Basnicky.sk

Ludmilka4  Zobraziť/skryť lištu autora

Pri hrobe

... „Vieš Erika, tvoja mamička by dnes už mala o štyri roky dlhšie vlasy. Po tvojom narodení si ich chcela nechať narásť dlhé až po pás, aby ste si spolu mohli zapletať vrkoče. Keď sme ťa prvý krát počuli plakať, bola si na svete sotva minútu. Ty si sa vždy ponáhľala..., keď si mala rok už si vedela chodiť. Ukazovala si na loptu a z plného hrdla kričala gól. Tvojim prvým slovkom bolo „mama“ a mamička, tá bola z toho taká šťastná, až som jej trošku závidel.
Prečo si sa vždy ponáhľala? A prečo práve v ten deň, keď sme boli taký šťastný, musel fúkať vietor? Odfúkol ti klobúčik, no tebe sa tak páčil, že si sa rozbehla až ho chytíš. Ty si ho chytila...., chytila si ho na moste. A vtedy...., vtedy to bolo, keď sa ti nôžka pošmykla a padala si dolu, nižšie a nižšie. Ten obraz mám stále pred sebou. Ty si padala a ja úbohý, stál som a nezmohol som nič len stáť a pozerať sa ako ťa navždy strácam. Tie nekonečné muky času a ja som nemohol spraviť nič aby som ťa zachránil pred vlnami dravej rieky. A tak len čo si sa narodila....., v zapätí si odišla. Bola si snami tak krátko, kratučko, iba malú chvíľku. Tvoja mamička...., tá sa s tým nemohla zmieriť. Vždy, keď vošla do tvojej izbičky a zbadala tam postieľku ako tak stojí úplne prázdna. Pristúpila k nej a predstavovala si, že v nej leží naše krásne dievčatko, naša zlatá dcérenka. Ako sladučko spíš. Stratil som vás. Navždy som vás stratil. Teba Erika, teba mi vzala voda a mamičku tú mi vzal žiaľ. Vidím sa vo sne, ako sa všetci spolu smejeme a zrazu padáš a padáš...., a v určitom okamihu sa mi zazdá, ako sa usmievaš a mávaš smerom k nám. Akoby si sa lúčila...., lúčila sa navždy.
Je už takmer polnoc a ja znovu sedím tu, pri vás celý deň. Je mi zima, no domov sa nechcem vrátiť. Idem sa zblázniť, keď otvorím dvere a počujem maminku ako sa s tebou hrá a smejete sa na celý byť a potom krutá bolesť prebije mi srdce, lebo zistím, že vy tu už nieste. Prosím ťa Erika chyť mamu za ruku a príďte aj po mňa. Ja už tu nechcem byť, tráviť život v pustom byte. Príďte si po mňa, aby sme sa mohli spolu hrať, spolu sa smiať, byť stále spolu.
Prosím, príďte!“
Dátum vloženia 15. 1. 2006 14:07
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 2035
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. Lejla

    Ak si toto vazne vymyslela, tak klobuk dole

    16. 1. 2006 21:28
  2. Ludmilka4 (napísal autor básne)

    je to fakt moje a dik za uznanie aspon niečo mi vyšlo

    17. 1. 2006 11:08
  3. Arwen

    Je to fakt dojímavé...a stalo sa to alebo si mala inšpiráciu?

    18. 1. 2006 12:17
  4. Leon

    klasika ... ale na moj vkus dost pesimisticke

    22. 1. 2006 15:06
  5. nereg. maja

    je to naozaj smutne

    23. 1. 2006 14:54
  6. Lajla

    Je to naozaj smutné..........., ale aj krásne!
    Ty kokos............. úplne úžasné!!!!!!!!!!!

    smrk.......... až z toho placem...........


    mozem povedat aj BRAVO!!!!!!!!!!!!!!!!!

    8. 2. 2006 09:04
  7. Daniela

    krásne, až mi slzička vyhŕkla

    14. 3. 2006 13:55
  8. nereg. Willdy

    krasne a smutne - 1

    25. 10. 2006 19:57