Basnicky.sk

JustBarbora  Zobraziť/skryť lištu autora

Dejiny ľudstva

Dejiny - zdrvujúce, čierne plné nenávisti a intríg. Dlhé schody poliate krvou vedúce k chvíľkovému pocitu svetla a slávy, zanechávajúc za sebou stopy utrpenia a bolesti iných len pre pocit slastnej chuti moci. Tá trpká eufória pri vedomí nadvlády, vďaka ktorej zabúdame na pravý zmysel života, na lásku ktorú nahrádza pýcha a bohatstvo získané len na úkor iných.
Už od ranného veku človeka sme cítili potrebu vládnuť, byť mocní. A tak si každý jeden z nás naplánoval svoju vlastnú cestu do konečnej siene slávy. Lenže tá nebude pre mnohých ako vystrihnutá z rozprávkovej knižky, ktorú aj tak po čase všetci odhodili do kúta s konštatovaním, že láska a dobro nikdy nezvíťazí. Veď načo sa umárať chabým dúfaním pre lepší svet a všetko získať len poctivou prácou, keď existuje aj ľahšia cesta? Cesta boja, násilia a zrady. Babylon, Trója, Atény a mnohé iné, ktoré padli a nevydržali nápor ďalších adeptov krvilačne sa hrnúcich za vládou nad celým svetom. Mnohí z nich dúfali, že na konci to bude tak ako na medziposchodiach do vytúženého raja, na ktorých vládli, boli oslavovaný a pomaly zabúdali na každý jeden namáhavý schod znamenajúci vraždu, zradu a boj. Aj tí najmocnejší čo si mysleli, že dobijú svet skončili a padli kôli nenásytnej túžbe a zrade. Ako vyzerala tá ich sieň po tom, čo na zemi zanechali len potoky plné blata a úlomkov životov, ktoré obetovali pre, ako to oni volali, pre väčšie dobro? Po tom, čo zanechali len pustatinu väčšiu ako ničivé tornádo a zasiali semienka pre pokračovanie v ich diele? Kam ich doviedli tie ich schody? Do raja? Možno do siene dláždenej spomienkami, v ktorej získali tú vytúženú moc, aby sa tam umárali a ničili poznaním zla, ktoré spáchali až do konca?... čo príde potom?
Medzi toľkou temnotou ale prebleskujú aj teplé slnečné lúče dávajúce tú potrebnú nádej. Nádej, z ktorej čerpali aj mnohí pred nami, mnohí ktorým môže ďakovať každý z nás. Začo? Pretože je ľahké ísť po už vyšliapanom bojovom chodníku, ale ťažké, ba možno skoro nemožné, presekať si vlastnú cestu. Archimedes, Sokrates a mnohé iné mená, ktoré sa nedali pohltiť temnotou a do svojej siene slávy vyšli s jasom po tenkých paprskoch lúčov presvitajúcich a sľubujúcich pokoj. Možno nie je taký lákavý ako moc, ale preň sa oplatí ísť ďalej. Medzi nich patrili aj prostí ľudia, pretože žili s vierou a láskou a hoci boli chudobní patril im svet. Ako vyzerala potom tá ich sieň? Tí druhí, čo sa dostali na vrchol, hoc boli aj dobrí, časom podľahli a nechali sa aj oni zlákať. Pretože moc plodí závisť a závisť zasa záhubu.
Aká bude tá naša sieň? Je len na nás, ktorou cestou sa vyberieme. Či sa budeme snažiť o to, aby tieto dejiny získavali čoraz viac svetlých bodov alebo sa necháme aj my zlákať? Skúsme si vytvoriť život, na ktorý by sme mohli s metaforou povedať, že bol ako z rozprávky.
Dátum vloženia 28. 3. 2011 20:05
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 2860
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. patris

    Dá sa, ale skús z tade vykresať len tie najdoležitejšie myšlienky, je to až príliš moc

    29. 3. 2011 11:38