Basnicky.sk

„Tuším sa tu niečo pos*alo..."
- Jack Rozparovač, Londýn, rok 1888

***

Bol piatok a ja som sedel vo svojej kancelárii a uvažoval odkiaľ sa vynorí ďalší prípad. Inštinkt lovca mi nahováral, že to tentoraz bude čosi veľké. Ale to som ešte nevedel, aká hrôza ma čaká. Všetko sa to začalo odohrávať asi o jednej popoludní. Do mojej kancelárie vošiel vážne vyzerajúci chlapík. Pôsobil na mňa dosť zvláštne a to hlavne svojím oblečením. Podľa neho som odhadoval, že ten chlap je mierne pribrzdený. Asi o takých dvesto rokov.
„Čo to máte oblečené?" spýtal som sa, „Prišli ste z minulosti, či čo?"
„Presne tak, pán O'Really," povedal a usmial sa, „Som Charles Warren. Predseda londýnskej polície. Prichádzam za vami s dôležitou prosbou."
„Čo to preboha meliete?"
„Prišiel som z roku 1888. Hovorí vám to niečo?"
„Z Londýna, vravíte?"
„Áno."
„Nie, nič mi to nehovorí."
„Nuž, tak vedzte, že sa nachádzame v priam démonickej situácii."
„Áno?"
„Áno. Naše mesto sužuje nebezpečný vrah. Jack Rozparovač."
Vypleštil som oči. Potom som však vykúzlil pohŕdavý úškrn.
„No tak moment," povedal som a zamával mu ukazovákom pred nosom, „že vy si zo mňa robíte srandu? Nie je to skrytá kamera?"
„Kamera?"
„Nehrajte to na mňa!"
Warren pokrútil hlavou.
„Ja neklamem. Pokiaľ myslíte na to."
„Tak ma o tom presvedčte!"
„Ja vás nebudem o ničom presviedčať. Všetko čoskoro zistíte sám."
„Čo tým myslíte?"
Charles Warren luskol prstami a odrazu sme sa obaja ocitli v nejakej kancelárii. To, že nie je moja, mi docvaklo hneď. Sedel som na nejakej starodávnej stoličke, ako vystrihnutej z múzejného katalógu. Síce neviem, či múzeá majú katalógy, ale srať na to.
Avšak nebolo pochýb, že sme sa preniesli do minulosti.
„Ako ste to spravili?" spýtal som sa. Warren sa usmial.
„Naučil ma to Aleister Crowley. Ale to nie je dôležité. Dôležité je to, že keď preberiete tento prípad, tak..."
„Ešte som nepovedal, že sa na to dám!"
„Myslím, že odmietnuť túto ponuku si dosť dobre nemôžete dovoliť."
„Prečo ste si taký istý?"
„Máme informácie, že ste vysoko egoistický a vyriešiť tento prípad... no len si to predstavte... zmenili by ste tým chod dejín. A stali by ste sa slávnym. A bohatým. Nestojí to za to?"
Musel som uznať, že keď to takto pekne povedal, neznelo to vôbec zle.
„A prečo ja? Myslel som si, že vám na tom maká ten detektív... no ten... Frederick Abberline."
„Abberline!" vyprskol Warren opovržlivo, „Tak toho mi ani nespomínajte! Je úplne neschopný! Mám dokonca podozrenie, že vôbec nemá záujem na tom, aby sa tento prípad vyriešil."
„Hmm... Takže preto ste zrejme povolali mňa, však?"
„Presne tak. A okrem toho: ste najlepší. To vie každý."
„Vidím, že to už vedia aj v minulosti."
„Áno," usmial sa, „to viete. Keď má niekto dobré meno, rýchlo sa to rozšíri do všetkých časových a astrálnych sfér."
Charles Warren odrazu zvážnel.
„Ale k veci," povedal, „mám za samozrejmé, že vo vašej dobe je identita Jacka Rozparovača odhalená, kdežto my zatiaľ tápeme bez stopy. Potrebujem vedieť, kto to je!"
„Asi vás sklamem, ale... jeho identita ostala neznáma."
„Čooo?" rozohnil sa Warren.
„Nerozčuľujte sa. Ja za to nemôžem."
„A máte aspoň podozrivých?"
„Iste. Asi stovku osôb."
Charles Warren si vzdychol.
„Dobre," vyhlásil, „ale mohli by ste nám aspoň povedať, kto bude ďalšou obeťou. Možno sa nám podarí chytiť ho priamo pri čine."
„To pravdaže môžem," pokýval som hlavou, „ktorú obeť ste našli ako poslednú?"
„Catherine Eddowesovú."
Potiahol som nosom a dôrazne pokýval hlavou. Tváril som sa, že usilovne premýšľam.
„Bude už len jedna," povedal som pomaly.
„Čo?"
„Bude už len jedna obeť."
„A to?"
„Marie Jeanette Kellyová."
„Ste si tým istý?"
„Počujte. Kto je tu detektív? Ja či vy?"
Warren sa oprel o stoličku a čosi zamrmlal.
„Kedy k tomu dôjde?" spýtal sa.
„Aký je dnes deň?"
„9. november."
„A rok?"
„Prosím?"
„Ehm... nič, nič."
Pozrel som na veľké nástenné hodiny. Také by sa mi hodili do kancelárie. Ukazovali dve hodiny v noci. Čo bolo zaujímavé...
„Hmmm..."
„Takže?"
„Nastane to dnes," povedal som pokojne.
„Čože? Ste si istý?"
„Áno. Podľa môjho skromného odhadu k tomu dôjde o také dve hodiny."
Warren vyskočil a okamžite vyletel z miestnosti, aby vydal príkazy. Niekoľko policajtov bez meškania vybehlo pripraviť koče. Asi. Videl som na Warrenovi, že je dosť nervózny.
„Vy!" ukázal na mňa prstom, „Pôjdete s nami!"
„Myslel som si, že tu budem prítomný len ako konzultant."
„Hovno," zavrčal, „Teraz sa už toho nevyvlečiete!"

