Basnicky.sk

“Niet cesty späť”

Tma, noc a svetlo... Dva kríže podo mnou a požičané hriechy, čo šliapajú po duši. A moje oči. Neplačú. Po búrke zvierajú prestrihnuté vlasy.
Niet miesta na odpustenie. Len v dlani, mŕtve spomienky. Našiel som ju. Ležala pri mne ... bledá ako svieca rozpustená v zemi. Jej sny a tisíce slov, čo nezazneli. Zaborený v nej, začal som chápať. Niečo.
Jonqa zomrela. Krásna. Čistá ako anjel, čo stratil krídla, keď nedokázal zachrániť človeka. Nemala na sebe žiadnu ranu, krv. Nič, z čoho by som dokázal zistiť, čo sa jej stalo. Njskôr som si myslel že spala, ale potom ...
Bol som sám. Znova ako predtým a s tými istými poznámkami v rukách. Ale bol som niekým iným. Niečím, čo mi naháňalo strach.
Odmietal som všetko, čo sa predtým stalo. Tie matné útržky.

Pozrel som sa na hodiny. Bola jedna hodina, po vypršaní času na vyriešenie úlohy. A ja som bol živý. No neslávil som. Stratil som viac než je odumretie tela a pohľad na ruky, ktoré mi mali hlodať červy. Stratil som pokoj. Stratil som vieru. Stratil som Jonqu.
Všetko bolo iné.
Neviem či navonok sa zmenili veci aj pre ostatných. Ale všade vôkol mňa horeli steny, ozývali sa srdcervúce stony a moje telo znetvorené na nepoznanie sa prikŕčalo k zemi. Nemohol som dýchať. Všade bola len para a síra.
Jediné miesto, ktoré bolo moje. Bol oltár s Jonqou, nad ktorú som postavil kríž. Bola biela a mramorová. Chladná ako socha. Stále som počul jej slová: “Lebo máš potenciál.”
Áno, už som chápal. Vo mne bolo všetko. Silná viera a silný odpor konať skutky. Všetko ako jedna veľká bublina. Praskla. A ukázal som pravú tvár. Ja boží syn, čo padol pre svoju pýchu.
Modrá obloha krvácala, hroby sa plnili a jeden hrob zostal prázdny. Ten môj.

Všade okolo mňa horeli plamene. Šľahali mi z rúk. A ja som zabúdal. Na jasné oči, zelené stromy, dotyk pier a spievanie drozdov. Bol som sám v sebe. Zatratený. Jonqa zmizla. A ja som nemohol precitnúť z úskosti a letargie tieňov. Bol koniec. Alebo ešte nie?
Zacítil som, že niekto so mnou trasie. Niekto na mňa volá. Ale ja som sa nevládal prebrať. No vtedy som zacítil tú vôňu. Jej vôňu v jej vlhkých vlasoch. Z ktorého stúpal ku mne čerstvý vzduch a ja som sa dokázal nadýchnuť.
Mala kráne modré oči a usmievala sa na mňa. Jemne.

“Prosím, preber sa!”, kričala na mňa. A ja som vedel, že je to Saphira.