Basnicky.sk

„Zrejme to bude len nejaká viróza," poznamenal otec znudene a opäť sa začal venovať svojej plechovke piva.
„To si nemyslím," povedal som a stál tam, ako idiot. Škrabal som sa na paži a snažil sa potláčať svoj hnev.
„Ja som sa nepýtal na to, čo si myslíš," povedal otec a vrhol na mňa ostrý pohľad. „Vieš prečo?"
„Nie, otec."
„Preto, lebo tvoje myslenie nemá žiadnu váhu. Absolútne žiadnu."
„Ale prečo, otec?"
„Pretože si ešte len decko."
„Mám osemnásť rokov. To je dosť, nie?"
„Keď budeš tak starý, ako ja, potom sa môžeme baviť," odgrgol si.

Povzdychol som si a vrátil sa do izby. Pokožka ma strašne svrbela. To bol ostatne dôvod, prečo som sa vybral za otcom. Študoval jeden semester na lekárskej fakulte, takže sa v tomto obore ako-tak vyznal. Narazil som však na totálny blok nezáujmu, ktorý z neho vyžaroval. Ani neviem, prečo ma to prekvapilo. Mal som s tým rátať. Poškrabal som sa na tvári. Začínalo to bolieť. Svinsky bolieť. V izbe sa objavil Hergert.

„Ahoj," povedal a vyceril na mňa rad svojich pokrivených tesákov.
„Ako si sa sem dostal?" spýtal som sa prekvapene. Pokrčil plecami.
„Bolo otvorené."
„Aha. A čo tu chceš?"
„Počul som, že máš problémy."
„Nič s čím by som si neporadil."
„To sa mi nezdá."
„Prečo?"
„Keby si si s tým vedel poradiť, určite by si s tým netrielil za fotrom."
„To ešte nič neznamená."
„Niečo áno."
„Čo?"
„Že si v koncoch."

Pokrútil som hlavou.

„No dobre," uznal som. „Mám taký malý problém..."
„Počúvam."
„Môj pot sa vzbúril."
„Ako?"
„Môj pot," povedal som. „On sa proste... proste... vzbúril."
„Ako to myslíš... vzbúril?"
„Proste si robí čo chce."
„Ako si môže pot robiť, čo chce?"
„Nemôže. O to práve ide."
„Hm. A ako sa tá jeho.. ehm... vzbura prejavuje?"
„Zožiera mi kožu. A strašne to svrbí."
„Len to?"
„Nie," odsekol som. „Okrem toho som si na tele objavil malé ranky."
„No a?"
„To značí, že ak to takto bude ďalej pokračovať, tak ma to čoskoro kompletne rozožerie... Teda, ak sa najprv nezbláznim z toho škrabania," povedal som a začal sa energincky škrabať za uchom.
„Hm. Nie je to skôr nejaká viróza?"
„Nie, nie je!!!" zakričal som.
„Ako vlastne vieš, že je to pot?" spýtal sa brat pokojne.
„Povedal mi to."
„Povedal ti to?"
„Povedal mi to."
„Ako?"
„Akože ako? Ústami predsa."
„Pot má ústa?"
„Presne tak. Aj mozog a obličky."
„O tom som v živote nepočul."
„A práve preto to tak je," povedal som. Hergert mlčal. Zrejme premýšľal.
„Ako to budeš riešiť?" spýtal sa.
„To neviem," odvetil som nahnevane. „Máš nejaký nápad?"
„Ja?"
„Áno."
„Zrejme nie."
„Zrejme?" spýtal som sa s ikričkou nádeje. „Takže to nevieš isto?"
Hergert sa zamyslel.
„Áno. Viem to isto."
„Toho som sa bál."
„Ale myslím, že ty na niečo prídeš."
„Fakt?"
„Hej. Si z našej rodiny najmúdrejší."
„Ale toto je asi aj na mňa príliš veľké sústo," poznamenal som.
„No, pri najhoršom," povedal brat a zdvihol sa, „keď otrčíš kopytá, tak sa ti rád postarám o tvoje lemury. Taký som ja kamarát."
„Vďaka, Hergert," povedal som kyslo. „Naozaj neviem, čo by som si bez teba počal."

