Nákup mám v košíku a zrazu začnem mať podozrenie. Otvorím peňaženku a zistím, že sa v nej nachádzajú len slovenské peniaze, ktoré som pred odchodom zabudla vymeniť.
„Do pekla!“ zanadávala som dosť nahlas.
Veľa ľudí sa na mňa dosť nechápavým pohľadom pozrelo. Oprela som sa o regál s cestovinami a rozmýšľala, čo urobím.
„Mm, ich mag Spaghetti gern, sehr gern,“ ozvalo sa spoza mňa.
Otočím sa a vidím pred sebou Marka.
„Hast du ein Problem?“ spýtal sa.
„Ja,“ povedala som a snažila sa mu ho vysvetliť.
Úspešne sa mi to podarilo a zachoval sa tak, ako by som nikdy nepredpokladala. Siahol do vrecka, vytiahol tunajšiu bankovku a podal mi ju. Stála som ako obarená, lebo takú reakciu som nečakala. Veď ma ani riadne nepozná a po prvýkrát sme sa stretli len dnes okolo obeda.
„Ale ... to ... ja nemôžem prijať,“ začala som slovensky.
„Was?“ zmätene sa na mňa pozeral.
„Ach, entschuldige mich, aber ich kann es nicht annehmen,“ opravila som sa.
„Warum?“ opýtal sa.
„Weil, weil ...“ koktala som. Nejako som sa s ním dohadovala, ale nakoniec som peniaze prijala. Keď sme sa potom lúčili, snažila som sa mu povedať, že mu ich čo najrýchlejšie vrátim, ale neviem, či mi rozumel. Za ten čas, čo sme sa rozprávali alebo sa skôr snažili rozprávať, lebo nemčina mi až tak dobre nejde, sa rozpršalo. Domov som dobehla do nitky premočená. Otec tam už bol a vyčítavo na mňa hľadel.
„Kde si bola?“ opýtal sa.
„V obchode. Nemali sme nič na jedenie, tak som išla kúpiť niečo na večeru.“
„Čo?“ udivene krútil hlavou.
A začala diskusia: kde si bola celý deň, odkiaľ si mala peniaze, ... Po dlhom premáhaní som musela s pravdou von. Na pôžičku od Marka bol, myslím, trochu nahnevaný, ale nechal to tak, lebo bol aj rád, že som sa dobrovoľne popasovala s nemčinou. Začala som robiť večeru a čo neuvidím na obale do špagiet! Čísla. Ale nie obyčajné, ale bolo to telefónne číslo! Keď som špagety vkladala do košíka, ešte tam nebolo, tým som si istá, takže ho tam musel napísať Mark, keď mi pomáhal vložiť nákup do tašky a mne uletel bloček, tak som sa za ním rozbehla. Markovo číslo! Super! Bola som taká nadšená, že som takmer rozvarila špagety a večer som nemohla vôbec zaspať. Mark, Mark ... behalo mi hlavou. Ako sa môže človek tak rýchlo zamilovať? Neviem, ale bolo to už tak. Len horko-ťažko som zaspala.
Ráno sa zobudím a ťažko sa mi hýbe. Nielen to: bolí ma hlava. Asi som včera nachladla. Otec nebol veľmi nadšený, ale aj tak musel do práce. Dal mi zdravotnú kartu a povedal, že ak mi bude horšie, mám ísť k doktorovi. Odišiel a ja som zostala sama. Nebolo mi práve najlepšie a nevedela som, čo mám robiť. Veď ako mám ísť k lekárovi, keď neviem, kde má ordináciu? Aj keby som už kolabovala, nemohla som zavolať záchranku, lebo nemám číslo. A ani na otca, lebo nemá mobil. Číslo, číslo ... Mark! Veď mám Markovo číslo! Ten mi určite poradí, kde mám hľadať pomoc. Nesmelo vyťukávam číslo do telefónu. Už to zvoní ...
„Bitte?“ ozve sa z druhého konca.
„Mark? Hier ist Ivona,“ Bojazlivo sa predstavím.
„Ivona? Ivona! Hallo! Wie geht´s?“ začal zľahka.
„Hallo! Ich brauche Hilfe,“ povedala som zachrípnuto.
„Was ist los?“ spýtal sa.
„Ich bin krank. Bitte, wie komme ich zum Arzt?“ chrčala som do telefónu.
„Keine Angst! Ich helfe dir,“ odvetil.
Najprv chcel ísť za mnou, ale povedala som, že to nebude nutné. Tak mi radil cez telefón, ako sa z toho čo najrýchlejšie z toho dostanem. Zaskočilo ma to. Odkiaľ vedel tak veľa o lekárstve? Keď som sa ho na to spýtala alebo sa skôr snažila spýtať, niečo zamrmlal, čomu som vôbec nerozumela. Zrazu som skoro prestala dýchať.
„Du bist das einzige Licht in meinem Leben,“ zašepkal a zložil.