***

„Kde sa to má stať?" spýtal sa ma, keď sme vyšli na ulicu.
„Neviem si spomenúť."
„To nemyslíte vážne!"
„Myslím."
„Aha, aha...," zavrčal Warren, „Chápem! Tak koľko?"
„Viete, to ťažko povedať."
„5000?" strelil Warren od boku. Posmešne som sa usmial.
„Toto je delikátny prípad. Nebude to lacné. Čo poviete na takých... povedzme... 10 000, aby sme to zaokrúhlili?"
„Máte ich mať! Uchľastajte sa za ne!"
„Nemusíte mať obavy, pane. Presne to mám v pláne."
„Tak kde sa stane tá vražda?"
„Miller's Court."
„A číslo?"
Dával som si načas s odpoveďou a vychutnával Warrenovu nedočkavosť.
„13," povedal som napokon.
Warren sa obrátil k policajtom.
„Počuli ste! Ideme!"
A tak sme vyrazili. Bral som to skôr, ak vyhliadkovú jazdu, hoci dosť nudnú. Eskapády po starom Londýne ma neskutočne nudili. Takmer som sa tam usušil. A nepohodlné policajné koče k môjmu pohodliu tiež výrazne neprispievali.
„Máte nejaký plán?" spýtal som sa Warrena.
„Áno," povedal, „Vtrhneme tam a zatkneme ho!"
„No teda," zvolal som, „a na to ste prišli sám, alebo vám pomohol váš pes?"
„Nemám psa," Warren iróniu nepochopil.
„Chcem tým len povedať, že tam nemôžete len tak vtrhnúť... neviete, na čo tam natrafíte."
„Ako to myslíte?"
„Viete, predpokladám, že to je len taká malá kutica. Bude v nej tma. A v tme sa vždy niečo skrýva. Rozumiete?"
„Nie tak celkom. Chcete povedať, že nás tam čaká nejaký nadprirodzený element?"
„Presne."
„Pán O'Really, som policajtom už nejaký ten rok. A vždy sa riadim zdravým úsudkom a logikou! Nepleťte mi sem láskavo nejaké monštrá a duchov! Neverím na ne!"
„Tak moment," ohradil som sa, „nemiešajte empirizmus s pragmatizmom!"
„Čo tým myslíte?"
„Neviem, ale dobre to znie."
Warren pokrútil hlavou. Videl som mu na tvári, že to, že sa so mnou dával do paktu už dávno oľutoval. Nebol prvý. A zrejme ani posledný.
Dorazili sme na miesto.
„Aký je čas?" spýtal som sa.
„Pol štvrtej ráno."
„Dobre. Myslím, že by som sa na to mal podujať ja... Mám viac skúseností."
„Vlastne," Warren si odkašľal, „by som vám chcel oznámiť, že by sme vám boli zaviazaní, keby ste sa v tejto veci ďalej neangažovali. Možno by bolo lepšie, keby ste to nechali na nás."
„Chcem sa ďalej angažovať! Vytiahli ste ma do roku 1888! A to nie je len cez ulicu! Už to dohrám do konca!"
„Ako chcete... Čo teda navrhujete?"
„Mám dva plány. Nazval som ich plán A a plán B."
„Originálne."
„Ďakujem. Čo sa týka plánu A: mohol by som sa skryť niekde v blízkosti a keď vrah dorazí, tak ho hneď zneškodniť."
„Ale neviete, ako vyzerá," pripomenul Warren.
„Správna poznámka... A toho sa týka plán B."
„A ten je?"
„Ešte som ho nevymyslel. Ale keď sa tak stane, budete prvý, čo sa o ňom dozvie."
Warren zaťal päste. Zdalo sa, že mi túži jednu vraziť. To ma pobavilo.
„Dobre," povedal napokon, „necháme to na vás, keď si to prajete! Ale O'Really?"
„No?"
„Neposerte to!"
„Posnažím sa."
Vytiahol som cigaretu a zapálil si.
„Takže," začal som, „myslím, že najrozumnejšie by bolo, keby ste sa zdekovali a to aj so svojími posratými kamošmi. Nesmieme vzbudiť pozornosť. Ale buďte nablízku. Keď bude nejaký problém, zavolám."
„Ako?"
„Ústami, samozrejme."
Warren zavrčal. Bolo vidieť, že s mojím návrhom nesúhlasí, ale to mi bolo jedno. Hlavne, že splnil moje pokyny. Iné ma nezaujímalo.
Osamel som. Skontroloval som čas. Ešte som mal asi desať minút. Dofajčil som a odhodil špak.
Podišiel som k inkriminovaným dverám a chvíľu čakal. Potom som ich nehlučne otvoril a nebadane vkĺzol dnu.

