Basnicky.sk

“Základ správneho riešenia je eliminácia nesprávnych indícií.”

Zazvonilo mi v ušiach.
Jonqa sa nemýlila, poznáme výsledok neúspešného riešenia úlohy. A to dokonca štyrikrát. Ale nepoznáme priebeh, akým sa to stalo.
Výsledkom bola smrť. Teda okrem prvých riešiteľov Samuela a Nataši. V každom ďalšom prípade si smrť uchmatla niečo. A neustále si nakladala väčšiu porciu.
Umierali deti.
V poslednom prípade zostalo len jedno dieťa živé. Aj to našli schúlené pri odpadkovom koši, plné od krvi a veľmi vystrašené.
Úsilie ľudí, ktorí sa od neho snažili zistiť, čo sa tam stalo ho dohnalo do ústavnej starostlivosti. Nerozprával, nejedol, nespal. Nepomáhali mu antidepresíva, výživa do žíl, ani vedomosti renovovaných psychiatrov. Na tretí deň pri pokuse o hypnózu Peter zomrel.

“Máme silnú motiváciu to vyriešiť,” povedal som Jonqe a silene som sa pousmial.
Nezabralo to. Jonqa sa neusmiala.
“Počuješ, aké tu je ticho?” striasla sa od zimy.
“Vráťme sa naspäť k riešeniu úlohy, toto nám nepomôže.”
Ale Jonqa neodpovedala. Striasla sa a s výkrikom padala na zem. Ešte dobre, že som bol pri nej a zachytil ju. Čo sa s ňou stalo?
Položil som ju na školskú lavicu a prikryl svojou bundou.
Keď som jej prehrabol vlasy, otvorila oči. Vyzerala veľmi zmätená. Rýchlo dýchala a pozerala na všetky smery.
“Už je dobre, upokoj sa, už ...”
“Niekto tu je!” zvolala, “tam. Videla som jeho tieň....” Omdlela.
Poobzeral som sa dookola. Nikde nič. Ale veril som jej. Niekto tu je a sleduje nás. Čakal som to.
Situácia sa skomplikovala. Teraz bude ťažké vyriešiť úlohu.
Musím byť v strehu a ochrániť ju. Dnes večer sa nič zlé nemôže stať. Áno, dnes nikto nezomrie.

Prestal som dýchať. A celým mojím telom prebehol mráz. Na krku som ucítil studený dych.
Niekto je za mnou.

“Nechaj to tak Peter, poď za mnou!” kričalo malé blonďaté dievčatko a ťahalo Petra za ruku. “Poď niečo ti ukážem.”
Peter pregúlil očami, ale nasledoval ju. Asi zasa našla na dvore veľkú dážďovku.
Simone bola jeho mladšia sestra a vo všetkom videla niečo zaujímavé.
“Čo mi chceš ukázať?”
“Počkaj uvidíš bude to prekvapenie... Potešíš sa.”
Vbehli na dvor. Peter to vedel. Ďalšia dážďovka ... pomyslel si.
Ale nezostali tam a zastali až pri starej kaplnke.
“Poď za mnou,” ťahala ho dovnútra a veselo sa usmievala. “AHA!”
Ukázala na peknú sýkorku, čo neustále lietala dookola a nemohla nájsť cestu von. Simone bola šťastná. Ten vtáčik bol taký krásny.
“Musíme mu pomocť dostať sa von,” povedal. “Snaží sa dostať na slobodu.”
“Dobre...” okamžite súhlasila jeho sestrička.
Sýkorka sa veľmi bála. Lietala zo strany na stranu a zúfalo sa snažila uniknúť detským rukám. Už už ju Simon držala v rukách, keď sa jej vtáčik vyšmykol a z posledných síl narazil do veľkého svietnika.
Peter zhýkol. Videl ako sa svietnik zapotácal a jeho sestra sa rozbehla priamo k nemu.
“Niééé!” vydralo sa mu z úst. Ale už bolo neskoro, keď tam dobehol.
Simon ležala na zemi v kaluži krvi. Svietnik sa jej pri páde zapichol priamo do hrdla. Bola silná, ešte stále sa metala.
Peter sa zohol a objal ju. V rukách držala pevne doráňanú sýkorku. Snažila sa mu niečo povedať.
“Tíško moja, tíško” hladil ju po vlasoch. Plakal. “Simone, zostaň pri mne.”