Basnicky.sk

Zhrdzavené dvere sa so škrípaním otvorili a ja som nesmelo nakukol do čakárne. Nikde nikto. Zavrel som za sebou dvere a potom sa - pohrúžený do temných myšlienok - odplazil na lavičku. Bol som objednaný na obyčajnú, triviálnu kontrolu, ale napriek tomu som bol nervózny. Tušil som, že moje buľvy mi to čumenie do monitoru teraz poriadne spočítajú. Takmer som ich počul, ako sa rehocú a ukazujú na mňa prstami. Svine. Keby som ich nepotreboval, tak by som si ich vysmažil na prírodnom tuku. Zahľadel som sa na hodinky. Bol som objednaný na jedenásť dvojbodka tridsať. Už bolo päť minút po pol.
Ten pičus si dáva načas, pomyslel som si rozmrzene.
A práve vtedy ku mne, spoza zavretých dverí ordinácie, doľahol šialený mužský rev.
„Ale no tak, pán Vobrízka!" počul som očného. „Veď to predsa nebolí!"
Ako odpoveď prišlo ďalšie zavytie. Človek musel nadobudnúť pocit, že tam toho chudáka kastrujú motorovou pílou a pri tom ho ešte znásilňuje tá obtlstnutá, fúzatá sestra. Znepokojene som sa zamrvil a začal sa nervózne hrýzť do spodnej pery. A po chvíli aj do hornej.
„Nie! Kurva! Nechajte ma!" reval pán Vobrízka.
„Sestra! Sedatíva!" zavelil doktor.
Nikdy by som si nebol pomyslel, že sa sedatíva využívajú aj u oftalmológa. Asi by som sa mal začať viac zaujímať o spoločenské dianie. V tej chvíli som však začul škrípavý zvuk plechových dverí a moje myšlienky sa rozutekali. Otočil som pohľad ku dverám. Stál tam zošúverený starec s bielou paličkou. Ale ako slepý nevyzeral. Ani tá palica nevyzerala, ako slepecká. Skôr mi pripomínala kosť. Ale nie kuraciu, to vám poviem.
„Dobrý," zatiahol dedo a posadil sa na lavičku.
„Mhm," zamrmlal som a sklopil pohľad do svojich otvorených dlaní. Doľahlo k nám ďalšie bolestivé zaskučanie. Starký sa usmial popod fúzy.
„Asi mu berú sietnicu," povedal.
„Čože?" zdvihol som hlavu.
„Vzorku sietnice," povedal. „Volá sa to biopsia, tuším."
„Nevedel som, že oční lekári využívajú biopsiu," poznamenal som. Ako pravidelný divák „Doktora Housa," som však hneď vedel, že je to nezmysel. Snažil som sa však zachovať kultivovaný tón nevinnej spoločenskej konverzácie.
„Využívajú," povedal starý. „Na mne ju už využili aspoň päťkrát!"
„Nezhoršilo vám to videnie?"
„Nie. U mňa sa už totiž nič zhoršiť nedá."
Práve vtedy sa dvere do ordinácie a vyšla objemná sestra. Týčila sa niekoľko metrov do výšky, ako spotvorený obor. Pripadalo mi dokonca, že sa mierne hrbí a keby sa mala narovnať v celej svojej výške, tak by to malo zrejme veľmi nepriaznivý dopad na naše životy. V ruke držala pána Vobrízku, ktorý mal cez oči previazaný obväz. Drsne ho vyhodila cez zavreté dvere. Vobrízka zastonal.
Nekomentoval som to.
Vzhliadla s tej výšky ku mne, zachrchlala a prebehla si rukou vo fúzoch.
„Vy ste na pol dvanástu?" spýtala sa dunivo.
„Áno," prikývol som nesmelo.
„Tak poďte," kývla mi hlavou a ja som ustráchane vošiel. Cestou som ešte zachytil starého sprisahanecký pohľad. Usmieval sa a pokýval hlavou. Ten pohľad. Hovoril mi: „Bude to okej."
Hneď ako sa však za mnou dvere zavreli, som si uvedomil, že nebude. Miestnosť bola strašne tmavá. Prižmúril som oči a rozhliadol sa. Všimol som si tabuľu s rôznymi písmenkami a veľmi múdro som sa na ňu pozorne zadíval. Musel som to využiť, ešte kým mi na nose trónili okuliare. Snažil som sa, aby sa mi tie hnusné časti abecedy čo najspoľahlivejšie uložili do pamäte.
