Basnicky.sk

Ranné lúče hrejivého slnka sa dotýkali ešte čiastočne snehom prikrytých vrchov a hlbokých dolín. Potoky a horské riavy búrlivo žblnkotali a zurčali, odvádzajúc množstvá vody z roztopeného snehu. Krajinou sa ozývalo prvé trilkovanie vtákov, ktorí tak pozdravovali príchod jari. Všetko bolo tak plné života a nádeje - nádeje na lepší zajtrajšok.

Malá osada Adaso bola rozložená pod mohutnými štítmi horského masívu Visam, opradeného mnohými povesťami, ktoré si príslušníci malého kmeňa Nemk odovzdávali už po stáročia z pokolenia na pokolenie.
Adaso pozostávala zo zopár desiatok drevených chatŕč, hlavnej budovy náčelníka Kin-len-čána a starších rodu, ktorá ako jediná bola postavená z kameňa a z honosného obydlia starého šamana Namaša, ktorý bol druhým najmocnejším mužom v osade.

Uplynulá zima bola veľmi dlhá a krutá. Silné mrazy aj pod mínus päťdesiat stupňov sužovali celú krajinu. Zásoby potravín i palivového dreva sa míňali až príliš rýchlo. Lovci museli častejšie vyrážať do okolitých lesov hľadať zver. Mnohokrát sa však vracali naprázdno a tvrdili, že sa im nepodarilo vystopovať v hlbokom snehu celkom nič. Mnohí z nich utrpeli veľa omrzlín s trvalými následkami a prišli o uši, prsty, dokonca i o celé končatiny, ktoré im museli byť amputované. Dvaja lovci navždy zmizli v bielej mrazivej divočine. Šaman tvrdil, že sa začali napĺňať proroctvá predkov, pretože tento ľud sa zabudol báť démonov Vasimu, ktorým kedysi prinášal obety. Túto zimu pomrelo veľa osadníkov, najmä detí a starých. Omnoho viac ich však bolo zbedačených hladom a chorobami.

Tak ako bývalo vždy zvykom, na konci zimy sa konalo slávnostné zasadnutie starších obce, šamana a náčelníka za účasti domorodcov. Zvyčajne bola táto slávnosť doprevádzaná nespočetnou zmeskou hier a zvyklostí, ktoré zvýrazňovali porážku démonov zimy a chladu, takzvaných Dalchov, a konečné víťazstvo slnka a jari, ktoré boli predzvesťou nového života a prosperity.

Ale tohto roku to bolo inak.

Deň sa už chýlil k večeru, keď sa osadou rozozvučal ťahavý vábivý zvuk lesného roha. To miestny hlásnik Kinsálh zvolával spoločenstvo povolaných k náčelníkovmu stolu.
***

Orim však medzi povolaných nepatril. Nebol totiž domorodec. Ako malého chlapca ho našla jedna zo starších žien v lese pred dvadsiatimi rokmi.

Bolo to na jar, keď ženy zvykli v lesoch zbierať palivové drevo a hľadať uhynutú zver. Niekoľko z nich sa zatúlalo až pod úpätie Visamu, k povestnej jaskyni. Pred vchodom ho zazreli ležať na zemi. V bezvedomí, špinavého a vyhladovaného. Na prvý pohľad sa im dieťa zdalo mŕtve a neodvážili sa k nemu priblížiť. Až vdove Aveanež sa ho uľútostilo. Pokľakla a priplazila sa k nemu. Položila svoje zvráskavené ruky na malý detský hrudník a zistila, že chlapča dýcha. Vzala ho do náruče a odniesla do osady.

Týmto činom vyvolala obrovskú nevôľu spoluosadníkov a náčelníka, no najmä starého poverčivého šamana, ktorý v tom videl veľmi zlé znamenie. Aveanež však nemala vlastné deti a jej muž zahynul pri love pred mnohými rokmi. Preto sa rozhodla chlapčeka, aj napriek rastúcemu nesúhlasu a pohoršeniu obce, si ponechať. Dala mu meno Orim po svojom nebohom, milovanom manželovi. Na príkaz šamana však starú ženu z osady vyobcovali a pridelili jej polorozpadnutú chatrč na pokraji Adasa, tam kde začínal tmavý čierny les. Šaman a starší rodu zakázali všetkým osadníkom sa s nimi stýkať a uvalili na nich sedemročnú skúšobnú lehotu, počas ktorej sa malo ukázať, či je malý Orim pre obec naozaj zlým znamením. Počas tejto doby, kronikár obce zaznamenával a informoval radu starších o všetkých udalostiach, ktoré mohli byť dané do súvisu s Orimom. Avšak, na radosť Aveanež a na hnev šamana, k nijakej vážnej tragédii v tomto období nedošlo. Napokon boli vdova a Orim radou starších na čele s Kin-len-čánom slávnostne začlenení do kmeňa. Aj napriek tomu sa všetci obyvatelia Adasa správali k Orimovi veľmi opatrne a s odstupom.

Chlapec rástol a mužnel. Aj svojím zjavom sa od domorodcov značne líšil. Nemkania boli nižšieho vzrastu, mali zväčša plavé vlasy a výrazne modré oči. Orim už mnohých Nemkanov prerástol vo svojich dvanástich rokoch. Mal oči čierne ako uhoľ a pýšil sa hustou, vlnitou, havraniou hrivou, ktorá mu siahala až pod plecia.

