Basnicky.sk

Stála som tam, akoby prilepená. Slnko ma práve zalievalo teplom svojich lúčov.

- Ach, aký len výborný pocit - Pomyslela som si, medzitým okolo mňa poletovali motýle tisícich druhov a farieb, bolo to, akoby sa tam zrazu zhromaždili všetky motýle sveta. 

Len tak jemne, bez možností odporu poletovali. Pripomínalo mi to niečo, ako tanec. Tanec medzi motýľmi a tichým,  osviežujúcim vánkom, ktorý ma bozkal na líca. 

Akoby mi chceli niečo naznačiť, alebo povedať. Ja som sa však akokoľvek snažila pochopiť ích reč, nechápala som. 

A potom tam boli aj kvety. Ruže, ľalie, jazmíny a mnoho iných. Tie, aj keď nevedeli prehovoriť, či hýbať sa, no aj bez toho dokázali mne a aj celému svetu prezradiť viac, pomôcť či povzbudiť v ťažkých chvíľach. Zdali sa mi múdrejšie ako ktorýkoľvek iný tvor prírody. 
Stačil iba jeden pohľad na ich krásu, v ktorej sa im nikto a nič nevyrovnal.

- Ako by len mohol ?

Veď stačilo iba raz dotknúť sa ich jemných lupienkov, z ktorých práve oschýnali aj posledné zvyšky rannej rosy, už sa aj tomu naj nešťastnejšiemu človeku objavil úsmev na tvári. Tvár sa rozžiarila. Hnev či nenávisť by ste vtedy u človeka márne hľadali, hoci by ste celé noci ba i roky bádali, nič by ste aj tak nenašli. Pretože už na ich miesto v ľudskej duši veci tisíckrát lepšie, drahšie nastúpili. Nádej, láska či pozitivita, áno to práve oni tú čiernu, chladnú dieru v duši človeka, raz a navždy zaplnia.  

Posledná aktualizácia: 10. 1. 2017 23:42