***

Bolo to presne tak, ako som predpokladal. Všade bola tma. Ešteže mám vždy po ruke baterku. Zasvietil som a prúd svetla namieril na posteľ. Marie spokojne spala. Nemal som v pláne zobudiť ju. To by mohlo citeľne naštrbiť celý môj geniálny plán. Odrazu som však začul zvuk prichádzajúcich krokov. Zhasol som, pritlačil sa chrbtom na stenu a čakal. Nebolo pochýb, že to je on. Počul som, ako sa dvere s vŕzganím otvárajú. Vtedy som opäť zasvietil baterku a namieril ju priamo tam, kde som tušil vrahov ksicht.
„A mám ťa, ty zmrd!" zareval som. Už mi bolo jedno, či tú fiflenu zobudím. A ako sa ukázalo, aj sa mi to podarilo. V tej chvíli ma však už zaujímali iné veci. Očakával som, že vrah okamžite zaútočí, alebo, že bude aspoň násilnícky, keď už nič iné. Miesto toho na mňa len tupo hľadel. A ja som hľadel naňho. A nechápal som.
Pozeral som sa totiž do svojej vlastnej tváre. Do tváre mojej identickej kópie. On bol ja! Ja som bol Jack Rozparovač! Trochu sa mi roztriasli kolená. Podobné odhalenia ma vždy dokážu rozhodiť. Zdalo sa, že ten druhý je nemenej prekvapený.
Žeby klon? pomyslel som si, no v tejto dobe asi sotva...
„Čo tu robíte?" zarevala odrazu Marie. Jej hlas ma vrátil späť do súčasnosti. Teda minulosti.
„Ako zlodeji ste sa vkradli do môjho bytu!"
„Drž hubu!" doporučil som jej. Potom som sa poobzeral a bleskovo zvážil ďalší postup.
„Prišiel som ťa zachrániť," povedal som.
„Čože?" spýtala sa a zapálila sviečku. Konečne tu bolo viac svetla.
„Prišiel som ťa zachrániť. Pred ním," a ukázal som prstom na svojho dvojníka.
„Ale veď vyzerá presne, ako vy," zapišťala.
„To je pravda."
„To ja som tvoj záchranca, Marie! Never mu!" povedal odrazu ten druhý. Kellyová sa tvárila značne dezorientovane.
„Tak komu mám veriť?" spýtal sa.
„Mne!" povedali sme obaja naraz.
„To určite!" zavrešťala.
Utrel som si čelo.
„Tuším sa tu niečo posralo," povedal som, „A preto je zrejme najvyšší čas, aby sme si to vysvetlili, kolega," povedal som.
„Som za," prisvedčil.
„Takže," odkašľal som si, „Ako sa voláš?"
„Earl O'Really."
„Hovno, chlapče! Hovno! Tak sa totiž volám ja!"
„No... veď sme aj tá istá osoba. Takže je to pochopiteľné."
„Tá istá osoba?" nechápal som, „Ako je to kurva možné?"
Odrazu sa dvere otvorili a dnu nevošiel nikto iný, ako Fred Abberline. Bol oblečený v úhľadných šatách a pôsobil až nepríjemne vyrovnaným dojmom.
„To vám veľmi rád vysvetlím," povedal a usmial sa. Všetci sme mlčali.
„V skutočnosti som to všetko spískal ja," povedal.
„To fakt?" nadvihol som obočie.
„Áno. Samozrejme, že špinavú robotu som prenechal iným. Vám, konkrétne," a kývol hlavou smerom ku mne, „To viete, nemám záujem, aby bolo moje vznešené meno spájané s týmito ohavnými vraždičkami," uchechtol sa a pokračoval, „Vášho dvojníka som povolal z budúcnosti, z roku 2007, konkrétne, aby vykonal všetky tie vraždy. Na môj pokyn, prirodzene. Lenže Warren urobil presne to isté! Uhádol môj úmysel, kurevník jeden. Povolal vás na vyšetrovanie tohto prípadu, lenže z roku 2008! Tým pádom vznikli dve identické kópie."