Veľmi často sa chodil hrávať k zakázanej jaskyni. Akosi ho priťahoval ten tmavý veľký otvor v skalách. Pripomínal mu otvorené ústa pažravého človeka alebo nejakej obludy. Vždy keď sa priblížil ku vchodu, pochytili ho zvláštne obavy a pocit prítomnosti niekoho alebo niečoho iného - zlého. Pocit, že na ňom spočíva niečí zrak a je ostro sledovaný. Vždy keď sa zadíval do tmavého priestoru pod skalou, akoby počul nástojčivé volanie, aby vošiel dnu. Par krát sa mu aj zazdalo, že vidí v tej čiernote dva ohnivo červené, žiariace body. Ale pripisoval to len svojej fantázii. No zvedavosť bola mocnejšia ako strach. Avšak Orim bol vždy veľmi opatrný a pamätal na svoj sľub, ktorý dal pri prijatí do kmeňa, že do jaskyne nevkročí. I keď sa priblížil k zívajúcemu vchodu, nikdy doň nevstúpil.

Od svojej adoptívnej matky sa dozvedel, že toto miesto je posvätné. Že zem je tu veľmi hladná, mäkká, poddajná – napitá nevinnou krvou. Pre väčšinu domorodcov ale bola symbolom trápenia, bolesti a smrti. Predkovia kmeňa v minulosti totiž prinášali krvavé ľudské obete, aby sa tak zadosťučinili démonom. Tieto krvavé jatky boli pred pár generáciami zrušené.

Pred vchodom do podzemia bol postavený kamenný oltár, na ktorom prebiehal vrcholný akt obetnej procesie. Obetované mohli byť len panny a panici. Vo veľkej úcte bol člen obce, ktorý sa rozhodol dobrovoľne darovať vlastné dieťa. A čím mladšie, tým lepšie, pretože bolo nevinnejšie.

Rituál sa začínal už týždeň dopredu a to pôstom určených vykonávateľov obradov na čele so šamanom a naopak hodovaním rodiny, ktorá sa rozhodla obetovať svojho potomka. Teda akýmsi vykŕmením dieťaťa do stavu hodného pre démonov.

V deň obety sa cela obec za slávnostného spevu, tanca a hudby pobrala k jaskyni. Vyvolený jedinec mal na hlave veniec víťazstva a odetý bol do najcennejších šiat s purpurovým plášťom. Na krku, predlaktiach a členkoch sa jagali zlatý náhrdelník a náramky vykladané drahocennými kameňmi. Na každom prste sa blýskal vzácny prsteň s vloženým vždy iným drahokamom.

Vyvolenému bolo zakázané akýmkoľvek spôsobom uľahčiť nasledujúce utrpenie obety, pretože by sa znížil jej význam. Hudba a tanec sa každým okamihom stupňovali, až sa osadenstvo tohto bizarného predstavenia dostalo do tranzu. V celom tom zhone a zmätku zanikli vzlyky príbuzných, väčšinou matiek, a rev obete. Vyvolený bol pevne priviazaný za nohy, ruky a krk na tabuľu kamenného oltára, aby sa zabránilo jeho hanebným a nebodaj zbabelým pohybom brániacim vykonaniu obetovania.

Samotný proces mal presne stanovený postup. Najprv boli vyvolenému vypichnuté oči, lebo zrak sa pokladal za najvýznamnejší zmysel. Nasledovala amputácia uší a vytrhnutie jazyka, pričom obeť zvyčajne už od bolestí upadla do bezvedomia. Nie však vždy, a tak sa veľmi často ozýval neľudský, hrôzostrašný ryk, ktorý prekričal aj hlasitú hudbu. Nato dal šaman pokyn spevákom a hudobníkom, aby spievali a hrali ešte hlasnejšie. Pri vytrhnutí jazyka prešiel rev obete do akéhosi ťažko identifikovateľného mumlania prerušovaného chraptením, kašlaním a dusením sa krvou. Potom bol vyvolenému odštipnutý orgán čuchu, čo len znásobilo jeho dusenie. Nasledovali končatiny. Najprv boli odseknuté ruky od predlaktia a potom chodidlá od kolien, ktoré sa len málokedy podarilo odťať na prvý raz. To sa už ozývalo len zbesilé, smrteľné chrčanie obetovaného. Potom bolo telo rezané špeciálne zakriveným nožom v brušnej dutine. Šaman a jeho pomocníci vyberali ešte trasúce sa, horúce vnútornosti, črevá a žalúdok, z ktorých ešte vypadávali natrávené zvyšky hodovania. Slezinu, žlčník a pečeň, zahaľujúce sa do tajomného nezvyčajného hmlistého oparu unikajúceho z torza vyvoleného. Všetky tieto orgány boli umiestnené spolu s krvou do vopred pripravených nádob.

Vyvrcholením obetovania bolo súčasné vytrhnutie srdca a sťatie hlavy. Tým bol obrad dokonaný.

Odobrané časti tela boli v nádobách, za spevu a tanca účastníkov, prenesené samotným šamanom do jaskyne. Torzo muselo zostať ešte pripútané na oltári tri dni a potom vždy záhadne zmizlo. Šaman tvrdil, že si ho vzali démoni Vasimu, a to bol znak ich spokojnosti.

Takáto obeta sa konala raz do roka, a ak si to vyžadovali okolnosti tak aj viackrát.

Všetko sa opakovalo rok čo rok po celé generácie. Až v jednu jar, po skončení ukrutnej zimy, keď pomrela takmer polovica obyvateľov kmeňa, čo sa pripisovalo hnevu a pomste démonov, sa nenašiel nik, kto by dobrovoľne obetoval svojho potomka. V takejto situácii mal rozhodnúť lós. A ten padol na jediného syna vtedajšieho náčelníka. Ten sa však rozhodol syna neobetovať. Nastal najväčší rozkol v doterajšej histórii Nemkov, ktorý vyvrcholil zabitím šamana a jeho stúpencov na oltári pred jaskyňou a tým došlo k zrušeniu tejto krvilačnej tradície.