***

Na druhý deň sa môj stav rapídne zhoršil. Celú tvár aj hruď mi pokrývali odporné jazvy. V noci som nemohol spať. Okrem svrbenia a ma totiž neustále vyrušoval diabolský chechot môjho potu.

„Checheche...," znelo mi pri uchu. Myslel som si, že zošaliem. Nepomáhala ani husacia masť, ktorou ma výdatne zásobovala moja milovaná matka. Akurát som po tom smrdel, ako vrece plné husacích exkrementov. Napokon som všetko stavil na jednu kartu. Vedel som, že v miestnej krčme býva istý šaman. Nikto nepoznal jeho pravé meno, ale všetci mu hovorili Drejl. Ktovie, možno sa tak naozaj volal. Býval v tej krčme už odjakživa, ale zatiaľ som ho nikdy nenavštívil. Keď sa to tak vezme, ani som nevedel či tam skutočne je, ale zrejme to tak bolo, keďže o jeho existencii nemali pochybnosti ani tí najväčší materialisti. Vybral som sa za ním. Bolo to gesto z čistého zúfalstva. Nedúfal som, že mi pomôže, ale vedel som, že to proste musím skúsiť. Inak si ma ten pot dá na večeru. Vošiel som do krčmy. Tma. Vo vzduchu sa vznášali pavučiny. Niekoľko stolov. Všetky voľné. Sadol som si. Objavila sa pri mne čašníčka.

„Čo si dáte?"
„Vodu," odpovedal som. Povedal som si, že tu najprv chvíľu nenápadne posedím a potom sa rozhodnem ako ďalej.
„Hneď to bude, miláčik," odvetila a krútiac zadkom odišla vybaviť objednávku. Pocítil som pnutie v rozkroku, ktoré však bolo nemilosrdne potlačené ďalšou dávkou svrbenia.

„Žiadne slasti, ty sráč!" začul som pri uchu. Pot mal so mnou očividne veľké plány. Čašníčka sa vrátila.

„Nech sa páči," povedala a capla predo mňa pohár. Zadívala sa mi na tvár.
„Pane bože, ty máš ale veľké jazvy!"
„Viem o tom," prehodil som.
„Čo sa ti stalo?"
„Istá nepríjemná vec."
„Aká?"
„Súkromná."
„O čo konkrétne išlo?"
„O čo vám dofrasa ide?" zvolal som.
„Chcem len vedieť, čo sa ti stalo."
„Rád by som si to nechal pre seba."
„A ja by som bola rada, keby si mi to povedal."
„A čo keď nechcem?"
„Povedz mi to, miláčik."
„Dajte si odchod!" zavrčal som.
„Pane," povedala čašníčka. Tón jej hlasu bol predpojate, strojene zdvorilý. „Viete o tom, že vás nemusíme obslúžiť?"
„Už ste ma obslúžili," povedal som a pokrčil plecami.
„Čo si o sebe dofrasa myslíš, ty usmrkanec???"
„Len to najhoršie."
„Preskočilo ti, či čo?"
„To neviem."
„Nezahrávaj sa so mnou!" zasyčala.
„Nie," odvetil som. „To vy sa zahrávate."
„Prišiel si ma sem buzerovať, ty smrad?"
„Nie," povedal som. „Prišiel som za Drejlom."

Čašníčka vypúlila oči a zalapala po dychu. Predklonila sa, takaže môj pohľad skĺzol medzi jej bujné prsia. Prebehol som si jazykom po pere. Ďalšie svrbenie.

„Hej, Cornélia!" zakričal na ňu barman. „Ten fas ťa otravuje?"
„Vraví, že prišiel za Drejlom."

Barman pristúpil k môjmu stolu. Mal fúzy, ako Salvador Dalí a na hlave debilný klobúčik.

