Basnicky.sk

Tá vrana čierna s húskou bielou cez pole si kráča. Cez pole, kde tma prebýva, hoc svetlo každý na tom mieste vidí. Kráča, odhrýzajúc z cudzieho koláča, na svojom poli svoje kvety, trhá, žerie, ničí. Tou nohou si sebaiste vykračuje a húsku bielu za sebou polomŕtvu vláči. Mysliac si, že zachraňuje, sa vytešuje, vietor ako myšlienka majetníctva, tak jej srdcu vlastná, zo srdiečka jej fičí. A ona úsmev na tvári, kráča na mieste a čoraz väčšia tma sa robí, cíti sa významná ako kríž na oltári, samu seba za ten nos dohora vykrútený vodí. A húska strieda polohy, raz do tváre jej, raz len do zeme tej vzdialenej hľadí. Občas gága- húska, pomôž si, no väčšinou len seba necháva vranou ničiť. A tak čas plynie a húske padá perie, vrana večne bezchybná láskou húsku ku smrti ženie. Posledný nádych, aj ten jej zoberie, húska umiera, nik ich v tej tme nedoženie. A vrana hrdá ide si za svojim vytýčeným cieľom, hoc nevie, kde ho v tme hladať a zatiaľ čo húska už plače celým svojim telom, ba, tak je, už aj na vrane znaky strachu badať. A tak v rukách poklad zviera a húsku už dusí, už z nej duša vyviera, sama sebe sa hnusí. A čím viac húske hrdlo stíska a ruku v kŕči drží, tým viac je si istá dozaista, že viac už takto žiť nevydrží. Húska padla, jej telo nahé bez peria tam leží, ešte by však zavolati zvládla, a tak mysľou o pár krokov späť beží. A z posledných síl zavolať sa snaží a vrana kráka, aby nepočul nik, že húska po pomoci baží, medzi pádom a znovuzrodením otvorené sú vráta. A niekto reaguje na ten podivný zvuk gágania a krakotu, snáď hnev ho schytil, že touto tmou zahalí vrana i najtemnejšiu temnotu, tu temnotu svojim svetlom múdrosti pod kŕčik hrubo schytil. A nahlas kričí na tú hlúpu, bez súcitu, vidiac jak tú húsku šliape, bo vrana, čo má hlavu takú tupú, zabiť sa snaží húsku už aj tak dobitú, krídla jej vetrom svojím plným lásky k blížnemu viaže. No s každým šliapnutím i jej kosti rednú a s každým novým priateľovým pichom, oči i jej vädnú, nedokáže vyhýbať sa vzdychom. A pomaly prijíma pravdu, svetlo múdrosti, odhadzuje pýchy haldu, nie na húsku, no hlboko do prázdnych na zemi popraskaných kostí. Och, aká je slepá, to svetlo jak priamo žiari, ktovie či vie tá, že to svetlo slúži jak krížik na oltári. A zo zeme zbiera prebratú húsku, s úsmevom šťastným spolu vstávajú, chytí ju za svoju ruku a prevziatím vlastného svetla jednou sa stávajú. A vrana vidí v húskiných očiach v tej žiarivej chvíli svoj odraz. Vrana je biela, myšlienka nepustí, možno taká i za tmy bola? A tak do seba naspäť vstúpi. A koľko krásnych chvíľ pre nich v tom okamihu nastáva, lúka plná žiarivých kvetov, aj srdiečku sa svoje dostáva, nepovieš to žiadnou básnikovou vetou. Ten pohľad a pocit treba ti zažiť, aby si znova vzkriesil to svoje, by si mohol tie kvety lúčom slnečným a dažďom hladiť. A či sa ešte bojíš, svojich vlastných vražduchtivých kvetov? Na tvojom poli len rastú, nebudú ťa vraždiť, ak ich budeš hladiť, všetky sú zaujaté najmä sebou, svojou krásou, oni musia svoje polia, na ktorých i ty rastieš vodou živou vlažiť. Však sa obzri vdiaľ- a či si myslíš, že ty sám obrábaš to tvoje pole? Okrem tvojho, tvojmu posiaľ obmedzenému ja žiaľ, vidíš lesy, rieky, role. A niektoré z nich, majestátne žiaria, tak, že aj tie tmavé zdajú sa svetlé a v široké obzory svojim svetlom hľadia, zdajú sa ti také milé. No a niektoré blikajú, raz sú tmavé a raz svetlé, tie ešte váhajú, budú z nich raz veľké. Chcel by si im pomôcť, no tvoje pole tak úboho malé, svoje sily dobre rozlož a staraj sa o to, čo ti je vzácne. Polievaj kvety a polievaj trávu, ktože vie ti, či sa i ty nepridáš v nejakom poli do toho davu a možno i stavu. Raz isto domček vyrastie ti a k tvojmu poľu pribodnú lesy, roličky i rieky, kvet sa ťa spýta, či zámok postaviť smie ti, na tvojom poli. A ak príde orol, neboj sa húska, máš predsa lesy, no mosty nezhadzuj, ale ich stavaj! Možno len gunár bol na chvíľu