„To teda znamená, že ste ma povolali z budúcnosti, aby som zabil samého seba, lenže v minulosti?"
„Presne tak."
„A kurva."
Zavládlo ticho. Rôznorodé myšlienky sa mi preháňali hlavou. Tak nejak som nevedel, čo mám robiť ďalej. Bol som však rozhodnutý, že pokiaľ bude Kellyovej život v ohrození, zakročím.
„A čo bude so mnou?" spýtala sa Marie poplašene. Fred sa usmial.
„Dokončíme to, prečo sme sem prišli," povedal a pokynul môjmu dvojníkovi, „Zabi ju!"
Dvojník zaváhal.
„Tak?" súril Abberline.
„Nie," povedal.
„Čo?"
„Neurobím to."
„A prečo nie, kurva?"
„Ak to urobím, moja indentická kópia ma zabije... a to nechcem."
Ticho som sa zasmial. Ten dvojník nebol až taký sprostý, ako vyzeral. Ehm...
Abberline zavrčal.
„Ako chcete!" vyštekol, „Urobím to sám!"
Vytiahol dlhý skalpel a blížil sa ku Kellyovej.
Rýchlym pohybom som vytiahol svojho Lugera ráže 9 m².
„To si nemyslím, kámo," povedal som.
„Myslíš si, že ma zabiješ?" spýtal sa, „Minulosť nezmeníš! Táto vražda sa musí odohrať! Inak sa zmení chod dejín! Podlomia sa tie hlinené nohy, na ktorých stojí nielen celý vesmír, ale celý archetyp fyziognomických častíc rôznych sfér! Analýza druhej mozgovej hemisféry bude nenávratne stratená v prvej hemisfére a potom sa obe zrútia do priepasti štvrtej dimenzie! Na zemi nastane chaos a začne Apokalypsa!"
Mykol som plecami.
„Nebude to po prvý krát."
A päťkrát som vystrelil. Abberlin zachrčal a žuchol sa na dlážku.
„Dobrá práca," uznal kolega.
„Dikes."
Vtedy sa však do kutice nahrnul Warren s niekoľkými ďalšími policajtami.
„Počuli sme výstreli," povedal.
„To preto, lebo som strieľal."
„Preboha svätého! Veď to je Abberline!"
„Áno. To on bol pravým vinníkom."
„Čože? Kristepane, to je príšerné!"
Vzhliadol a keď uvidel moju kópiu, trochu sa preľakol.
„A toto?" spýtal sa.
„To je môj brat," povedal som.
„Ach tak."
„Myslím, že je čas na výplatu."
„Isteže," povedal Warren, „Keď sa vrátite do budúcnosti, už bude na vašom účte."
„Výborne. A ty? Čo si tak ticho?" obrátil som sa k tomu druhému.
„Na nič si sa nepýtal," odvetil.
„Aha. Jasné. Počuj, myslím, že pre dobro všetkých bude najlepšie, keď zostaneš tu."
„Ale..."
„Ver mi. Nemôžeme sa vrátiť obaja. Bolo by to podozrivé. Musí to byť len jeden."
„A prečo nie ja?"
„Niekto si to odsrať musí. Warren, hoďte ma domov."
„Ako si prajete. A ďakujem vám, O'Really. Možno tomu nebudete veriť, ale veľmi ste nám pomohli."
„Tomu verím," povedal som.

***

Tak som opäť sedel vo svojej kancelárii. Vo svojom svete. Vo svojom čase. Tak sa mi to páčilo. A tak to aj malo byť. Zazvonil mi mobil.
„Haló?"
„Earl, ty kretén!"
Bola to Tina. Bola to moja priateľka, ale nič vážne sa tam nečrtalo.
„Čo je?" spýtal som sa.
„Včera sme mali ísť na večeru!"
„Áno?"
„Áno!!!"
„Je mi ľúto. Bol som... preč."
„Kde?"
Odmlčal som sa.
„Tina?" povedal som.
„No?"
„Ja som Jack Rozparovač."
„Kto?"
„Jack Rozparovač."
„To je ten herec, čo hral v Pirátoch Karibiku?"
„Ser na to."
„Rada."
A zložil som. Pche, pomyslel som si, „a vraj budem slávny! Warren ma teda dobre prechcal."