Basnicky.sk

Som ako človek hľadajúci oázu na súši,
som ako ryba, bez vody, odhodená na púšti.
Som ako vták bez krídel, ktorý vzlietnuť chce,
plače, vzpiera sa, ale nemôže.

Som ako zem bez trávy a bez hliny prázdna,
áno, tak sa práve cítim, taká bezvládna.
Som ako schránka večne prázdna, bez listov,
som ako ruža, zvädnutá medzi tisícami kvetov.

A ja sa už konečne chcem pozrieť pravde do očí,
chcem jej vykričať, čo ma už toľko ničí,
čo ma ničí a každým dňom zožiera,
je to niečo ako nezastaviteľná energia.

Niečo čo vo mne prúdi a nedá mi spať,
to sa nedá len tak ľahko opísať.
Vyjadriť čo človek cíti, keď je nešťastný,
to sa nedá vysvetliť len v jednej básni.

Tá bolesť, čo preniká až do kostí,
tá bolesť, čo páli a niet pre ňu milosti,
tá bolesť, čo je v mojom srdci zarytá,
to ona ma každou minútou zabíja.

Zabíja ma a bodá mi do srdca nože,
neviem ju zastaviť, och môj bože.
Neviem ju zastaviť, lebo je až príliš hlboko,
neviem ju ukončiť a vziať na seba také riziko...