orlom. A potom príde gágajúc s pristrihnutými krídlami, tak ako ty prídeš na ten most a on úsmevom odpovie ti. Och, koľko je práve rozsvietených polí a húsok, čo ich obrábajú, no na svojom svetlom poli, nech tvoje kvety nezhasínajú. Bolo by hlúpe teraz ich zhasnúť, keď už trošku poznáš ryhy v tej zemi, lebo ak dážď môže do nic padnúť a vodou naplniť, tak i červíček krutý, opäť to prázdno, návratom vrany vyplniť, svetlo by nadobro zhaslo. A tak zveľaďuj tvoj majetok ako tí druhí, nezabudni na lásku, na svoj veľký statok a tiež, že tvoje pole nie je samo, len tu je ich šesťdesiattisíc. A potom sa neboj siať, bo čo seješ, to aj žneš, bude ťa krásny pocit hriať, že niečo i pestuješ. Už si majetný ako taký gazda a predsa sa niečo zlého môže stať, pravda je jasná, stačí sa jej do očí pozerať. Napríklad môžeš gunára stratiť, tým, že si myslíš, že robíš na vlastnom poli. Omyl! Mať neznamená i vlastniť! Ak si to myslíš, tak sa veľmi mýliš. To čo je tvoje, je takisto i jeho, nezabudni, že pole jeho nevyhaslo ešte, plápolí, ale môže svietiť i celkom celučičko vrelo a potom to teba zabolí. A tak sa staraj o jeho kvet, aby sa mal z čoho tešiť alebo povedz, nech letí preč a do híbin tmy skočíš. Tak zveľaďujte obaja, nech vaše polia v jedno sa spoja, tak putujte do raja, spojení, opití nektárom v nepokojnom svete pokoja oázach. A tak ber i ostatných do tvojho poľa, oni ťa tiež isto zoberú a vaše polia sa spoja, ty nad tým ich a oni nad tvojim moc a stráž preberú. A nikto spoj nepreruší, bo potom vyliala by sa rieka, stromy by sa vyvrátili, to i laik tuší, nečakaná pre všetkých odveta. A už vieš, kam máš smerovať? Ako tie polia stavať? Netreba, stačí to svoje zveľaďovať a zušľachťovať. Tak musíš panovať.
A tak každý na poli svojom a zároveň i cudzom, pôdu môže obrábať, no daj pozor, aké kvety vyberáš, jak chovajú sa k ľuďom, môžu jedy podávať. Vyberaj len také, čo svojou farbou sú ti milé, také, čo prevoňajú ti i súmraku dočasného chvíle. Aby keď príde súmrak skutočný, niekto za tebou stál, aby to nebol kvet útočný, čo len o seba sa bál. Sej tie, čo cibuľky majú, tie, čo sa v tvojom poli navždy ukorenia, tie pre teba hodnotu majú. No pozor, najprv ty musíš byť takým kvetom, čo na cudzom poli, každou vyslovenou vetou, za svojím hostiteľom si stojí. A keď ťa tým dažďom bije, netreba sa báť, pravda i tak na povrch tvojich lupeňov príde, do očí mu pravdu povedať. A uvidíš on zmierni prúd, keby si nepovedala pravdu, ostal by len tvojho tela hnilého puch, vyhodil by ťa na svojho odpadu haldu. A preto každé pole má svoj kontajner, kam sa staré hádže, a na jar sa to do zeme dáva späť, cibuľky to k životu viaže. Neboj sa zmeny, ak ostávaš v milého poli, tvoj život sa od základov zmení, len čo staré listy za nové vymeníš. A pri zažatom svetle, seba poznávať, nádherná vec, a pravdu uznávať, to životnou pravdou je, vedz. A ak prídu chvíle krušné a kvety burinou zarastú ti, netrhaj burinu a nenechaj to ani také pusté, zjedz ju, bo tvoj priateľ tvoj gunár pred tebou ju zje ti. To by bola hanba, nechať to na neho, bola by vtedy pravda, že si riadne stupídne hovädo. Skús túto teóriu vo svojom svete uplatniť a ak nevieš ako veci fungujú, stačí kufor auta batožinou zaplniť a ísť do lesa, jahody, traste sa....budeš vedieť odkiaľ tie vetry dujú. A v tichu prírody môžeš vychutnať ten života kolobeh, aj keď si človek na nej svoje postavil, vráť jej krásu späť a o nej rozmýšľaj, jak z nej si svoje domy postavil. A prečo tie nežiaria jak tvoje polia, nemajú kvety, tak sa ťažko rany hoja, nezabudni, pravdu panenská príroda rozpovie ti. Tak a si človek, si človek šťastný, ak držíš sa pevne hlbokého zmyslu v tejto polobásni. Len v jej zákutiach slepých neuviazni. Písal ju človek, opakujem, že len človek, ktorý schybil veľa ráz a keď nastal odmäk, nechce už schybiť ani jediný raz. A tak sa utieka, utieka do prírody, masku z tváre starú zvlieka a nezabúda svoje kvety hnojiť.