Basnicky.sk

Cez otvorené okno prúdil do mojej izby teplý nočný, či skôr večerný, vánok. Lenivo sa hral so záclonou, ktorá sa s pravidelnosťou zachytávala o pichliače kaktusov na parapete. Inak bolo všetko nehybné, mňa nevynímajúc. Nespala som, len som sa tak tvárila. Som rada, keď môžem byť aspoň chvíľku sama, so svojimi myšlienkami. Mám tie chvíľky rada. Aj táto nebola výnimka. V tichosti som sa nechala unášať nudnou melanchóliou. Možno by to trvalo ešte dosť dlho, keby sa neozvala pieseň, ktorú okrem iného nadovšetko milujem, a tak neoznámila príchod SMS. To by nebolo vôbec nič nezvyčajné, lenže nie o tomto čase. Veď bolo sotva sedem! Tak som teda unudene vstala z postele a prenechala ju mojim plyšovým miláčikom. No a čo iné mi ostávalo, ako sa pustiť do jej čítania? Hneď s menom odosielateľa prišlo sklamanie, bola len od tatka. Vraj mám prísť za nimi, že sú u Mira. Pche! No už ma vidí... Aj tak neviem u ktorého, keď ich apa tak veľa pozná. A tak som teda na SMS zabudla a znova som sa bez nadšenia zvalila na posteľ. Ani som nevedela, aká to bola chyba. Nezávisle od môjho rozhodnutia nepohnúť sa z bytu, sa okolo pol ôsmej vrátili. Celá naša família, na čele s mamkou, ktorá odomykala. Cez privreté dvere sa mi vrútili do izby sťa hurikán. A môj drahý braček, naslovovzatý odborník na otravovanie ľudí v najnevhodnejších chvíľach, sa opäť raz prejavil. Hodnú chvíľu som nepočula nič, s výnimkou jeho vykrikovania: Vikina! Vikina! Vikina! No čo už. Dodnes aj tak tvrdím, že moje pravé ucho už nie je to, čo bývalo. A moje maskovanie spiaceho maca bolo v ťahu. Teatrálne som strhla. Popravde, bol to výkon, za aký by sa nemusela hanbiť ani oskarová herečka. „Ospalými“ očami som sa rozhliadla bo izbe a hľadala som niečo, čo by som uspokojivo mohla identifikovať ako zdroj všetkého. Nič nebolo iné, stoličky, skrine, stoly.... Na jednom stole si užíval výhľad náš personal computer a na druhom, pravdaže okrem môjho chaosu, bola akási krabica. Na nej by nebolo nič nezvyčajné, až na to, že z nej vychádzali akési podivné zvuky, až priveľmi pripomínajúce skučanie psíka. Keby som nevedela, že to pri mojej drahej mamičke nie je možné, dala by som ruku do ohňa, že je v nej pes. Až nakoniec krabica vytrčila malú, bielu na neuveriteľne chlpatú psiu labku. Ja som k nej skočila a zobrala som na ruky to najzlatšie šteniatko, aké svet ani nevidel. Všetci na mňa s úškrnom pozerali až nakoniec prehovoril tatko: „Tak čo? Aj nabudúce s nami nikam nepôjdeš? Aspoň sa ti teda páči?“ Pravdaže som, ako z nejakej telenovely, nevedela nájsť správne slová a tak som sa len čudne uškŕňala. Bohužiaľ, pustili k slovu mamu a ja som hneď mala osud spečatený. A to len pár slovami, ktoré povedala: „Ale von s ním budeš chodiť ty, cicka!“ No ja som reagovala žmurkaním, čo by sme v reči tela mohli považovať za ekvivalent prekvapeného „čože?“ Pustila som ho na zem, aby si pochodil a zatiaľ sa rozprúdila debata: „Ale mami! Prečo ja?“
„A snáď ja som vám trhala nervy s tým, že chcem psa?“ odpovedala mi mamina. A ja som musela ustúpiť. Opäť som zaujala svoju obľúbenú polohu......