Basnicky.sk

Edo Elat  Zobraziť/skryť lištu autora

Kinetická fľaša šampanského

Kinetická fľaša šampanského
dadaistická hravota bez slov

***

Lord Artur cválal na svojom šedočervenom koni. Osemnásťhlavý tuleň, ktorého mal priviazaného na krku sebou nepokojne plieskal a košeľa lorda Artura sa plnila morskou vodou. Lord Artur pevne zvieral opraty a sústredene sa rozhliadal okolo seba. Všade sa rozprestierala šíra préria, bolo vidieť stroskotaný bicykel, kde-tu vzduchom preletela obrovská mačka so strieborným kľúčikom na chrbte. Malé postriebrené papraďorasty v diaľke zjazďovali obrovské malinovočervené kopce plné našľahaného snehu, obloha praskala pod náporom obrovského fénu na vlasy. Lord Artur sa to všetko snažil zachytiť. Očnými pulzujúcimi žilkami videl indiánov a kráčajúce skaly. Škrtol kľúčikom v zapaľovaní a zastavil koňa, aby si to všetko mohol lepšie prezrieť. Z vysokého ryžového nákypu ho pozorovala dvojica robotov. Dívali sa na Artura, ktorý pobiehal od jednej skaly k druhej, od jedného parpaďorastu k ďalšiemu, všetkým žoviálne triasol rukou, jemne zdvíhal klobúk a typickou nonšalantnou angličtinou rodeného Londýnčana všetkým hovoril: „Dobrý deň, sir. Dobrý deň, madamme. Teší ma, že vás spoznávam.“ Indiánom sa prihováral po francúzsky. „Common sa va, mademoiselle?“ Indiáni pokojne bafkali zo svojich ručne vyrezávaných oceľových trubiek, nosnými dierkami vyfukovali obrovské ružové slony a tajomne sa usmievali. Akoby vedeli niečo, čo Artur nie. Roboti to všetko mlčky sledovali až kým sa úplne nezotmelo. Potom vstali, oprášili sa, nastúpili do prázdnej fľaše od vína a nečujne sa vytratili. Lord Artur tápal v tme okolo seba a hľadal miesto, kde odparkoval svojho koňa. Nevidel však nič. Ani chodiace skaly ani dotyčného kopytníka. Trhal tmu, ale v rukách mu ostávali len kopčeky mokrej hliny. Zem pod ním mäkla a nevidené skaly sa začali navzájom neuroticky skondenzovávať. Stúpali do neba, kde ich uvidelo dievčatko s dlhými plavými vrkočmi a porcelánovými očkami a začalo ich chytať do siete na motýle. Potom ich začala zavárať do fliaš. Rozsvietila si malú stolnú lampičku, aby sa jej lepšie pracovalo.
Lordovi Arturovi lampa zasvietila rovno do tváre ako reflektor a do očí sa mu okamžite nahrnulo množstvo farebných plastových guličiek. Postupne padali do piesku a vydávali očarujúce tóny. A potom na ne klopkali. Čo lordovi Arturovi pripomenulo, že ho minulý rok v zálive zavraždili. Vtedy sa v okne, ktoré stálo vsadené do čiernej oblohy na pol sekundy mihla akási tvár a dlhé minúty lorda Artura pozorovala. Tomu napadlo, že tá osoba za oknom vôbec nemá tvár človeka. Vyzerala mimozemsky. Pripomínala mu skôr umierajúci vankúš naplnený vanilkovou zmrzlinou. Artur si pretrel oči a odpútal sa od spomienok. Guličky sa mu z očí sypali rýchlosťou plynového radiátora. Prišlo mu zle. Hľadal svojho koňa. Ten stál o trochu ďalej na veľkom kameni, pozoroval ropuchy neobratne zlepené sekundovým lepidlom a nechával sa kŕmiť od štrnástich ihiel, ktoré venčili dvaja roboti, čo sa predtým potĺkali po nákype.
Lord Artur vytiahol cez ucho svoj mozog a vyfotil si ich, aby ich neskôr mohol nájsť. Potom pristúpil k okraju útesu a zahľadel sa na svoje prsty. Osemnásťhlavý fialový tuleň sebou stále nerušene plieskal. Dievčatko sedelo na oblaku a zaváralo. Roboti sa vznášali nad nákypom a s úzkosťou čakali, čo sa bude diať. Lord Artur pristúpil k svojmu koňovi a smutne sa mu zahľadel do očí. Potom naňho šikovne vysadol a silno chytil opraty. Kôň zaerdžal, pretože momentálna situácia mu pripomenula dievčatko so zaváraninami. Skrúšila ho kvôli tomu obrovská melanchólia s príchuťou sladkého melónu. Lord Artur sa usmial a pokračoval vo svojej ceste.
„Bonjour!“ povedal ešte indiánom. A tí si ako jeden muž posunuli baseballové čiapky hlbšie do čela, tlmene zakašľali a skromne čosi mrmlali. Lord Artur cválal ďalej. Po troch minútach sa mu nad hlavou zatrepotala biela tapeta, rozvetvila sa a prikryla okolitý svet. Arturovi sa chcelo spať, dvakrát zažmurkal, chytil sa pravého lalôčika, narazil na stenu zaváraninovej fľaše a príbeh skončil.
Dátum vloženia 18. 9. 2009 11:33
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 2985
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. Vieš čo? Nie.

