Basnicky.sk

Arwen  Zobraziť/skryť lištu autora

Osudné letá

Tento príbeh nemá byť plný metafor či personifikácií. Má to byť príbeh pravdy. Hovorí o jednom dienčati, ktoré bolo trochu potrápené osudom. Meno nie je podstatné, tak ho zatiaľ volajme Martina.
Bolo to obyčajné dievča ako ostatné. Veselé, plné elánu a chute do života. Písal sa 30.jún a Maťa nešťastne spadla. Au, veľmi to bolelo. Nakoniec diagnóza znela: fraktúra zápästia. Bolo to fér? Veď boli prázdniny! Nemali by sme sa cez prázdniny bicyklovať, plávať alebo hrať basketbal? Áno, ale Martina mala smolu. Nemohla sa zúčastňovať na nijakých výletoch či túrach. Sádry sa zbavila až po vyše mesiaci. Ale týmto to všetko neskončilo...len začalo.
Všetko vyzeralo, že je v najlepšom poriadku. Lenže aj ďalšie prázdniny sa čosi stalo. A Maťa za to vôbec nemohla. Vracali sa z dovolenky a zrazu "buch!". Autonehoda. Bolo počuť sirénu. Maťa si na daný okamih takmer vôbec nepamätá, len útržky jej utkveli v pamäti-krv kvapkajúcu na biele tričko, že ju niekto niesol a na pieseň, ktorá hrala v rádiu - Morská panna od Nagya. Našťastie sa všetko skončilo dobre a ona skončila "len" s otrasom mozgu, doškriabanou pravou stranou tváre a monoklom. Doma ju ešte čakalo vyšetrenie na neurológii. Len keď si to predstavím, je to...no...jednoducho nepríjemné. Tam vám dajú na hlavu kilo gélu, komickú čiapku a neviem čo ešte. Fuj! Trvalé následky Martine nezostali, ale jazva na duši jej zostane naveky. A tiež, že auto malo len 10 dní...
Maťa mala dlhý čas kľud. Okrem vracajúcich sa bolestí zápästia sa nič vážneho nestalo. Lenže osud znova zasiahol. Bolo leto a Martinka sa hrala s kamarátmi na chate schovávačku. Ale za toto si mohla sama - mala len šlapky aj to o číslo menšie a bežala, chcela vyskočiť na niečo betónové (čo je viem, čo to bolo) a "buch!" Zakopla a spadla. Lenže teraz si to neodnieslo zápästie, ale palec na nohe. Strašne bolel! Nakoniec musela ísť na pohotovosť. Našťastie zlomený nebol, ale krivkať s obväzom na nohe nebola veľká sranda. Ale bodaj by to zostalo len pri tom...
Lenže nezostalo. Zase bolo leto a svietilo slnko. Martina sa vrátila z chaty. Pokojne spala v posteli, ale zrazu jej prišlo zle. Strašne zle. Zvracala. A nie raz. Zistenie pre ňu bolo nepriaznivé: akútna gastritída. Nechali ju v nemocnici. Bola dehydrovaná, pre skolabované žily jej dali infúziu až na tretíkrát. Bolo jej zo všetkého veľmi smutno. Ležala na samotke, nikto okrem rodiny za ňou neprišiel. Bol to dlhý týždeň...
Ale bodajby sa tým všetko skončilo. Nastalo ďalšie leto a osud sa s ňou opäť pohral. Všetko mal na svedomí školský výlet, ale následky sa prejavili až neskôr. Chalani ju hodili so všetkými vecami do ľadovej vody a celý deň musela byť v mokrom oblečení. O dva týždne jej prišlo v meste strašne zle, bolelo ju brucho(práve v ten deň dostávali vysvedčenie). O týždeň pribudli ďalšie ťažkosti aj teplota. Dva týždne sa trápila doma, až potom išla k lekárovi. Po dvoch dňoch diagnóza znela: zápal ľadvín. Zas musela nejaký čas zostať na infúziách. Teraz za ňou aspoň prišli kamarátky a až tak sa nenudila. Ale predsa ju niečo trápilo - nemohla za to. Vedela, že spolužiaci to nemysleli zle, keď ju hodili do vody, ale keď prišla do školy, niečo ju zarazilo. Keď sa to chalani dozvedili, smiali sa jej. Veľakrát potom plakala. A ešte k tomu triedny učiteľ viac vynadal Martine ako jej spolužiakom. Toto bola spravodlivosť? Bola by aj schopná im odpustiť, lebo to nebolo schválne, ale po tomto už nie. A nikoho nezaujímalo, aké skazené prázdniny mala aj nasledujúce mesiace...
No, Maťa sa už aj bála nasledujúcich prázdnin.Bála sa, že aj ďalšie prázdniny ju nejak poznačia. Možno si ďalšie nešťastie privolala, možno nie, ale znova sa niečo stalo. A to ešte ani nezačali prázdniny! Posledný deň v škole sa učilo, blížil sa streetballový turnaj. Martina naň poctivo trénovala. Pri hre so skúsenejším basketbalistom nastal však skat. Nestihla spracovať prihrávku a lopta narazila kolmo na prst. Au, to bolelo! Keď sa vrátila domov, prst opuchol a začal modrieť. Myslela sa, že bude, ako vždy, narazený. Alebo si to skôr chcela myslieť, lebo to tak nebolo. Zas prišla diagnóza: drobná fraktúra. Tak jej zostávalo jediné: dať zbohom turnaju. To bolo smútku! So sádrou sa nedalo nič robiť, nudila sa. Ale chodila aspoň povzbudzovať kamarátky, ktoré trénovali. A na turnaji aspoň fotila zápasy. Obdivovala basketbalistov, ktorí smečovali. Ona to nikdy nedokázala a nevie, či to raz dokáže.
Všetko bolo v pohode, všetko vychádzalo. Martina bola šťastná, že sa dostala na vytúženú strednú školu. Pomaly ani neverila, že to dokáže. Tešila sa na prázdniny, lebo žalúdok bol už v poriadku, čakala ju dovolenka a tábor. Dovolenka prebehla bez problémov, našla si super priateľov. No tábor jej okrem radosti prinoiesol aj čosi iné - bolesť. A to z ničoho nič! Ráno sa zobudila a už to bolo! Ostrá bolesť - toto sa jej zo všetkých tých problémov vrylo do pamäti. Dva dni sa sama trápila a nikomu nič nepovedala. No potom to začalo byť neznesiteľné a nedokázala sa už pretvarovať. Bolesti pre ňu neboli ničím nezvyčajným, tak si myslela, že to zvládne. Ale nezvládla. Začala stúpať teplota a bolesti sa stupňovali. Odviezli ju na pohotovosť. A keď jej povedali, že musí zostať v nemocnici na infúziách, rozplakala sa. Bodajby nie! Ešte sa mohla ísť rozlúčiť s ostatnými. Obdarili ju ohromným potleskom. Plakala, ale teraz nie od bolesti, ale od šťastia. Plakala, lebo ju to veľmi dojalo. A aj napriek trápeniu spomína na tábor veľmi rada.
Martina skončila základnú a čaká ju stredná. Nevie, čo ju ešte stretne, ale rada by v budúcnosti pomáhala ľuďom, stala sa lekárkou. Možno k tomu prispeli aj tieto udalosti. Samozrejme, v živote zažila aj veľa radostných chvíľ. ale v tomto príbehu mi išlo skôr o vyzdvihnutie tých negatívnych udalostí počas prázdnin, aby ľudia vedeli, že prázdniny neprinášajú vždy len radosť a smiech, ale občas aj žiaľ. A tento príbeh sa skutočne stal...
Dátum vloženia 7. 10. 2005 21:21
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 2120
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. nereg. annita

