Basnicky.sk

Pozerám sa, ale nevidím nič, čo by ma mohlo zachrániť.
Pretrhla sa tenká dlhá niť plačov a nárekov.
Len tak náhodou, nevieš o niečom, o niekom, čo silu má žiť?
Ďalej ísť a plávať vo vodách krvavých, vo vodách kalných a otravných.
Tak prečo mám ďalej vzývať ich, tých bohov nepravých?
A všetko sa znova pokazí, keď zabudnem dýchať, prestanem plávať a nevládzem ďalej žiť.
Mám len jednu otázku: Kto bola tá pani na obrázku?
Čo odo mňa chcela?
Veď bola celá čierno- biela, dvojfarebná, mala veľké srdce, ale z kameňa bola zrodená, ničotou omráčená.
Tá mŕtva panna neohrozená!
Povedala mi: „Tak poď! Poď so mnou tam, kde mám ten klam, s tebou sa hrám a vidím tam, kde kúsok tvojej duše z mamonu s mojou sa spája.
Tam, kde vznešené holuby z umelého peria lietajú. Poď so mnou- do raja!“
V tej chvíli...vo mne- prázdnota.
Nie, nemala som to robiť, ten jej trpký jed z viet si do žalúdka vložiť.
A vtedy zvratky jej slov vydrali sa z mojich úst: „Už nie! Už ani kúsok tohto života!“
Stačilo sa iba trochu osmeliť, ale zostala som iba zbabelo ležať v páchnucej posteli, ktorá sa odo mňa nechcela oddeliť.
Neviem čo si o sebe tá posteľ myslela, že je dokonalá? Veď už len na vlásku visela.
Alebo to bol život, ktorý sa na mňa z diaľky usmieval tak krivo, keď som potrebovala jeho aspoň malý údel úspechu?
Prepáč posteľ, prepáč život, ale je to tu.
Už nepotrebujem od vás žiadnu útechu.
Zrazu... medzipriestor medzi mnou a tebou odhaľuje naše nebo.
Nie je to Život ani Smrť, nazvime to- Som s tebou!
Toľko brehov, toľko sál, toľko siení, lupeňmi vystlatých postelí, čo v tebe mám!
Zrazu toľko prázdnych hlasov vo mne reve- On nechce byť sám!
Ale, čo ak je neskoro?
Už sa sama seba pýtam: Mám?
Skočiť, bodnúť, zhltnúť?
Mám?
Chcem byť ako ona? Taká čiernobiela?
Chcem byť s ňou? Byť chorá, bledá, falošne perfektná? Vylúčená zo spektra?
Vieš, neviem už ani čo som chcela, bolo mi jedno, kým som v tej chvíli bola.
Ale na jedno som v tej chvíli prišla, že medzipriestor medzi nami všetko zdolá.
Bolo toho veľa, čo som chcela urobiť.
Ale jedno bolo jasné- iba s tebou chcem byť!
Čo sa zrazu deje s paňou? Už nechce, aby som šla za ňou?
Usmeje sa a vzlietne,
jej pohľad ma však ešte drsne pretne. Poslednýkrát.
A ty mi povieš: Mám ťa rád.
Dvojfarebná bodka za horizont stráca sa, mizne.
A ja?
Vraciam sa, azda si to všimneš.
Ďakujem Ti za náš svet zvaný- Som s tebou.
Viem, že keď budem v ňom, nebudem vnímať zápach spálených postelí, iba vôňu medov.
Nech tá žena si obeť naivnú inde hľadá,
zľakla sa toho, že ťa mám rada.
Ja nechcem byť naveľa ako tá panna z umelého kaštieľa!
Iba kradne duše z duší biednych,
bez ostychu rozdáva rany z rán siedmych,
volá ale nepočuť ozvenu,
je, ale bytie jej nedáva stálosť nemennú.
To iba jej kontrast straší nás, myslí si, že sme nerozhodní, vnucuje nám svoje sväté dogmy.
Vyliate mám pred očami jej farby, farby mŕtvice,
tej, čo ma bozkala na líce, no ja som sa jej chrbtom obrátila.
Veď neurobím posteli tú radosť a neurazím sa až na kosť kvôli tej dáme s ktorou sa občas hráme, keď v nás mylný pocit drieme, že aj tak nič nemáme.
A tak, si oči rozlepím,
zo sna sa prebudím do farieb príjemne voňavých.
Nadýchnem sa.
Aké je to zrazu krásne, keď ma nik nechce otráviť!
Cítim sa ako spadnutá, neviem či z neba, ale viem že pre Teba.
Hoci viem, že neuvidím zlato všade okolo,
aspoň však neoslepnem. To by dobré nebolo.
Vidím seba, teba, medzipriestor , čas a to všetko, čo je v tebe, čo je vo mne, čo je v nás.