Basnicky.sk

Zabudol, že ešte včera boli spolu.
Nevedel, že ona nie.
Povedal, že príde znovu,
ale už nikdy viac neprišiel.

Zabudol, že ona čaká
a bude čakať celé stáročia,
v mori dní topila spomienky
na to, že sú z nich rodičia.

Tvrdo ju oklamal
a stratil sa v dave.
Často sa jej zdalo,
že jej z diaľky máve.

Zabudol, že ešte včera boli spolu,
Nevedel, že ony nie.
Neklamal, keď jej sľúbil novu,
ale už nikdy viac neprišiel.

Trvalo jej dlho, zabudnúť na neho
na tie modré oči, na ten sladký úsmev
Rozlomila srdce a vysypala z neho
všetko to sklamanie na tvrdú nepodajnú zem.

Všetko trápenie kdesi sa prepadlo
hlboko, hlboko, i ona zabudla
žila len pre dcérku, ani jej nepadlo
hľadať ten súvis s článkom v novinách.

O mesiac, dva počula od známych
tragickú nehodu rozprávať,
no ona tie nešťastné fámy
nemohla počúvať.

Jej srdce vtedy ožilo
a pamäť osviežilo meno.
Žiaľom sa po vrch plnilo,
keď na hrob hľadela nemo.

Odišla a ostala po nej len slza
lesknúca sa na lupeni kvetu,
zajtra bude mrznúť a zamrzne
a bude večne na očiach svetu.

Nezmizne ani keď napadane sneh,
ba ani keď zem pohladí slnce
bude tam navždy sa skvieť
kým čas nesfúkne sviece.

Vtedy jej oči zakryje závoj
a ruky ostanú stáť.
Slza sa zmení v kamenný náboj
a nebude už nikdy spomínať.

Vnučka jej vtlačí na čelo bozk
a prikryje viečka.
V izbe zavonia smutne vosk
a zahorí sviečka.

V poslednej rozlúčke so svojou rodinou,
prizná, že ľúbila ho - to sú však slabé slová.
Na poslednej ceste poslednou hodinou
ako to bolo, to vie len ona.

Stratili lásku čo v nej bola.
Vyhasol plameň života sviece.
Jej milý ju k sebe volal.
Ostala len slza a mokré líce…