Basnicky.sk

Bola taká neposlušná, vždy trošku ironická a uštipačná. Keď bola nervózna, ako o život prežúvala žuvačku. Keď jedla, hovorila s plnými ústami. Často sa na niekoho pozrela pohľadom pýtajúcim sa: „O čo ti ide? Nechápem.“ Rada rozprávala, aj keď väčšinou to nebolo o ničom dôležitom. Nemala rada nakupovanie. Raz do roka sa vybrala do mesta, minula všetky ušetrené peniaze na oblečenie a do ďalšieho roka mala pokoj. Skoro stále sa obliekala do čierneho, niekedy však vyhrabala zo skrine aj niečo krikľavé a dosť provokatívne. Bolo jej jedno, čo si o nej iní pomyslia. Každý piatok chodila na diskotéky a zakaždým tam zbalila nejakého pekného mladého muža. Nebola však jednou z tých kurvičiek, ktoré s každým hneď vlezú do postele. Ona sa len zabávala. Vyzerala nevinne, a aj bola. A bola krásna. Tak oslobodzujúca. A nepovedala veľa podstatného, rovnako ako jej pohľad. To bolo na ňom pekné, že bol taký tajomný. A rada prijímala stávky. Taká poriadne. Raz prebehla cez mesto úplne nahá. A vyhrala dve tisícky.
Hovorila len to, čo si myslela a nič jej nebránilo povedať to do očí. Aj toto som na nej miloval. Úprimnosť. Hoci párkrát mi povedala veci, po ktorých som mal pocit, že ju z duše nenávidím. Tento pocit však vždy trval len krátko. A potom som ju opäť miloval rovnako ako predtým.
Vždy sa mi páčila. Slobodná. Hocikedy som sa na ňu pozrel a ak sa nesmiala na plné hrdlo., aspoň sa usmievala. Netrápila sa problémami. „Ako prišli, tak aj odídu,“ hovorievala. A keď bola na pohrebe svojho staršieho brata, ktorý jej bol zároveň i najlepším kamarátom, ani jedna slza sa jej na tvári nezaleskla. Naopak, v jej očiach bol pokoj, bolo z nej cítiť čosi, čo do tej atmosféry nepatrilo. Nebola necitlivá. Vedela, že aj keď jeho telo zomrelo, duša s ňou zostala. Pochovala ho do záhradky, urobila mu tam hrob. Bez kríža. V Boha neverila. Verila len v jediné: v seba.
Bola proste taká, aká sa mi vždy páčila. Keby sa dalo, uchádzal by som sa o ňu ako prvý. Len škoda, že sa na nikoho nechcela viazať.