Basnicky.sk

Hovorí sa, že láska je to najkrajšie, čo môže človeka v živote stretnúť. Podľa mňa je to pravda len čiastočne. Pretože láska bez lásky prináša len slzy a sklamanie. Je to jednoduché, dostať sa do stavu blaženosti. Stavu, kedy aj tie najväčšie problémy sa ponárajú do hlbín prázdnoty, hlavne, že je tu on/a.

Myslím si, že každý z nás už zažil ten pocit. Niektorí o tom vedia hovoriť, niektorí nie. Pre niekoho je to slabosť. Veď "naše ego by utrpelo ujmu, keby ostatní ľudia vedeli, že cítime." No pre tých ostatných je láska plavákom, ktorý ich drží na hladine aj keď je prúd života silný. Nedovolí, aby ich nástrahy rieky stiahli dolu. Pokiaľ budeme mať komu podať ruku, pokiaľ budeme nadnášaní láskou, podarí sa nám preplávať cez ňu bez ujmy.

Nanešťastie, nie všetci ľudia to berú rovnako. Prečo niektorí využívajú tento ľudský cit na to, aby rozsievali sklamanie a slzy? Tragédie a pády. Potápajú člny nádeje, za účelom čoho? Ničia ľudskú osobnosť, z akého dôvodu? Oberajú nás o dôstojnosť, kto im dal na to právo? Stretol som už mnoho ľudí, ktorí si týmto prešli. Niektorí sa z toho dostali, iní zas nie. Ja osobne som si cez to prešiel niekoľkokrát. Poznáte ten pocit, keď príde niekto nový. "Možno to bude iné. Snáď je normálny/a." Všetko sa zdá v poriadku. Potom príde zlomový moment, kedy sa niečo stane. Najčastejšie je to nevera, ubližovanie, chorobná žiarlivosť. Dostane sa to do štádia, z ktorého nie je iného úniku. Uvažujeme či je nám súdené ostať samy.

Prichádzame na to, že máme znovu len dve možnosti, presne tak ako naposledy. Vstať? Pozdvihnúť hlavu k slnku s očakávaním nového prílivu? Alebo sa nechať unášať riekou tým smerom, kam nás poškodený plavák nasmeroval, ignorujúc nové prúdy? Ja sa rozhodujem pre tú prvú možnosť. A čo vy?