    nooooooooo ked sa mam vyjadrit v prvom rade mi prislo martiny luto a ked to mam brat z humanneho hladiska rozcitilo ma to ale co sa tyka formy obsahu aj stylu....no mala si lepsie prozy ale beriem do uvahy ze mas 15 rokov....nepacilo sa mi ze si chcela vyzdvihovat to zle i ked to bol fakt az priserne nahodne a smutne...

    7. 10. 2005 22:22
  2. von Schwerzell

    snaha tam je..je dobre ze sa pokusas pisat, a kvalita tvojho prispevku ako uz povedla anita zodpoveda veku. V proze by sa vsak autor mal snazit vety trosku rozviest a "okvetnanit" aby to dostalo lepsi zapal a predstavivost, pretoze clovek , ktory cita si ma , a rad si, veci v texte predstavuje a je rad ak mu autor pri tom pomoze a samozrejme zaroven necha aj volnost.
    tvoj prispevok je velmi strcune zhrnuta "faktografia" - povedal by som ze aj dennik je obsirnejsi....mozno si sa mala koncentrovat len na urcity usek prazdnin a ten rozviest...ale pis dalej a hlavne citaj prozu, da ti to lepsi rozhlad a nove napady...

    11. 10. 2005 08:09
  3. Arwen (napísal autor básne)

    Máte pravdu...

    11. 10. 2005 20:21
  4. Daron

    nie je to až také zlé... mne sa to páčilo

    1. 12. 2005 17:52
  5. Arwen (napísal autor básne)

    Daron, myslím, že Tebe sa páčia všetky "brutálne" veci...

    2. 12. 2005 17:25
  6. Frollo

    Drosku ubolene, ale vyborne Arwen.

    4. 1. 2006 18:39
  7. Flavier

    No no....zivot vie byt svia...Drzim Martinke palce

    15. 1. 2006 12:10
  8. nereg. Arwen

    Ja som sa len potrebovala vykričať...

    4. 11. 2006 22:57