Basnicky.sk

„Viem, že to nie je tak, ako by si chcela, ale snažím sa, aby si bola so mnou najšťastnejšia...“
„To, že niekto nemiluje tak, ako som si predstavovala, ešte neznamená, že nemiluje ako najviac dokáže,“ odvetila a pritulila sa k nemu.
Zamyslene hladkal konceky jej vlasov. „Bojím sa. Všetko tak dobre vychádza, je to príliš dobré nato, aby to bola pravda. Človek nevie, čo sa môže stať...“
„Ale no tak. Nemysli na budúcnosť. Žijeme tu a teraz. Minulosť je nenávratne za nami, prítomnosť je dar a budúcnosť tajomstvom...“
„Milujem ťa.“
„Môže to byť už len lepšie.“
Ani netusila, ako veľmi sa mýlila...
O niekoľko mesiacov začala zúriť občianska vojna a tak sa mladý pár odsťahoval do Anglicka. Boli zasa chvíľu šťastní, ona priviedla na svet malu Luciu, starala sa o ňu, zatial čo on pracoval ako taxikár, aby ich ako tak uživil. Raz boli spolu všetci traja na nákupoch a ako sa tak vracali domov autom, on pocítil veľkú úzkosť. Nevedel si to vysvetlit. Začínal mať zvláštne pocity. Zdalo sa mu, akoby toto už niekedy zažil. Ale nemohol... Som paranoidný? Prebleslo mu hlavou. Začala sa mu krútiť a ako tak pozeral na cestu pred seba, vsimol si nejaku žiaru a čoraz hlbšie sa ponáral do tej hry svetiel, ked tu zrazu cítil, že niekto strhol volant – mozno to boli jeho ruky, počul výkrik, prudký náraz a – ticho.
Auto bolo prevrátené, rozbité a vedľa neho boli rozhádzané triesky, zvyšky stromu a črepiny. Bola krásna bezoblačná noc. Hviezdy prenikavo svietili a nedaleko bol počuť šum vody. Alebo to je šum v mojich ušiach? Pomyslela si ona. Bála sa otvorit oči, ale nemohla tam predsa takto zostať navždy. Po chvíli pomaly otvorila oči. To, čo videla, ju nútilo ich opäť zavrieť. Rozbité auto, vsade triesky, úlomky a krv. Pozrela vedľa seba. Bol tam on. Rozbitú hlavu mal bezvládne opretú o krvou presakujúci airbag. Silno krvacal. Nevedela, čo má robiť. Ako prvá ju ovládla čiastočná panika. Ale jej povaha jej nedovolila úplne spanikáriť, po chvíli sa spamätala a zavolala záchranku. Prišli aj hasiči. Vytiahli ju, aj malú Lucku z auta. O niečo dlhšie trvalo, kým vytiahli aj jeho. Lekár sa neveriacky naňho pozrel a povedal: „je zázrak, že vôbec prežil... ale nemôžem vám zaručiť, že prežije aj odvoz do nemocnice...“ venoval jej súcitný pohľad a už jej muža odvážali preč. Dostal do komy. Chodila ho každý deň navštevovať. Rozprávala mu všetko, nezriedka nad ním prebdela celé noci, ale nič nepomáhalo, nenávratne sa pred jej očami strácal, až ho napokon nebolo.
A toto je koniec začiatku. Alebo začiatok konca?...