Teraz sa mi ťažko nedýchalo len preto, lebo mám silnú nádchu, ale aj pre tú vetu, ktorú povedal Mark. Správala som sa podľa jeho rád a na moje počudovanie som o dva dni bola skoro ako rybička. Aj otec sa čudoval.
Júl sa pomaly strácal z dohľadu a žezlo prevzal august. Prebudila som sa do slnečného rána a leho lúče ma šteklili na tvári. Mimovoľne som sa usmiala. Spomínala som na Markove slová. Od toho telefonátu sme si ani nezavolali, ani sa nestretli a to už prešli dva týždne. Nebola som hrať futbal a dokonca som sa pristihla, že sa mu snažím vyhýbať a pritom chcem byť s ním. Niečo mi v tom bránilo. Asi to, že on bol Rakúšan a ja Slovenka. Po prázdninách odídem a už ho asi nikdy neuvidím. Nemôžem dovoliť, aby to pokračovalo. Ale srdcu nerozkážem.
Sadnem si na okraj postele a začnem čítať dnešné noviny, ktoré mi tu otec nechal. Listujem a narazím na obrázok paraglajdingu. Pozriem sa lepšie a nájdem malý článok. Srdce mi poskočilo, lebo som zistila, že sa tu dá lietať. Rýchlo som sa najedla, obliekla, nechala otcovi odkaz, zobrala plán mesta a už som utekala hľadať základňu. Netrvalo dlho a našla som veľkú budovu, pred ktorou stála socha paraglajdingu. O malú chvíľu som bola pripravená na let. Síce ma stálo veľa námahy vysvetliť vedúcemu, že nie som začiatočník a viem, do čoho idem. Ešte šťastie, že vždy pri sebe nosím pre každý prípad certifikát a elektronický prekladač.
Keď som sa ocitla vo vzduchu, zalial ma známy pocit. Pocit voľnosti a slobody. Vzďaľovala som sa od základne viac a viac. Teplý vietor sa mi hral s vlasmi, ktoré mi povievali sem a tam. Teraz som letela ponad skaly a vysoké kopce. Cítila som sa perfektne. Ale len do tej chvíle, kým mi do tváre nezadul ľadový vietor. Na horách to síce nebolo výnimočné, ale teraz to vyzeralo zle. Obloha sa náhle zatiahla a nevinný vetrík sa zmenil na riadnu víchricu. Ovládať padák bolo nemožné. Snažila som sa dostať aspoň na nejakú plošinu, aby som mohla pristáť. Žiaľ, nestihla som to. Vietor ma odnášal na stranu ku skalnej stene. Nezvládla som situáciu a zrútila som sa na bralo ...
Chlad. Cítila som hrozný chlad. Keď som po chvíľkovom bezvedomí precitla, bolo mi strašne zle. Bolela ma hlava, asi som si zlomila ruku, brucho sa mi zvieralo v kŕčoch a noha, ktorú som mala zakliesnenú vďaka padáku na skale, silno krvácala. Pri vedomí som sa udržala len sťažka. S vypätím síl som zapla vysielačku. Ak budem mať šťastie, zachytia jej signál a pôjdu mi na pomoc. Pomaly mi dochádzali sily. Minúty sa tiahli ako hodiny. Nevládala som sa pohnúť a moje skrehnuté telo strácalo tep. Skoro som znova upadla do bezvedomia, keď som v tom začula hlasy.
„Pomoc, tu som!“ kričala som z posledných síl a moja ozvena zanikala vo vetre. Síce som kričala po slovensky, ale vôbec som si to neuvedomovala. Priala som si, aby ma našli. Len toto jediné prianie...
Hlasy sa stále približovali a vo mne rástla nádej. Videla som ich. Videla som červené bundy, ktoré sa blížili ku mne. Snažili som sa im dať znamenie, aby vedeli presne kde som, ale hneď ako som zdvihla ruku, celým telom mi prešla krutá bolesť a znova som klesla na mokré skaly. Zatvorila som oči.
Po chvíli mnou ktosi triasol. Som opäť pri vedomí a nado mnou sa skláňa lekár.
„Hallo! Wie heißt du?“ spýtal sa.
„Ivo...Ivona,“ povedala som a tvár sa mi skrivila od bolesti.
Objavil sa druhý člen horskej služby. Pozrela som sa naň a uvidela som známu tvár. Kľakol si ku mne a spod vlasov sa na mňa súcitne usmial. Bol to Mark. Nevedela som ako, nevedela som prečo bol tu, ale bola som rada. Tvár mu bičoval dážď a ja som znova strácala vedomie.
„Mir ist kalt,“ zašepkala som a ďalej si pamätám len útržky rozhovorov horskej služby: „...der Fall auf den Kopf...Armbruch...offen Wunde...die Verdächtigung auf innere Blutung...“
