Basnicky.sk

Večné spasenie,
vytrvalosť v očiach,
rozhodnosť v tónoch hlasu,
drahokam na líci
kotúľajúci sa do zákutia tajomnej ničoty.

Biele steny posiate prázdnotou,
blednúcou krasou,
nepoznaním.

Planie z miesta,
kde tŕne sa ťahajú,
hľadajú,
predbehujú,
no neprepíchnú niť života.

Vidieť nekonečno
s koncom.

Na konci.

Záplava v srdci
na okraji priepasti.
V nej nachádza sa
nahota.

Víta hostí,
"bude hojnosť!
Príďte všetci!"

Aká to len lož!
Prebodnutie zmysla života.
Planie z útrob šťastia
len vzlyk.
Odovzdáva sa všetko bytie
do výšin prebdelích státisíce.
Kde maly voz sa pretína s veľkým.
Hniezdi si tam,
čaká pokľačky.

Mlčí,
priania sú už zabudnuté.
Len niekde v hlboko vo vnútri
nám ostávaju sny.
"Tak aspoň tie mi neber,
veď aké je krásne snívať o raji.
Tak mi tie sny,
prosím,
už nekradni!"

Prítmie na obzore.
Svetlo stráca význam.
Prvá jarná rosa?
Cítiť ešte jej dotyky.

Posledné lúčenie,
ozveny posledného tlkotu.
Krídla sklopené,
je nemožné vzlietnuť.

Strácam sa,
som stratená.