Basnicky.sk

S úsmevom na perách,
popraskaných od vetra,
pozerám sa v obavách,
že šťastiu nevelím ja.

Zvuk od zvonov ponára sa
do hlbín morí, zalesnených,
nepokosených lúk a brehov,
zabalená do lístia,
jej náruč otvára sa.

Ston hlboký z jej hrudi
rozbúril vlny farebnej dúhy
a anjeli zleteli nadránom
povedať pár krásnych hrejivých slov.

Zastala čakať na okraji
na kraji útesu, tak ako vlani,
už len nádych hlboký,
zavial vietor a odvial jej kvetinové šaty.

Krúžili vetrom pobláznené
rosou pokropené záhrady.
Stála nahá nad útesom
a už si len priala zomrieť bez slov.