Basnicky.sk

Velelmar sa poobzeral a vstúpil do kaviarne „SOFISTIKA." Ostatní tu už boli a tak si k nim rýchlo prisadol.
„Dobrý deň," pozdravil svojich súputníkov. A oni, na znak svojej obrovskej veľkodušnosti mu jemne kývli hlavou. To ako na pozdrav.
„Ideš neskoro," sykol jeden z nich, Frederic.
„Ja viem. Úctivo sa ospravedlňujem, ale na cestách je veľa vozidiel. Som vám zaviazaný, že ste na mňa počkali."
„Tak káže veľkodušnosť," usmial sa ďalší, menovite Ezechiel.
„A priniesol si to, o čo sme ťa tak vrúcne žiadali?" spýtal sa Frederic. Velelmar sa usmial a vytiahol zo svojej tašky akúsi hrubú knihu a položil ju na stôl, aby na ňu všetci videli.
„To je... to je...," koktal Frederic.
„Áno," prisvedčil Velelmar, „pravý Schopenhauerov rukopis, páni!"
„To je neuveriteľné!"
„Kurevsky."
„Ezechiel!" okríkol ho Frederic, „Nepoužívaj prosím v mojej prítomnosti neslušné slovesné spojenia!"
„Úctivo žiadam o prepáčenie. To mi len tak vykĺzlo."
„Je ti úctivo odpustené."
V tej chvíli sa dvere kaviarne rozleteli a dnu vstúpil akýsi cudzí element. Okamžite rozčeril miestnu inak celkom pokojnú a éterickú atmosféru. Bol to neoholený chlap, v dlhom kabáte v tmavých nohaviciach. Na hlave mal malý klobúk a v ruke držal zapálenú cigaretu. Všetky oči návštevníkov sa upierali k nemu. Vôbec sa im nepáčilo, že do tak usporiadanej spoločnosti by sa mal vmiesiť niekto, ako tento trhan. Z niektorých častí miestnosti sa ozvalo nespokojné mrmlanie. Chlap sa odšuchtal k voľnému stolu. Keď k nemu nedorazila obsluha, zareval:
„Kurva, tak ma niekto obslúži? Čo tu mám sedieť na sucho?"
Teraz už nebolo pochýb. Bol to Earl O'Really. Nanešťastie ho v SOFISTIKE nikto nepoznal. A ani nemohol.
Pristúpil k nemu ulízaný čašník. Ohrnul nos a potiahol ním, aby mu dal najavo svoje opovrhnutie.
„Máš nádchu, či čo?" ozval sa O'Really.
„Nie, pane."
„Tak tu prestaň smrkať a dones mi nejaký chľast."
„Čo prosím?"
„Alkohol! Dones mi alkohol!"
„Ráčte prepáčiť, pane, ale mi tu alkohol neponúkame."
„To je ale chyba, synku! Dobre teda, a čo teda ponúkate?"
„Máme kvalitný Lú'Jukov čaj."
„Čo?"
„Lú'Jukov čaj."
„To čo je za patok?"
„Pane, nepoužívajte prosím vulgárne výrazivo!"
„Kriste, chlape! Ja ti ani zaboha nerozumiem!"
Velelmar ho so záujmom pozoroval.
„Čo je to za chlapa?" ozval sa.
„Neviem," odvetil Ezechiel.
„Je to gauner!" pripojil sa Frederic a líca mu rozhorčením očerveneli, ako rožžhavený kov.
„Ale, no tak," zasiahol Velelmar, „treba byť tolerantní, páni! Spomeňte si na Ufingera Teofilského, veľkého rímskeho mysliteľa... Ako bol ten jeho citát? Pokiaľ nie si tolerantný..."
„Tak nemôžeš očakávať, že ostatní budú k tebe," doložil Ezechiel.
„Múdre slová!" zasmrkal Frederic, „vždy ma to duchovne pozdvihne na novú úroveň môjho bytia."
„To je sofistika!" vyhlásil Ezechiel a na tvári mu zatancoval lišiacky úsmev.
„Mali by sme ho prevychovať," usúdil Velelmar.
„Ani nápad!" ohradil sa Frederic, „Nechcem s tým nič mať!"
„Presne. Frederic má výnimočne pravdu. Je to stratený prípad."
Velelmar sa však nedal odradiť.
„Veď uvidíme," povedal.
S úsmevom vstal a podišiel k O'Reallymu. Ten sedel za stolom a nalieval sa svojou podomácky vyrobenou vodkou.
„Dobrý deň, pane," pozdravil Velelmar, „dovoľte, aby som sa predstavil. Som Velelmar."
„Prepáč synku, ale ja nie som buzerant, takže si daj pohov."
„Prosím?"
„Neskúšaj na mňa tie svoje finty!"
„Prepáčte, ale ja neskúšam žiadne... finty... Ale ospravedlňujem sa, ak som sa vás nejako dotkol. Chcem sa s vami len porozprávať."
„Hm... no dobre."
„Poviete mi svoje meno?"
„Ale isteže... Earl O'Really, vrchný detektív tajnej organizácie Spojených Štátov Amerických."
„Akej tajnej organizácie?"
„Keby som ti povedal, už by nebola tajná."
„Aha. No, to je pravda."
„Akože sa to voláš?"
„Velelmar, pane."
„No dobre, Velelmar. O čom si chcel hovoriť?"
Velelmar si premasíroval hrdlo a naklonil sa k O'Reallymu.
