Basnicky.sk

+++
skoro sa zo mňa stala ďalšia šedá kocka v podlahe na námestí
ale niekto ma práve včas zachránil
neovládaj sa
tancuj v uličke so zeleninou
keď sa ti chce
plač
v autobuse
dýchaj na okná
píš
výroky Curta Cobaina

a došlo mi
že je to len tvoj problém
či sa za mňa hanbíš

keď
rozpažujem ruky
a obrubníkmi

sa vraciam
do detstva



+++
do pol pása nahá

- obloha

všetci hľadia hore

a ja
odchádzam



+++
pozoruj niekedy ľudí ako zaspávajú
ako im duša uteká z tela..núdzovým východom...
ale vždy sa vráti...vždy sa zase doplazí...a zalezie pod viečka...
ako poslušné domáce zvieratko

žmolím v rukách tmu
a dívam sa ako
ďalší deň padá do bezvedomia...odpadá ako nahnitý mliečny zub...priskoro...
a z nás opäť zlieza niečo
čoho sa bojíme dotknúť



+++
pozri na to žlté svetlo
niekto nad nami odštavil mesiac
a my sa tvárime že vietor nám nemože nič zobrať...
že všetko podstatné je zakliesnené
medzi našimi rebrami
medzi nami
vieš
tie deti dočiahli až k oblakom
tajne som ich sledovala
kým sa ku mne nepriblížil chlapec
pískal si, vyskakoval
a prakom mieril na všetko čo bolo v dosahu...

zastrelil aj mňa

a ja som sa začala smiať


+++
sníva sa mi, že vchádzam domov...a matka..zhrbená..
polieva mäsožravú rastlinu...
polieva ju...až kým nezačne vytŕčať z okien...
žrať deti susedov..ich loptu..poláme im hokejky..stláča zvončeky
nasratí ludia začnú trieskat príborovými nožmi o radiatory...
a vyhukovať z okien...
čakajú, čo sa bude diať...
a matka ju neprestáva zalievať...až začne vytŕčať z mapy...až začne vytŕčať z celej zeme...nakoniec ju preváži a všetko spadne..
rozpleskne sa ako dyňa na betónový chodník...
ako dyňa, ktorú už nikto neochutná..ktorú už nikto nevyští...

utekám a ona kričí
Vykrádaním fontán sa neuživíš...
vykrádaním fontána sa ne---u..íš....vykrádaím...án....íš...
Íš...počuješ!



+++
na podlahe za sebou nechávam mokré stopy
otvorím okno
a zhrabnem čo najviac snehu z parapetnej dosky
vymodelujem z nej nepodarenú tvár…
vrátim sa späť do vane a dívam sa ako zomiera
ako sa topí v horúcej vode..možno patrí mne...
mám nutkania zachytiť niečo podstatné
“aj smrť si musíš zaslúžiť”
pod vodou ma nenájdu
hlasy biele ako smalt
sú ryby, ktoré nikdy nevyplávajú na hladinu..
sú ryby..ktoré nič nepotrebujú
sú ľudia ryby...permanentne zahrabané v piesku
sú ryby, ktoré vás obhrýzajú z vnútra

aj keď nemáte psoriázu svedomia…


+++
nastupujem
a koľajnice sú ako zápalná šnúra..
a ja viem..a všetci týto strnulí ľudia to vedia...
na ďalšej zastávke na nás čaká jedna stará žena...
sedí a štopká pavúkom siete...
hľadíme na ňu a hádame význam
kým nás berie
a pridáva do zbierky vlakov
ktoré sa nepohnú
lebo im vnútri vytiekli baterky...


+++
akoby sa ľudia nerodili úplní
ale z odtrhnutými časťami..znetvorení..s odlomenými kúskami..ktoré sú niekde schované
možno tie kúsky len kmitajú na nejakých miestach, čakajú ako blbé jabĺčka v počítačovej hre kým ich všetky vyzbieraš(až potom možeš zomrieť)
alebo sa usadili v rôznych bytostiach, ktoré stretneš..ktoré obchádzaš...
možno aj ja ich pár nesiem..možno ich mám prilepené na ďasne ako šupku z rajčiny...

len neviem komu patrí


+++
čo robíš v bare
keď pri stole zostaneš sám?
vymažeš staré správy
otočíš slamkou, popolníkom, hlavou
pozeráš na debilov, či niekoho nepoznáš

a potom
nie je čo
tak
začneš rátať všetkých ľudí

ktorým si nikdy nepovedal
že ich miluješ


si tam doteraz




+++
preležaniny mesiaca
-na tvojej hrudi

akoby nemali kam ujsť

-len žiarlim
a schnem

ako tvoja krv




+++
možno mi neveríš
ale dnes mám dostatok sily
spraviť výmyk
na každej jebnutej dúhe
ktorú si si vymyslel



stavme sa

dnes sa ťa dotknem




+++
vidím ten dom, v ktorom som sa kedysi ocitla
schody si naťahujú šľachy...
okná vyvrhujú zo seba mená všetkých obyvateľov
ktorí v nich kedy spali, túlili sa k stenám..hladkali mačky..
nahlas sa milovali...napichovali chvíle na vidličku...

ale strecha je kľudná...ešte stále sa nadvyhuje a klesá ako pokojne spiaci hrudník
z dvier sa parí...žena plače..varí palacinky..
potia sa jej oči...

lebo jediné čo vidí
je slnko
zapadajúce do tvojich úst


už nikdy