Basnicky.sk

Pozväzovaná stovkami minút,
vo vypratom prádle bežím si napred,
plno strachu v nohách,
a žijem zo dňa na deň.

Videla som veľa hriechov,
dnes mi ich Otec denne vyčíta,
i keď nikdy predtým som ho nevidela.

- a odpadli posledné zábrany –

čudní ľudia sa objavovali,
na smradľavej ceste som putovala v mrakodrapovom chaose.

Cez mesto plné smetiarov,
hádzala som nekomerčné gestá,
kŕmila chudákov,
čo ryžujú zo srdca posledné zlato.

V prachu som zazrela reflektory,
a dávila sa vlastným dychom.

Len láska začala vo mne ticho fňukať,
márnila som čas na bolestivý ciferník
a pochybovala v pravý svet.

- a Arkádia nechodila –

Raz na tichom mieste som stretla zúfalca,
bol nenápadný a nahý,
tajil v sebe kúsok dobra,
no mal ho tam !

omámený dlhými súmrakmi,
hľadel cez vystrúhaný kontinent

a ja som ho už nechcela opustiť .


A dnes už zase putujem,
z mesta vypestovaného i pre mňa,
zo záhrad primitívnych spoločností,
zo zvykov a návykov..

ako pútnik, čo nepoznal svet.