Basnicky.sk

čo moje schátrale telo k ďalšiemu nádychu budí
keď telo žiť už nevládze a duša len tmou blúdi
kde je miesto v ktorom nájde moja cesta svoj cieľ
pomaly plynie život sta cesta plná mrtvých tiel

byť peklo, byť nebo, ak zrak svoj klopíš v zem
nič neruší tvojích myšlienok prúd, ani jediný vnem
i obyčajný pocit existencie až do kosti bolí
keď hlboký nádych dusí a krvavý nôž rany hojí

keď telo odovzám do naručia vrúcne chladnej zeme
keď z osudom rozhodujúci zápas o smrti rozhodneme
či príjmem objatie temného mora, matky života
ktoré stráca pamäť vekov, z hĺbky stúpajúca temnota

môže človek svoju dušu za fľašku pocitov vymeniť
svoju tvár do rúk zlých bezbožníkov dať a onemieť
lepšie je len konať a nemyslieť len kričať a nepočuť
tvár stratí svoj zmysel a uši sa snažia ohluchnúť

život prchavý ako povedané slovo ktoré v tichu sa stráca
ako ožran z fľaškou ktorý po uličkách sa pomaly potáca
moje slovo, moja myšlienka, môj tvor prostou mysľou stvorený
ľahko a bez žiadných stop len mojou rukou zahubiteľný

...