Basnicky.sk

Chcela som Ťa vnímať, no stratila som vedomie.
Chcela som si s Tebou líhať, ale...čo ak nás prichytí svedomie?
Chcela som Ti odpúšťať, no bála som sa zlomiť svoju hrdosť neskromnú.
Chcela som Ťa mať pri sebe, no nechcela som stratiť to všetko, čo je vo mne niekde hlbšie ako ty, niečo, čo je iba vo mne dnu.
Nechcela som prísť o to málo v sebe, čo mám.
A tebe sa z toho chcelo smiať, smiať sa...
Ale z čoho? Z toho, že nekonám?
Z blesku vpíjajúceho sa do stromu?
Pri strome ešte doznieva hrom...a ty sa smeješ?
Veď, to, čo je vo mne, o tom predsa nič nevieš...
Moja zblúdilosť ťa hreje.
A preto budem radšej blúdiť ako pochybovať o mne s tebou vo višňovom sade na perách s peľom, omámená vôňou rajských kvetov,
no tvoj smiech ako brečtan pohlcuje moje malé číre svetlo a ja Ti už po tretíkrát vravím:
Smej sa zo mňa zblúdilej!
Uťahuj si zo mňa zbesilej!
Smej sa z môjho neúspechu.
Smej sa hromu, blesku, mne a svetu...
Nepripusti si k ušiam moju vetu.
Nevnímaj ma, moje slová.
Nesnaž sa ma pochopiť znova a znova.
Pokojne si ma nevšimni
Pokojne mi povedz: Zmizni,zabudni!
Ja pôjdem, idem, už som preč.
Som vinná, ale ty nemaj strach, veď to nebola Tvoja chyba ani Tvoj hriech...