Basnicky.sk

Kráča čierny človek cez pole,
v tom cudzí hlas naňho zareve.
„Počkaj chvíľu, dobrý človek, nechcem ísť sám tmou!“
„Nedbám, priateľ môj, veselšie sa pôjde dvom.“

Po chvíli, keď neznámi prikročí,
do čierneho oči zaborí a kričí:
„Žiadny priateľ, iba čierna špina si!“
Bielou rukou pištoľ vytasí,
posledný raz nazrie mu do očí a vystrelí.
Čierny padne na kolená,
pozrie na kata i do neba,
srdce i náruč otvorí:
„Nech mu Pán Boh odpusti.“

Na zem padne bez života,
stúpa z neho biela hmota,
čistá ani rosa,
krásnejšia než noc svätá,
veď to biela duša tohto človeka!

Posledný raz sa svetom preletí,
všetky krivdy sveta uvidí,
potom v pokoji sa otočí
A pomaly k tomu bielemu doletí.
„Čo si zač, divná stvora?
Čo tu lietaš a nedáš pokoja?“
Pozrie sa duši do očí a hneď rýchlo pochopí:
„Si stvora, čo ma bude strašiť až do smrti?!“
„Nie, môj hnev sa už vytratil
a veľmi dávno som ti odpustil,
no aj keď nehnevám sa na teba,
opýtaj sa ešte aj sám seba:
„Nájdeš niekedy pokoja?“





Biely padá na kolená, na tú čiernu zem,
Od ľútosti vykrikuje: „Nechcem prežiť tento deň!“
Či od žiaľu? A či smútku?
Pán Boh plní jeho túžbu.
Čierna duša z neho vystúpila,
Pozrela sa na bielu no nič neriekla.
„Vidíš, čierna duša?
Nie koža, ale skutky farbu nosia!
Preto ja tu ostanem, krivdu sveta biť
A ty pober sa do pekiel, keď iným nechceš byť!“

„ Počkaj chvíľu dobrá duša,
myslím, že pomoc moja zišla by sa.
Možno i k zmene farby mojej dojde,
keď pomôžeme ľuďom dobrej vôle.“

„Pravdu máš, duša čierna:
Pomoc, to je činnosť dobrá!
Ale farbu svoju v bielu nikdy nezmeníš,
aj keď zlé skutky dobrými nahradíš.

Preto si dobre pamätaj:
ľudí VŽDY v láske maj!“