Basnicky.sk

Ako ked mrak zakryje hviezdy, tak mne stemneju myslienky, po pravde, vyblednu, vyschnu, stratia svoj pokrytecky blahobyt a ja sa ponorim do hlbin s nimi.
Hlbiny si nekonecne, na dosah vsak aj tak vidim hm,atatelny koniec....
Hla, dalsie klamstvo, lebo ked sa vrhnem do tejto tmavej priepasti, vecne padam nadol... na nohach mam okovy a kamene, v srdci tarchu a citim objatie samoty. A cim viac chcem odist prec z tunela, tym hlbsie ma presunu do jeho velkeho centra. Do stredu mojho srdca. Potom sa bojim, trasiem a bez boja utekam ako krasne uprimny zbabelec....
Stale vidim rovnake tvare, hovoria rovnakou recou a pritom mne cudziou; stale mi pred ocami prebehne rovnaky dej a ostanu len zmrzacene duse. Pocit tiesni, lutosti s tymi, na ktorych mi viac zlezi ako na ostatnych... a co chcem tym dosiahnut? Mysli aj tolko niekto na mna ako myslim ja na nich?
To sotva. A predsa stale im chcem pomoct, lebo privelmi dobre poznam slovo zial, preto ho (to) predomnou nikdy neskryju.... aj ked chcu.
Samota ma obijma tuhsie...a tuhsie.... trva to prilis dlho, preto je moja nadej mrtva. Pominulo moje svetlo, tma tvori moj svet.
A kde som teraz?
Divam sa na spustosene a rozsliapane sny........hmla pochybnosti, strach, ze to takto zostane vecne; pomoc, ktora je len pojem, pomoc, ktora zo mna krici.....
A tiene ju pohltia v temnote svojich presvedceni.
Pomoc, ktora zostane len hlasom volajucim do sveta...
Len prosbou mojho srdca. Ale teraz uz po nej zostala len ozvena....tien, zbytocnost... lebo mne nikto na pomoc nikdy nepride, naco by aj? a hlas volajuci o pomoc sa rozplynul.
A umriem tu sama, v nadeji, ze mi aspon niekto, staci jeden, pride ku hrobu polozit jednu bielu a jednu ciernu ruzu.
Biela ako anjeli, slobodni anjeli, moje Sny....hlavne Sny.
A.... cierna v mene Tmy, sklamania, mrtvej nadeje....a predovsetkym, obsahujuca v sebe moju samotu.
Biela v mene Snov, cierna v mene nesplnenych Snov....
Srdce rpzdelene na dve.

Toto je moj zmatok.