Basnicky.sk

Sedela v kaluži smútku a bolesti,
Pomaly, systematicky umierala,
Rozmazaná nevesta a jej sestry,
Chvíľami nežila, chvíľami preklínala,
Každé ráno do steny vravela
Vždy iné vyznania, láska vyvrela,
Cez tenké steny ju stále počuť
Ako tie machule púšťajú ortuť,
Pod šerom tejto noci sa ale pohla,
Decimované viečka sa otvorili,
Kedysi mať (teraz už) démona mohla,
Ako to Božie sudičky dovolili?!
Záchvat sa skrútil na podlahu
„Som nažive...som nažive?!“,
Strach a krutosť požierajú odvahu,
Farby sa menia zo šedých na sivé...
Vlastne nikto nevie čo sa stalo,
Ale keďže stále tu počut tie slová,
Myslím, že tu prišla bezmocnosť holá,
Myslím, že nešťastie si ju vzalo,
Nemyslite si, že umrela alebo sa zabila,
No potom, čo mesiace spomienky dávila,
Tak ako voda zovrie,
Tak sa aj ona proste odparila...