    ja takéto rada

    tož, otázočka, možno blbá, to si sa inšpiroval klasickou dadaistickou metódou?....myslím, či niečo podobné, ako keď si oni strihali texty, alebo také niečo...

    18. 9. 2009 11:40
  2. Edo Elat (napísal autor básne)

    Vieš čo? Nie. - vďaka. no hej, trochu som sa inšpiroval dada postupmi. bolo to v podstate automatické písanie. potom som to už len trochu upravil, aby to bolo čitateľnejšie.

    18. 9. 2009 11:43
  3. eufrozina

    skvelee

    18. 9. 2009 14:43
  4. kristinaa

    skqelé..vždy hľadám aj uvedomenie si vloženej poviedky ..pre ktoré si príznačný ako i v sci -fi ..a medzi zopakovaním si pánov tzara, bretona , na Slovensku – R. Fabry, V. Reisel, P. Bunčák...
    taký malý príspevok odo mňa iným...tvojim čitateľom -k tomuto príťažlivému príspevku
    ukážka z knižky A. Bretona: Muž a žena čisto bieli
    /
    Sloveso byť
    Zúfalstvo vcelku poznám. Zúfalstvo nemá krídla, nesedáva nevyhnutne večer na brehu mora za uprataným stolom na terase. Je to zúfalstvo a nie je to návrat množstva faktov drobných ako zrná, ktoré, keď sa skláňa noc, prechádzajú z jednej brázdy do druhej. Nie je to pena na skale alebo pohár na pitie. Je to loď bičovaná snehom, ak chcete, ako padajúce vtáky, ktorých krv nemá nijakú hustotu. Zúfalstvo vcelku poznám. Veľmi malý tvar, ohraničený šperkami do vlasov....
    alebo báseň
    /
    Vraciaš sa z cesty zostávaš posledná v jaskyni
    Celej ožiarenej
    nepoznávaš ma
    Ležíš na posteli prebúdzaš sa alebo zaspávaš
    Prebúdzaš sa tam kde si zaspala alebo inde
    Si nahá bazová guľka zasa odskakuje
    Tisíc bazových guliek bzučí nad tebou
    Takých ľahkých že si ich zakaždým nevšímaš
    Tvoj dych tvoja krv zachránené pred bláznivým
    kaukliarstvom vzduchu
    prechádzaš ulicou vozy rútiace sa na teba sú len ich tiene
    A ten istý.
    Originálny Edo ...


    18. 9. 2009 15:48