Basnicky.sk

Čas pokročil,
pomaly nosil všetko čo mal.
A ty si sa ani neotočil,
len si ďalej utekal.

Jemne pršalo,
všetko ťa bolelo a z očí sa ti čosi valilo.
Utekal si ktovie kam,
ciele si nedal diaľavám.

Nezastavil si sa,
nechcel si nijakú pomoc,
len si čakal,
kedy odbije polnoc.

Myslel si na veci dobré aj zlé,
ale bolesť v tebe vzbudzovala najmä spomienky chmúrave.
Veľmi ťa všetko trápilo,
zmätok, strach pridávali bolesti len ďalšie kilo.

Nevedel si čo a ako ďalej,
nemal si už skoro žiadnu nádej.
No zrazu ťa zvláštny pocit objal
a niekto ti čosi povedal:

,,Nie si sám.
Ja som vždy s tebou.
Usmievam sa, keď tvoje ústa úsmev napĺňa,
no naopak plačem, keď slza sa ti z líca kotúľa .

Všetko, čo chcem aby si urobil,
je, aby si odpustil každému kto ti ublížil.
Odpustenie lásku dáva
a láska zo sŕdc bolesť vymetáva.“


Zrazu sa vyčasilo,
slnko svoje líčka ukázalo.
Niekto ťa z bahna postavil na nohy,
a dúhu zanechal priamo v strede oblohy.