Basnicky.sk

Poznáte to... ten úžasný pocit, keď viete, že na týždeň vypadnete zo školy a budete si užívať snehu. Len sneh a vy... naozaj krásne. No ako sa my študenti dobre poznáme, nezostalo to len pri lyžiach a snehu... cez deň lyžovať, boardovať a večer... no... ako to povedať... trošku sa posilniť?
Rozdelili sme sa na 2 tábory – absti- a neabstinenti + nejakých pár bludných oviec, ktoré chodili aj tam, aj tam. Teda, náš abstinenčný tábor by sa dal nazvať miniskupinôčkou, lebo sme tam boli 3... len.
Bol predposledný večer. Naša skupinka sa ako vždy utiahla do izby č.114. Zostalo pri nás aj zopár lidičiek, ktorí tento večer nechceli piť. Bolo 20:00... 21:00... 22:00... nudaaaa! Poďme čosi robiť! Ktosi navrhol pravda-odvaha... po druhej otázke to padlo a hra sa premenovala na „urob čoro-moro“. Hra spočívala v robení blbostí na druhých izbách... teda plán bol u tých blavákov, ktorí bývali o poschodie vyššie. No len ako sa baby objavili na ich chodbe, dozor ich poslal dole... a potom na druhý deň žaloval našej profke. No to bolo až neskôr, takže nepredbiehajme: o teraz ďalej? nám sa nudiť nechcelo... v tom ma čosi napadlo: profesori hrali dolu pingpong... tak ich trošku zainteresovať, nie? Aj keď už bolo po večierke, no to nám bolo jedno. Môj plán spočíval v oblečení si lyžiarského výstroja, zísť dolu cez recepciu okolo profákov, povedať, že ideme sa lyžovať/boardovať a ísť von... no, tak to malo byť. Tak sme sa začali obliekať. Ja som nemala svoje kľúčiky od izby, tak mi spolužiačka požičala svoju výstroj. O 5 minút sa chodbami ozývalo veľké buch-buch ako sme kráčali s lyžiarkami. Pomaly sme sa dostávali k recepcii... a tam... a tam... profesori už tam neboliiiiiiii! A práve o nich tam išlo! No obrátiť naspäť sme sa nemohli pre značne početné publikum, ktoré na nás vyjavene pozeralo, že čo akože to ideme robiť. Tak sme sa pohli von z chaty. Krásne snežilo. To by bola romantika! Pred chatou sme stretli zopár nespavcov z béčky, ktorí si nás tiež premerali od hlavy po päty... ale čo teraz? Lyžovať sme sa fakt ísť nemohli, bola by to samovražda. Tak sme si aspoň vychutnávali krásne snehové vločky v túto pozdnú hodinu.
Rozhodli sme sa pre cestu späť. Predýchať-vydýchať a ide sa. S potlačovaným smiechom sme sa vracali a tí, čo nás nevideli vychádzať, boli ešte vo väčšom úžase ako tí, čo nás videli vychádzať...heh! Zase sa chatou ozývalo buch-buch a dup-dup. Vyšli sme na naše poschodie a nám to nedalo: zaklopali sme profesorom na izbu. Nič. Zaklopali sme ešte raz. Po chvíľke vyšiel náš milý profesor geografie... len čo nás zbadal, povedal: „Nie.“. Ani hláska sme nestihli vydať. Gabika: „Chceme sa ísť boardovať!“. Väčšina z nás sa pozerala do zeme a natriasalo nás od smiechu. „Áááále pán profesor!“, Gabika neodhadla vzdialenosť steny, o ktorú sa chcela oprieť a zatackala sa. Ešte viac nás nadhadzovalo. Natálka sa tiež chcela oprieť o svoj board, no tiež jej to nejak nevyšlo a takmer sa ocitla na zemi. A ona to už nevydržala: „Pán profesor, to bolo v skutočnosti inak...“ a tak mu povedala celý pôvodný plán akcie „urob čoro-moro“. On sa trošku usmial a zakončil to: „Choďte spať.“ Pán profesor, vy ste taký suchý??? Na tých hodinách sa nezdáte... to ste si u nás pokazili. Tak čo sme mali robiť? Pobrali sme sa späť na izbu. Ale aj napriek tejto „suchárštine“ ako vždy so smiechom.
A čo sme mali z tejto akcie? Dokázali sme si, že na to, aby sme sa zabavili, alkohol vôbec nepotrebujeme. Aj keď... náš profesor si asi myslel opak. Čo už...
Tento večer bol fakt super. A super je tiež to, že z tohto haluzenia „čoro-moro“ mám aspoň zopár fotečiek a kratučkú videodokumentáciu nášho „inkognito“ dokumentaristu. Ďalším lyžiarskym zdar! Česť a slávu abstinentom!