„Sadnite si tam," povedala sestra a drsne ma sotila do nepohodlného kresla. Skvelo sa na ňom množstvo dier, z ktorých vyliezali larvy groteskných tvarov. Očividne sa tu už dlho neupratovalo.
„Okuliare dolu!" zavelila sestra. Poslúchol som. Pleskla vo vzduchu ukazovátkom a ukázala na jedno písmeno.
„Zakryť ľavé oko! Prečítať!" vyjadrila sa stroho. Zakryl som si ľavé oko. Pogratuloval som si k tomu, že som si tie písmená včas prečítal. Teraz ma totiž mohla zachrániť jedine moja pamäť, keďže som z tých posratých písmen nevidel ani to najväčšie. A to bolo len o málo menšie, než miestna sestra.
„Té," povedal som. Sestra posunula hrot ukazovátka o riadok nižšie.
„Ééé," zatiahol som v snahe rozlúštiť abstraktné kontúry, ktoré sa mi zlievali pred očami. V jednu chvíľu mi to pripomínalo písmeno „Z," o pár sekúnd zase psa naháňajúceho lietajúcu kosť. Prebehol som si jazykom po pere a povedal si, že to risknem.
„Nežmúr!" zrevala sestra. Vystrašene som poskočil. Seriem na to. Klamať sa nemá.
„V-viac... už nevidím," vykoktal som.
Sestra súhlasne zamručala, posadila sa za stôl a načmárala čosi na jeden z papierov. Spoza monitora teraz vykukla doktorova strapatá hlava. Zdobilo ju niekoľko vrások a frňák veľký, ako banán.
„Takže," zamručal optik. „Naposledy sme sa videli pred rokom, áno?"
Takmer za každou vetou hovoril „áno." A ja som vždy premýšľal prečo.
„Vtedy ste dostali tri celá päťky, áno?"
Prikývol som. Optik vstal. Všimol som si, že má ruky celé od krvi. Preglgol som. Lekár si utrel ruky do zástery a pristúpil ku mne. Skôr než vysokoškolsky vzdelaného lekára mi pripomínal toho sadistického mäsiara z mesta. Naklonil sa ku mne a zasvietil mi nejakým nástrojom do očí.
„Je to nahovno," skonštatoval napokon a vrátil sa ku stolu.
„A čo?" osmelil som sa.
„Váš zrak, áno?"
„Je to zlé?"
„Je," povedal. „Zrak sa vám zhoršil presne o deväťdesiat percent. To som ešte nevidel, áno?"
„No...," povedal som. „Asi trochu viac využívam počítač..."
„Mali by ste to obmedziť, áno?"
„Ale to nemôžem."
„Prečo?"
„Som spisovateľ."
Lekár sa na mňa zadíval, potom sa zadíval na sestru a potom sa obaja rozrehotali. Napadlo mi, či sa nezbláznili.
„Dostanem nové sklá?" spýtal som sa, aby som už konečne urobil prietrž tomu odpornému smiechu.
„Nie," povedal doktor a vstal. „To by vám už nepomohlo, áno? Teraz musíme pristúpiť k iným metódam, áno? Takzvanej alternatívnej liečbe, áno?"
„Áno," povedal som sucho.
Doktor sa zohol pod stôl a vytiahol odtiaľ stredne veľkú kartónovú škatuľu. Pristúpil ku mne a strčil mi ju pod nos.
„Vyberte si!" zavelil. Skĺzol som pohľadom dolu. V škatuli sa hmýrilo niekoľko očí. Zdalo sa, že v nich ešte tepú nervy, pretože sa striedavo zväčšovali a zmenšovali. Stále dokola. Ako srdce, napadlo mi pri tom pohľade. Akoby bilo srdce. Bolo jasné, že ich vyrezali iba nedávno. Na tých navrchu bola stále krv.
„No tak," prešliapol lekár nervózne.
„Nerozumiem," povedal som. „Mám si vybrať nové... oči?"
„Úplne správne," usmial sa optik. Mlčal som. Lekár si odkašľal. Potom preniesol váhu tela na pravú nohu, trochu sa prihrbil, aby stále pevnejšie a zdvihol jednu ruku k svojej brade.
„Pozrite," začal, „je to jediná šanca, ako vám vrátiť... respektíve zlepšiť zrak. Inak do dvoch dní oslepnete. To asi nechcete, áno?"
