Basnicky.sk

V smútku sedím sama,
v prázdnote sa brodím so svojou slabosťou.
Hľadám svoje meno, možno žiadne nemám,
alebo mi ho čísi prievan odfúkol už dávno.
  
V meste lampy v pokoji
osvecujú nevidomé ulice,
slepé je sídlisko a moja duša stratená
si razom nasadila okuliare svojej pozornosti,
aby v tom nespavom mesiaci
uzrela spln svojho strachu.
  
To len pocit,
keď do chladu sa dívam
a sledujem prechádzať mraky.
Strach nepozná moje priezvisko, ako táto izba,
Možno cudzý dotyk je jej bližší,
než moja smutná tvár.
  
Keď po blúdivej noci mi sen zhasína spánok,
nadýcham sa odpočinku,
všetko vôkol stíchlo, aj moje kroky zastali,
možno na pár minút ma oslovili menom,
možno našli moju dušu postrádanú.