Basnicky.sk

Keď sa človek bojí,
možno pri ňom stojí,
keď to človek cíti,
myšlienka ho chytí,
tá fiktívna postava
tam možno naozaj postáva.
Letmé bozky z povetria ti dáva,
s tvojou dušou sa pohráva,
tá biela maska,
čo sa stále rozplýva.
Tak má strach vnímať?
Niekedy ti v snoch blúdi,
inokedy sa ti v mysli krúti,
chytí ťa za ruku,
máš pocit,
že lietať smieš,
dá ti ponuku
a ty nevieš,
či prijať ju smieš.
Na nereálnych krídlach ťa unáša,
do ríše inej ťa vnáša.
tá magická kolíska medzi svetmi
oddelená zlatými brehmi.
Vidíš pred sebou nadprirodzené javy,
ktoré už nevychádzajú z tvojej hlavy
až teraz chápeš,
kde si,
až teraz ľutuješ,
že ponuku prijal si.
Bludná temnota
bez slnečných lúčov,
vidíš okolo seba mnoho kľúčov,
no ani jeden dvere neodomyká.
Chceš sa stade dostať preč,
ale vieš,
že odtiaľ neutečieš,
že cestu márne hľadáš,
voláš ducha späť
a on ti dáva odpoveď.
Vezme ťa za ruku
a telo sa ti trasie,
dáva ti ďalšiu ponuku,
že ťa inam vnesie.
Už sa však bojíš,
odmietaš,
tú belasú postavu od seba odsúvaš,
keď sa z toho povrchného sna prebúdzaš.
Tak už nikdy nehľaď späť
na ten pustý svet,
zabudnutá minulosť nie je tvoj osud,
tá rozplývajúca sa tvár pôjde s tebou vpred,
kým sa nedostaneš pred nebeský súd.