„Ty ideš za Drejlom?" spýtal sa.
„Áno," prikývol som.
„A čo od neho chceš?"
„Pozrite sa na mňa!" zrúkol som, celý nahnevaný, že nevedia pochopiť dôvod mojej návštevy.
„Ideš si dať odsať tuk?" nechápal barman. Nabral som do pľúc vzduch k ráznemu protiútoku, ale napokon som si len slabo povzdychol.
„Niečo v tom zmysle," povedal som.
„Tak to nerob," zakvákal barman. „Veď si len kosť a koža."
„Môžem vidieť toho šarlatána?" vyštekol som. Barman pokrčil plecami a odbehol kamsi do zadnej miestnosti. Čašníčka zostala a dívala sa na mňa.

„Páčim sa vám?" spýtal som sa.
„Nie."
„Tak vypadnite."

Poslúchla. Čakal som skôr ďalšiu spŕšku nadávok. Díval som sa jej na zadok. Preglgol som. Snažil som sa myslieť na niečo neerotické. Napríklad na páriace sa muchy. Barman sa vrátil.

„Drej ťa prijme," povedal a prihladil si tie tri spotené vlasy.
„Fajn," povedal som a škrabajúc sa na líci som vkročil do zadnej miestnosti.

***

Bola v nej ešte väčšia tma, ako v reštaurácii. Napriek tomu som dokázal rozoznať obrysy starca sediaceho na hojdacom kresle.

„Kto si?" spýtal sa hlasom zachrípnutého havrana.
„Som Luter," povedal som. „Potrebujem od vás... pomoc."

Starec zatlieskal a miestnosť zalialo svetlo. Všimol som si, že dedo má oblečený zvláštny žaket s pávími perami. Určite nejaký metrosexuál, blesklo mi mysľou, hoci v jeho veku by už mal radšej okopávať záhradu...

„Pomoc neposkytujem," povedal konečne.
„Ale počul som..."
„Tak si počul zle."
„Takže mi nepomôžete?"
„Presne tak."
„Ale prečo?"
„Pretože pomoc neposkytujem."
„A čo poskytujete?"
„Rady."
„Koľko rád mi môžete poskytnúť?"
„Jednu."
„Aká je to rada?"
„To ti poviem, keď sa dozviem, aký máš problém."

Rozpovedal som mu to. Pomaly s rozvahou. Nepreháňal som, ani neprikrášľoval. Drejl sedel a sústredene počúval. Pokyvkával šedivou hlavou a občas sa usmial. Mal som chuť zmaľovať mu ksicht. Čo bolo čudné, pretože u mňa nikdy nedriemali takéto násilné predstavy. Za to môže určite ten pot...

„Nie je to nejaká viróza?" spýtal sa Drejl napokon.
„To si nemyslím," povedal som a odolal túžbe vraziť mu jednu do ksichtu.
„Nuž tak v tom prípade," povedal starec prešiel si rukou po brade, „pre teba mám istú... povedzme, že... radu."
„Áno?" spýtal som sa dychtivo.
„Tvoj problém so vzbúreným potom..."
„Áno?"
„Vyriešiš tak...," pokračoval Drejl.
„Áno!!!"
„Tak..."
„Áno!!!!!"
„Že nájdeš najabsurdnejšie zviera na Zemi."

Chcel som hlasno vykríknuť to posledné „Áno!" ale to slovo mi zostalo len tak bezradne vysieť v krku. Prehltol som ho a nevraživo sa zadíval na liečiteľa.

„Najabsurdnejšie zviera???" zvolal som. „To je všetko, čo mi poviete???"
„Nie," pokýval Drejl hlavou. „Ešte ti poviem, že to zviera ti vyloží, ako tvoj problém vyriešiť," naklonil hlavu nabok a zaklipkal očami. „No, keď sa to tak vezme," povedal. „Ak toho zvera nájdeš, tak tvoj problém bude ex post facto vyriešený."
„Zdá sa mi to trochu drbnuté."
„Nedaj na prvý dojem, synu," chlácholil ma Drejl. „Keby problém pretrvával, absurdné zviera ti vyloží odpoveď."
„Vyloží?" zaprskal som. „A ako asi? Z tarotových kariet?"
„Nebuď sakrastický, synku."
„Ja predsa nie som sarkastický!"
„Vidíš," usmial sa Drejl. „Už zase si!"