„Viete, nestáva sa často, že do takejto vznešenej spoločnosti, príde niekto, ako ste vy."
„Čo tým chceš ako povedať?"
„Toto je kaviareň SOFISTIKA... nič vám to nehovorí?"
„A malo by?"
„Myslím, že áno."
„Dofrasa! Dúfam, že to nie je ten prominentný gay klub?!"
„Nie."
„Uf. To mi odľahlo."
„Tu sa stretávajú, takpovediac, inteligenčne vyspelí jedinci."
„Chlape, nerozumel som ani hovnu, čo si teraz povedal!"
„Stretávajú sa tu intelektuáli."
„Kriste! To myslíš vážne?"
„Áno."
„Veď mne sa ten názov zdal hneď nejaký divný..."
„Už ma teda chápete?"
„Isteže... rozumiem, pokiaľ zo mňa máš nepríjemný pocit."
„To som rád. Dúfam, že som sa vás príliš nedotkol."
„Nie, ani nie. Ale nechápem, prečo mi to vravíš."
„Prosím?"
„Vieš, mne je srdečne jedno, či tebe a tvojím suchoprdým kamošom vadí moja prítomnosť."
„Ale..."
„Nijaké ale! Za normálnych okolností by som sem nestrčil ani rypák, ale nanešťastie bol toto jediný bar, ktorý je otvorený aj v nedeľu na obed."
„Toto nie je bar, ale kaviareň!"
„To máš pravdu. V bare by mali alkohol a nie nejaké čajové močky."
Velelmar si vzdychol. Pomaly, ale isto začínal ľutovať, že sa s O'Reallym vôbec dával do reči. Ale čo už. Musí to dohrať do konca.
„Len mi tak napadlo," povedal, „že či by ste nechceli aspoň trochu zmierniť svoje... takpovediac...expresívne vystupovanie...."
„Nechceš hlt?" spýtal sa O'Really a strčil mu fľašu vodky pod nos.
„Nie, ďakujem. Totiž, chcel som povedať, že by bolo dobré, keby ste ho zmiernili. Niekoho to môže pohoršovať."
„Daj si z tej vodky. Je výborná. Podomácky vyrobená."
„Ehm... nemyslím, že je to dobrý nápad..."
„Ale čo... len si cucni. To ti nič neurobí..."
„Nie, nie... dúfam, že sa vás to nedotkne..."
„Už s tým dopekla prestaň! Furt sa len každého dotýkaš... Čo si úchyl, alebo čo?"
„Ehm... asi ste ma zle pochopili..."
O'Reallymu razom došla trpezlivosť. Neznášal, keď mu niekto odporoval. A vonkoncom neznášal, keď niekto odmietal ochutnať z jeho podomácky vyrobenej vodky, na ktorú bol kurevsky pyšný. Schmatol teda bezbranného Velelmara a hrdlo fľaše mu náslinícky vrazil do úst. Keď bol celý obsah fľaše vo Velelamarovom žalúdku, O'Really sa spokojne usmial.
„Tak vidíš. Ani to nebolelo. Či áno?"
Velelmar neodpovedal. Viečka mal mierne privreté a v tvári taký zvláštny neprítomný výraz. O'Really usúdil, že už sa v tomto podradnom pajzli zdržal dlhšie, než by bolo zdravé a preto sa zdvihol a popiskujúc odkráčal na ulicu. Velelmar sa zviezol pod stôl. Jeho dvaja kamaráti, ktorí ho po celý čas nespustili z očí, sa k nemu okamžite prihnali.
„Tak vidíš," povedal víťazoslávne Frederic, „vraveli sme ti, že sa to nepodarí."
„Nikdy neprevychováš gaunerov," dodal Ezechiel. Velelmar s námahou vstal a prešiel pohľadom od jedného k druhému.
„Tak?" spýtal sa Ezechiel, „nezájdeme si do biografu na starého dobrého Sokurova?"
„Počul som, že dnes hrajú Molocha. To je tvoj obľúbený."
Velelmar chvíľu mlčal. Škrípal zubami a jeho tvár vyzerala strašne unavená a strhaná. Akoby sa práve prebudil z veľmi zlého sna.
„Tak viete vy čo?" povedal, „Viete čo, vy posratí intelektuáli? Seriem na toho vášho Sokurova, seriem na Molocha, seriem na Schopenhauera a seriem na celú túto posratú a vychcanú pokryteckú kaviareň!!! Doneste mi okamžite chľast a kurvy! A nech to lieta!"
„Velelmar... ehm... čo to preboha vravíš?"
V Fredericovej tvári sa viditeľne zračil strach. Velelmar mu odpovedal tým, že k nemu pristúpil a vrazil mu poriadnu po papuli. Osadnestvu SOFISTIKY poklesla sánka, ako jednému človeku.
Frederic sa v bolestiach zvalil na zem, kde dostal ešte niekoľko kopancov. Zákazníci boli v šoku.
„Ježiši, veď ty si ho fyzicky napadol!" zvolal vyčítavo Ezechiel. Velelmar sa naňho vrhol, ako zúrivý pes a Ezechiel sa čoskoro pripojil k Fredericovi. Keď bol Velelmar s prácou hotový, bez slova sa začal špárať v nose. Grgol. A potom, k všeobecnému údivu všetkých prítomných a pocitom veľkého životného víťazstva, vypochodoval z kaviarne.