„Nie. Nechcem."
„Tak potom nemáte na výber."
„Skutočne nie?"
„Nie. Teda... Ak by ste si k očiam priložili tri popolníky, tak by sme ten dlh MOŽNO dohnali, áno?"
V duchu som to zvažoval. Nebolo to príliš príjemné.
„A to mi ich... tie oči... implantujete... akože... teraz?" spýtal som sa.
„Jasné," odvetil doktor a oblizol sa. „A kedy inokedy?"
„Tak dobre," zamrmlal som s tým, že proste nemám na výber.
„Dobre," zaradoval sa doktor. „Tak si nejaké vyberte!"
„A aké sú ceny?"
„Všetko je gratis."
„Skutočne?"
„Áno. Náš zákazník, náš pán, áno?"
„Chcel by som nejaké modré..."
„Modré?"
„Hej. Na modrookých letia baby."
Lekár mohutne zavrtel hlavou.
„Modré sa nehodia k vašim vlasom."
„Čo tým myslíte?" spýtal som sa. „Aké sú moje vlasy?"
„No... Ako by som vám to... Ako hovno."
Sestra sa rozchechtala.
„Myslím," povedal som chladne, „že to koniec koncov nie je vaša vec! Budú to moje oči, nie vaše!"
Lekár pokrčil plecami, hrabol do škatule a vytiahol dve jasne modré buľvy. Omámene som na ne hľadel. Aj oni hľadeli na mňa.
„Fajn," precedil lekár a vzal do ruky desivo vyzerajúce ozubené koliesko s rúčkou. „Teraz pristúpime k zákroku!"
Stlačil tlačidlo a ozubený nástroj skazy sa dal do pohybu. Prišlo mi trochu nevoľno. Odkašľal som si.
Chcel som niečo namietnuť, ale to už za mnou stála sestra, ktorej pravá ruka mi drvila plecia, ako vo zvierači a ľavá mi do úst pchala nejakú dokrkvanú handru.
„Nebojte sa," povedal doktor. „Nebude to bolieť."
Potom mi začal pomaly, s chladnou precíznosťou vyrezávať oči. Telom mi šklbla neuveriteľná bolesť.

***

Po polhodine som bol konečne vonku. Stál som na ulici a prudko dýchal. Tričko som mal celé dotrhané a vlasy zlepené od krvi. Tvár na tom tiež nebola najlepšie. Ale stálo to za to. Konečne mám oči, aké som vždy chcel. A ešte aj dobre vidím. Zhlboka som sa nadýchol a zadíval sa do spätného zrkadla odparkovaného auta. Moje nové, blankytne modré oči si ešte zrejme nezvykli na nové prostredie a tak sa s entuziazmom krútili v smere hodinových ručičiek. Vyzeral som teraz nejako inak. Takmer som sa nespoznával. Zvláštne, koľko toho o vás napovedia obyčajné oči.
„Výborne," potešil som sa. „Lepšie to ani byť nemohlo. Hotový Bred Pit!"
Zrkadlo však zrejme malo iný názor pretože sa na ňom vytvorila jemná puklina, ktorá sa začala rozširovať, aby sa následne mohlo sklo kompletne rozsypať na tisíce malých črepiniek. Ani to ma však nedokázalo rozladiť. Proste som si odmietal pripustiť, že som tú bolesť podstupoval zbytočne. Nie. Muselo to byť v poriadku. A BOLO to v poriadku.
Za letmého popiskovanie „Behind blue eyes," som sa vypravil domov a vždy keď som mal možnosť, vrhal som na mladé slečny, ktoré sa práve vracali z kostola, záľubné pohľady zvodného chlípnika. Keď som dorazil domov, začal som premýšľať, čo mi na to asi povie mama. Určite bude prekvapená. Usmial som sa, vstúpil do domu a zamieril rovno do kuchyne. Mama stála chrbtom ku mne. Zostal som stáť vo dverách. Frajersky som sa oprel o stenu, prehrabol si vlasy a povedal:
„Ahoj."
Mama sa obrátila a mierne sa zarazila. Zazubil som sa.
„No, čo povieš?"
Mlčala.
„Čo si taká vyplašená?" zasmial som sa.
„Prepáč, ale...," začala mama a mierne sa ku mne naklonila. „My sa poznáme?"