Otrávene som zvesil ruky pozdĺž tela. Potom som sa začal škrabať na dlani, keďže pot sa opäť hlásil o slovo. Potom som sa otočil a bez jediného slova vyšiel na ulicu.

***

Vytiahol som mobil a vyťukal číslo.

„Volám správne do Zaðradovej Zoo?" spýtal som sa.
„Áno, pane."
„Mám na vás takú otázku."
„Akú otázku?"
„Aké absurdné zvieratá máte v ponuke?"
„Čo prosím?"
„Aké absurdné zvieratá máte v ponuke?" zopakoval som trpezlivo.
„Ehm... Pane..."
„Áno?"
„A čo sú tie absurdné zvieratá?"
„To sú zvieratá, ktoré sa vymykajú logike myslenia," odpovedal som a sám sa čudoval pohotovosti svojej odpovede.
„Aha. Ale obávam sa, že také tu nemáme."
„Vaše obavy ma nezaujímajú."
„A čo vás zaujíma, pane?"
„Absurdné zviera!"
„Aha. Ale obávam sa, že také tu nemáme."

Sklamane som si vzdychol.

„Ako ho mám teda nájsť?" spýtal som sa viac menej seba. Alebo nebies. Alebo kohokoľvek, kto bol ochotný odpovedať. Jeden taký tu bol. Bohužiaľ.
„Zrejme zrakom, pane," odvetil pracovník Zoo a zložil. Zmrd jeden.

***

Mojou ďalšou zastávkou bola miestna knižnica. Vzal som si knihu s názvom Absurdity života. Bola to jediná kniha, ktorá aspoň zdiaľky vyzerala, že mi má čo povedať. Hneď ako som ju otvoril, mi však úsmev na tvári zmrzol. Obsah by sa totiž dal charakterizovať, ako rozplývanie sa nad takými kravinami, ako: je vcelku absurdné, že dokážeme vydávať zvuky alebo je vcelku absurdné, že človek sa vyvinul z opice, ktoré teraz zatvárame do klietok... A tak ďalej. Po chvíli sa štýl knihy trochu upokojí a povie niečo aj k otázke absurdných zvierat.
Absurdné zviera, píše sa tam, je zviera, ktoré sa tak vymyká logike (aj nelogike), že ho nie je možné pochopiť. Je dokonca také neuveriteľné, že mnohím ľudom, ktorí mali tú česť stretnúť sa s ním nikto neveril, pretože je to proste neuveriteľné. Pochopili?
Hovno som pochopil, pomyslel som si otrávene.
„Nikdy ma nedostaneš, kámo!" začul som pri uchu.
„Choď do riti!" povedal som. To bolo vôbec po prvýkrát, čo som s mojím potom viedol nejakú konverzáciu.
„Ale čo?" zaškrečal pot posmešne. „Takže ty vieš aj hovoriť?"
„Čo keby si ma nechal na pokoji?"
„To nepôjde!"
„Prečo?"
„Pretože pot vylučuje každý človek..."
„No a?"
„Tým pádom ťa nemôžem opustiť. Prestal by si sa potiť."
„Tým lepšie," uchechtol som sa.
„Ale potom by si zomrel."
„Blbosť!"
„Je to tak! Mne môžeš veriť. Študoval som to na výške."
„Ty si študoval?" žasol som.
„Jasné," zašveholil pot. „Si nemysli, že som nejako zaostalý."

Nepovedal som na to nič. Miesto toho som strnulo hľadel na svoju ruku. Odlupovala sa z nej koža. Bolelo to. Bolelo to FAKT veľmi!

„Tak už to začalo!" zachechtal sa pot. Vyskočil som zo stoličky a plnou parou sa rozbehol domov. Nevedel som, čo urobím, ale jedno sm vedel: na riti sedieť nezostanem!