Otvorím oči. Všetko okolo mňa je biele. Ani nevnímam lekára, ktorý mi kontroloval pulz.
„Hallo!“ povedal ticho.
V tom do izby niekto vošiel. Bol to otec.
„Ivonka, čo si to stvárala. Ani nevieš ako som sa bál!“ hovoril.
„Prepáč...“ ospravedlnila som sa a opäť zaspala.
Keď som sa zobudila, sedel pri mne Mark.
„Mark...“ začala som.
Ten mi však priložil prst na ústa. Pomaly sa nado mňa skláňal, až sa jeho pery dotkli mojich a nežne ma pobozkal. Cítila som, ako celým mojím telom prešiel nejaký impulz.
„Ich liebe dich!“ povedala som sťažka, ale úprimne. Pozerali sme sa na seba a dlho bolo ticho. Hladil ma po vlasoch a zašepkal mi do ucha:
„Ich liebe dich auch!“
Do izby práve vošiel lekár, aby ma skontroloval.
„A, Mark! Bist du hier?“ čudoval sa.
„Wie lange bleibe ich hier?“ spýtala som sa.
Doktor mi začal vysvetľovať, čo sa dialo po tom, ako som upadla do bezvedomia: Hneď ako ma previezli do nemocnice, išla som na operačku, lebo skala, o ktorú som si zranila nohu, mi poškodila väzivo. Podozrenie na vnútorné krvácanie sa našťastie nepotvrdilo. Ešte k tomu som mala otras mozgu a zlomenú ruku. A musela som v nemocnici zostať ešte tri týždne. Tkže keď ma prepustia, budem mať len jeden deň, aby som sa stretla s Markom osamote. Bála som sa toho dňa. Chodil za mnou každý deň a raz dokonca vzal so sebou chalanov, s ktorými som hrala futbal. Dobre si zo mňa uťahovali.
Keď nastal deň „D“ a prepustili ma z nemocnice, dohodla som sa z Markom, že sa stretneme na druhý deň. Otec síce dvakrát nadšený nebol, že sa budem namáhať namiesto odpočinku, ale argumenty, že Mark je sanitár, pomohli.
Pomaly som kráčala o barliach k vchodovým dverám, pred ktorými ma čakal. Otvorila som ich a stál tam s úsmevom na perách a kyticou ruží. Otec sa postavil za mňa a rozprával sa s Markom veľmi rýchlou nemčinou, takže som nič nerozumela.
„Čo si mu povedal?“ spýtala som sa otca, keď sme sa chystali odísť.
„Nič, len aby na teba dával pozor,“ odvetil.
Neverila som mu.
Kým sme pomaly došli do parku, rozprávali sme sa. Pokým hovoril zreteľne, nemala som problém rozumieť mu. Prišli sme ku veľkej lipe, pod ktorou bola lavička. Sadli sme si. Tam sme už nepotrebovali slová. Bodaj by ten okamih trval večne! Oddávali sme sa jeden druhému a čas sa neuveriteľne rýchlo krátil. Musela som už ísť. Pred dverami sme si vymenili adresy a sľúbili sme si, že každý toho druhého príde v najbližšom čase navštíviť.
Na druhý deň som cestovala. Chystala som sa nastúpiť do vlaku, keď tu zrazu počujem spoza chrbta:
„Ivona!“
Mark celý udychčaný dobehol ku mne a hodila som sa mu okolo krku.
„Du bist mein Wächter,“ zašepkala som.
V tom som si spomenula na udalosť spred pár týždňov, keď som bola v obchode. Nenápadne som vytiahla tunajšiu bankovku a opatrne ju vložila do jeho vrecka. V jeho objatí som chcela zostať večne. Musela som však už nastúpiť a spoza okna vlaku som mu kývala. Do očí sa mi tlačili slzy. Mark v tom siahol do vrecka a objavil bankovku. Tá však nebola taká zaujímavá ako jej obsah: medailón. Nechala som mu svoj medailón pre šťastie so svojou fotografiou, aby si na mňa pamätal. Ťukol si po hlave, ako keby si na niečo spomenul. Podišiel k oknu pri ktorom som sedela a podával mi šatku. Bola nádherná. Vlak sa začal rozbiehať a chvíľu ešte bežal zároveň môjho okna. Na konci stanice zastal a kýval mi. Pomaly sa mi stratil z dohľadu.
Oprela som sa o operadlo a bola som šťastná. Veľmi šťastná. A hlavne som sa tešila na ďalšie prázdniny, lebo viem, že pocestujem späť do Rakúska a Rakúske dobrodružstvo bude pokračovať...
Dátum vloženia 8. 5. 2005 14:32
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 1796
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. SARA17

