Basnicky.sk

aj malí ľudia majú veľmi veľké city
tak neviem prečo ich nútia zostať niekde skrytí
prečo ich svet tak náramne kruto odvrhne?
prečo ich všetkých hádžu naraz do studne?
a prečo vlastne nikto netúži po zmene?
a prečo sa hádžu do ľudí kamene?
kto je bez viny, nech teda hodí
vo mne zlé myšlienky tento svet rodí
a predsa sa našli tí ktorí hodili
klamári ktorí sa vždy v bahnách brodili
tak aby nikto nespatril ich tvár
úsmevná biela, biela ako cmár
to takíto ľudia s tým všetkým začali
odvtedy malí ľudia pod hviezdami plakali
a nevedeli pochopiť kto im dáva právo
užívať si života a žiť s nesmiernou slávou
raz sa ich spýtal jeden starý muž
či už niekedy darovali stotisíc rúž
tomu koho milujú a s kým chcú navždy zostať
jednohlasne odpovedali, že lásku nie je dostať
že láska je vymyslená postava z rozprávky
malí ľudia sa im smiali, z autobusovej zastávky
tam kde vždy čakajú na príchod jari
vtedy sa všetko snáď bude dariť
vykvitnú kvety a stromy ožijú
chladnokrvnú zimu svojou láskou zabijú

občas sa stáva, že niektorí zablúdia
tam kam by nemali, a potom zasmútia
pretože zistia, že tam sú ľudia iní
v jednom svete nieje nikto, a v druhom sú všetci vinní
za zločin, za vraždu, za krádež, neveru...
niektorí to za zločin ani trochu neberú
sú totiž zvyknutí na kruté zaobchádzanie
a preto si myslia, že to im dáva právo na zabíjanie

a malí ľudia zatiaľ tíško niekde pijú
na mesiac lásky v svojom duchu vijú
v kráse krásnych hodnôt a v totálnej pokore
a so šťastím ktoré občas behá po hore