Vbehol som do svojej izby, zamkol som a prudko oddychoval. Ozvalo sa zaklopanie.

„Čo je?" zakrákal som.
„Ešte stále si chorý?"
Bola to matka.
„Áno!" zreval som. „Ešte stále!!!"
„No dobre, synku."
Dobre? Dobre??? Mne sa snáď sníva. Zrejme som zle počul.
„Niečo tu pre teba mám," pokračovala mater. „Niečo, čo ti zaručene zdvihne náladu."
„Dezodorant?" spýtal som sa s nádejou.
„Nie. Tvoje lemury!"
„Moje lemury?" opáčil som.
„Áno. Práve sa vrátili z dovolenky."
Zakrútila sa mi hlava.
„Čo to trepeš?"
„Ako to so mnou hovoríš?" sykla matka.
„Ehm. Prepáč," povedal som. „Ale pokiaľ viem lemury sú stále v mojej izbe..."
„To sú len sadrové odliatky."
„Čože???" skríkol som a zároveň skočil ku klietkam, aby som si to overil. Bola to pravda. Ježišikriste, bola to pravda. Sadrové odliatky! A ja som si nič nevšimol. Pristúpil som ku dverám a prudko ich otvoril. Stála tam matka a v ruke držala klietku s lemurmy.

„Vy ste mi ich ukradli!" skríkol som.
„Ale nie," povedala matka. „Len sme ich trochu vyvenčili. Potrebovali voľno."
„Prečo ste mi nič nepovedali?!" skríkol som.
„Vedeli sme, že na to nepristúpiš... Preto sme to zakamuflovali... a celkom dobre, ako vidím," zacerila sa.
„Daj to sem!" zavrčal som a vytrhol jej klietku z rúk. Matka čosi posmutnelo zašomrala a pomaly sa šuchtala preč. Položil som klietku na posteľ. A svrbenie ustalo.
„Čože?" spýtal som sa sám seba a s údivom si prezeral svoje ruky. Žiadne rany. Skočil som k zrkadlu. Žiadne jazvy.
„No toto!" zvolal som. Potom som sa zarazil, mierne naklonil hlavu naboka zavolal:
„Pot? Si tu ešte?"
„Za tebou, pako!"
Obrátil som sa.
„Čo?" spýtal som sa.
„Tu som!" povedal opäť hlas. Teraz som to videl jasne. To hovoril môj lemur. Divné.
„Ale, ale... ako... to... čo?" koktal som.
„Dostal si ma, kámo," povedal lemur.
„Takže to ty si bol všetkému na vine?" nechápal som.
„Nebuď sprostý," zahučal pot papuľou lemura. „Toto zviera za nič nemôže."
„Hm," povedal som posmutnelo.
„V skutočnosti som proste preskočil naňho," objasnil pot.
„Chápem. Ale ako je to možné?"
„Skús hádať," zavrčal pot a potom sa nadobro odmlčal. Hľadel som na to úbohé zviera. Energicky sa škrabalo za uchom. Zrejme budem musieť skrátiť jeho trápenie, napadlo mi. Usúdil som, že najlepšie bude pomlieť ho do guláša. Tým zabijeme dve muchy jednou ranou: hlad aj pochybnosti a ako bonus oslobodíme to zviera. Urobíme dobrý skutok. Chvíľu som tam stál a opájal sa tou krásnou vidinou. Napokon som sa však zamyslel. Prečo lemur? Žeby on bol to najabsurdnejšie zviera na svete? Na prvý krát sa mi tomu ani nechcelo veriť. Chvíľu som nad tým uvažoval.
Áno, pomyslel som si napokon s úsmevom. Muselo to tak byť. Lemur je predsa súčasťou mojej osoby. Je so mnou neodlúčiteľne spätý. Dokonca aj moje meno v starom jazyku Ffesov (čo sú malé potvory žijúce v púšti) znamená LEMUR. Posadil som sa na posteľ. Lemur bol spätý so životom. S mojím životom. A môj život bol... no áno... absurdný.
Začalo to dávať zmysel.