    Ahoj tak toto mi dalo zabrat, velmi sa mi páčila táto próza ibaže nerozumiem po nemecky tak neviem o čom sa rozprávala Ivona s Markom vieš?...ale ináč to bolo super, u mňa určite za 1...

    9. 5. 2005 10:09
  2. Arwen (napísal autor básne)

    Diky Sara17! Ale tá nemčina sa dá aj trochu domyslieť, nie? Aj keď nie všetko, ale pre mňa to bola sranda písať po nemecky.

    9. 5. 2005 18:31
  3. annita

    pohoda cistou nahodou viem po nemecky ale mas pravdu da sa to domyliest

    11. 5. 2005 19:43
  4. Daron

    no je to síce dlhšie ako moja najdlhšia báseň (a to je už čo povedať!) ale prečítal som to celé lebo aj tak trpím nespavosťou...

    no ja síce neviem po nemecky ani mäkké f ale celkom som si tie rozhovory domyslel...akurát toto som si absolútne nevedel ani domyslieť...
    "Du bist das einzige Licht in meinem Leben"
    ... nechcela by si mi povedať čo to znamená keď bola z toha taká unesená... alebo žeby to bol tvoj skutočný príbeh???

    inak je to peknučké a dám ti jednotku...

    13. 5. 2005 02:39
  5. annita

    daron : ty si jedine svetlo mojho zivota! nie ty , to je preklad

    13. 5. 2005 17:27
  6. Arwen (napísal autor básne)

    No, môj skutočný príbeh to nie je(nevolám sa Ivona, ale Andrea, Nemám sedemnásť, ale pätnásť,...), ale možno by som to brala, až na ten úraz. A mám svoj sen, ktorý sa týka Rakúska, tak som si ho aspoň takto priblížila.
    PS-odporúčam Viedeň, je tam skutočne krásne

    13. 5. 2005 19:50
  7. Daron

    nie ja som svetlo tvojho života annita? fňuk fňuk! no viedeň je krásna... no a arwen tak na to že máš 15... ty vole to je bomba... čaká ťa iná kariéra... ja som v 15 ani písať poriadne nevedel... ja som prvú báseň napísal až v 18 (alebo 19???) neviem nepamätám...

    14. 5. 2005 01:05
  8. annita

    ale nie daronko ty to najvacsie svetlo mojho zivota neboj a mas pravdu vieden je nadherna ale paris je predsa len krajsi...

    14. 5. 2005 18:40
  9. Arwen (napísal autor básne)

    Daron, ty musíš byť inak milý človek, keď často používaš "fňuk", asi si citlivý(a tí píšu básne). Obdivujem takých ľudí

    14. 5. 2005 20:22
  10. lonely

    jeeeeeeeeeeeejkrasne ta nemcina sa nahodou dala domysliet a to vobec neviem nic z nemciny.Ale teraz sa mi zdalo ze je uplne lahka ta nemcina.a pribeh jak vystrihnuty z mojich snickov za jedna

    23. 5. 2005 19:38
  11. Arwen (napísal autor básne)

    Áno, ako zo sna...
    Ale nemčina a ľahká? To určite nie. Vedieť perfektum, préteritum, pluskvamperfektum, konjuktív, ... To dalo zabrať, kým som sa to naučila. Ale všetko prináša svoje ovocie...

    24. 5. 2005 08:31
  12. lonely

    Arwn urcite som tym nemyslela ze je lahke naucit sa to klobuk dolu ale doteraz sa mi zdalo ze aj ked sa tri roky ucim nemcinu nicomu nerozumiem...v tvojom pribehu som rozumela vsetkemu_asi zazrakom

    25. 5. 2005 13:23
  13. Arwen (napísal autor básne)

    Ja viem...
    A tiež pracujem na nemeckej básničke(ale najprv musím zvládnuť diferenčné skúšky z nemčiny)...

    25. 5. 2005 20:28
  14. lencinocka

    teeeda.. cele je to uzasne, ale .. aj ked sa nemcinu ucim uz taaaak dlho, nerozumela som vsetko :(
    a nepaci sa mi ta posledna veta! ! "..a Rakuske dobrodruzstvo bude pokracovat.." inak je to ale cele krasne 1.

    10. 6. 2005 22:17
  15. nereg. erika

    ahoj Adka. bolo to uplne super, konecne som rozumela niecomu z nemciny.pa

    13. 6. 2006 16:32
  16. livush

    páána...strášne dlhé, ale stálo za to si to prečítať.. krásne... viem si to živo predstaviť 1

    4. 8. 2007 16:07