Basnicky.sk

Zima
Ticho, stlejúce sa donekonečna, visiace nad lúkou snov. Ticho, v ktorom sa nenesie šelest vetra. Ticho, v ktorom neznejú debaty vtákov. Ticho, v ktorom náručí spí zima. Chladná, mrazivá, pokojná a krásna. Psst! Ticho! Nebudeš počuť spev vločiek. Každá má svoju reč. Tajnú a neprebádanú, hoci jej rozumie každá bytosť. A oni dávno pred ľuďmi pochopili princíp tímovej práce. Jedna na druhú, tá na ďalšiu.... A tak stále dookola tým kolotočom bez reťazí. Skladajú mi k nohám koberec a ako puzzle v jedno splývajú . Skladajú mi k nohám hold a ja ich hľadím po chladných tvárach. Kreslím prstom smilov do snehu.... Kráčam lúkou snov k miestu mojej minulosti, súčasnosti i budúcnosti. Vysoké jedle okolo mňa stoja po kolená v snehu a na vystretých rukách ho držia celé kopy. Holé stromy, ktoré stratili lístie, majú na chudých načahujúcich sa rukách mäkkú bielu kožušinku a všetky pne a nízke kríky sa zmenili na bucľaté biele buchtičky. Neexistujú slová na opísanie raja. On kradne reč. Ten vrah ideí.
Jar
Rozkvitnuté divé čerešne, voňajúce sladkosťou jari, vítajú ma na slávnosti. Tu k nim prehovorí vtáčik svojím zvučným hlasom, čo dlho sa neniesol v rodných krajoch, všetky svorne odvetia: „Jar vítame! Pridáš sa?“ A on mi odpovedá nádhernou baladou, o hrdinoch z dávnych čias, o kráskach z mocností za morom i o sladkom domove, kde trávi iba krátky čas. A čerešne srdcervúco plačú až im lupene odletúvajú, keď im láskavý priateľ vietor pomáha dvíhať ťažké ruky k očiam, aby si utreli slzy. Ak by vás veľmi zaujímalo meno potulného speváka, lupene čerešní ho zložia dokopy, ale on čoskoro opäť bude letieť dolu riekou, skloní hlavu a poletí späť do prístavu. Jarnou lúčkou sa opatrne trúsi drobný hmyz, skusmo hľadá útočisko. Dakto musel plakať zlaté slzy, pretože celá lúka je pokrytá hlávkami púpav, hrdo vztýčenými k slnku. Hrdé, a predsa tak zranené. V ich tváričkách sa odzrkadľuje stará bolesť, ktorá ostala po zime. Aj tak však nahodili pôvabný úsmev a jazvu obdivuhodne taja. Tu píše spisovateľ život moju beletriu. Tu chce snívať každý, tomuto miestu patrí prvenstvo.
Leto
Horúce letné popoludnie, strávené v tieni rovnakých čerešní, nadobúda svoje čaro. Zdvíha sa ľahký vánok, nežne sa hrá s košatou korunou duba a vtákom dodáva radosť z letu bez mávania ich pestrých krídel. O chvíľu opäť všetko zmĺkne. Už hodnú chvíľu uprene sledujem koberec trávi, ako sa nepravidelne vlní v dychu vetra. Spomínam. Kradnem si zo spomienok najkrajšie chvíle, strávené práve tu. Každú z nich ukladám do talizmanu, dosiaľ inak nepoužitému. Vyšľahne plameň, ktorý ľudia volajú radosť. Ja ju nechcem stratiť a preto ju nechávam tlieť v závetrí. Chýli sa k západu slnka. Unavené lúče sa ešte naposledy chcú pokochať svetom okolo, predtým ako prenechajú vládu hviezdam. Napokon z nich ostane len ružovkavý nádych nad čiernymi chrbtami hôr. Teraz aj do najkrajších zákutí lúčky prenikajú dlhé, temné, a predsa upokojujúce a uspávajúce prsty tmavej pani. Túto noc preberajú hory úlohu strážcu
Jeseň
Po lícach mi stekajú horúce slzy. Slzy radosti i žiaľu. Sledujem potulného speváka mávať na rozlúčku. Z oka mu vypadla slza a z hrdla mu vyletel prenikavý výkrik plný zármutku. Spieva ďalšiu baladu. Zbohom, šepkajú pery. Hoci sa z farieb jesene teším, plačem z nich. Tak nádherné, ale tak neprívetivé. Tak radostné, tak sklamané. Tak plné zhonu, tak pokojné. Všetko je tak farebné. Všetko je tak čierne. Zo stromov padá lístie priamo do stredu lúky a ona ich utešuje. Každý z tých lístkov by spravil mnoho, len aby nemusel opustiť svoje slnkom zaliate stanovište. Alebo aby tam mohol pobudnúť o deň či dva dlhšie. Dokonca aj kvety smutne skláňajú uzimené hlávky, túžiace po skorom konci. Ťahá ich to do priepasti. Celá lúčka ostáva akosi temne ospalá. A labuť odlieta ponad vysoké hory.....


P.S. Toto som fakt písala do školy ako sloh... Čo by ste mi dali?