Basnicky.sk

Jedno mesto. Jeden starý barák so štipkou charizmy. Dva byty bez zrnka čara. Ja a ona. Ona a ja. O tom sú vzťahy. O dvojiciach, ktoré o seba nemajú absolútny záujem. Len sú, snažia sa prežiť. Obhájiť vlastnú existenciu. Niekedy to funguje ako hodinky, inokedy sa to zasekáva, drhne, škrípe a prosí na kolenách aby ste tú niť pretrhli. No vy ste príliš pyšný a jednoduchý aby ste to skončili. Len tam sedíte možno stojíte či ležíte vo vani a rozmýšlate nad celou tou fraškou. Byty sú ako ženské. Tie staré a nepoužívané. Oblúbite si ich a oni vás už nepustia. Nevrátite sa späť. V tom je ten nehynúcy fígel. Chronologicky sa dostanem až k tomu dňu ke´d som prvý krát zvrtol kľúčikom v zámke, zahmkal som si tú okrídlenú melódiu, objal svoju milovanú polovičku, vtiahol ju do predsiene a strhol zo seba aj znej prebytočnú vrstvu handier a módnych doplnkov. O tom to bolo. O spontánnosti. Verili sme, že práve tieto strhujúce momenty vášne, animálneho sexu a desať minútoviek hulákania sympatických zverstiev všakovakej akosti nás zachránia od toho nevyhnutného konca. Takže ako som ju stretol, kedy padol prvý bozk? Akú farbu malo jej spodne prádlo ke´d sme sa do toho prvý krát pustili? Akú tóninu škreku vydáva jej slabučké zošuverené telíčko keď som v nej, toto vás zaujíma? Bohužial ide o nechcené klamstvo. Samozrejme z mojej strany. Ona by v živote do úst nezobrala nič také nechutné a zvrátené ako je lož. Pomaly sa dostávame k pointe. Pointa bude vyvrcholenie. Monštrozita zároveň aj geniálnosť chorosti sveta. Prečo som rozohral práve takúto partiu. Karty, šachy, a iné stolové hry. Nevrzol som si pomaly už dva roky. Neviem koľko to je dní. Páčilo sa mi jej meno. Eliška. Typická kresťanská nehoráznosť. Najskôr sa mi to páčilo. Tá nevinnosť. Tie jej spontánne úsmevyplné destskej radosti, správanie naivného sopliaka, ktorý akurát dovŕšil vek plnoletosti. Sedel som na gauči a dumal. Neznášala keď som fajčil. Cigáro bolo moje jediné oslobodenie. To bola tá sponka či zhrdzavený kľúčik vylovený zo dna rozprávkovej studničky ktorá aspoń na chvílu dokázala roztvoriť brány nudy a trápneho ticha ktoré boli u nás dvoch pomaly na každodennom jedálnom lístku.Spočiatku som sa velmi ochotne závislosti na nikotíne zbavoval. Kôli nej. Možno kôli tomu zbožnému úsmevu. Možno kôli tej adrenalínovej jazde, ktorej zverstvo z kostola by v živote nedalo zelenú. Áno predmanželský sex bola chiméra s tisíckami hláv, rozoklaným chvostom a pekelným dychom šteklivého zápachu síry a olíznutia plameňov samotného inferna. Sex bolo tabu. Sex bol hriech Sex bola špička trojzubca strého kamoša Belzebuba. Sex, sex, sex...bol som v poriadnych sračkách. No ešte stále tu bola nádej. Sebaklam. Sebalutovanie. Každodenný rituál nasadzovania si ružových okuliarov. Myslím, že z lásky sa pomaly a plynule stalo to čoho sa najviac boja tie novučké a mladučké páriky, ktoré už prešli fázou zamilovanosti a taraz hútajú aká nová atrakcia zavíta do ich lunaparku života. Ja sa hlásim, viem odpoveď. Je to lahké ako facka možno ako dve. Nenávisť. Povzdychol som si a pozrel na elišku ako v kuchyni vyvára dajakú nízkokalorickú dobrotu b ez chuti. Presne tri mesiace som si nahováral všetky tie bludy. Nepochopil som presne o čom to vlastne celé je. Vyšiel som na balkón a zapálil si cígo. Chutilo váborne. Musel som prebiť ten pach, ktorý sa šíril z kuchyne ako vlna moru po starom kontinente. Varila s láskou. Každý drobnučký pohyb zápastia, naporcovanie mrkvy, zamiešanie zápražky, všade samé ámen, pánbohuslyš. Kurva, do riti...vytriezvel som, to bolo jediné možné vysvetlenie. Už som zrejme nemal potrebu od rána do rána sa opíjať poldeckami Lásky. Stačila mi jej staršia sestra Nenávisť. Tá mi vždy rezala o čosi viac. Vyfúkol som kúdol kúzelného dymu a na nos mi pristála prvá tohto ročná snehová vločka. Usmial som sa. Niečo so mnou nebolo v poriadku. Bola to predsa moja voľba. Nikto ma dotoho nehnal. Nenaháňali ma z faklou pod zadkom a nehučali mi do duše aby som sa knej nasťahoval. Napadlo ma aké by bolo ukrižovanie zaživa. Záživné, Som rád, že za myšlienky sa nevešia. Tie moje sú naozaj veľmi odvážne, niekedy prihlúple...no stále moje. Vlastnítvo človeka, ktorý sa upísal niekomu stokrát horiemu ako je pán Diabol.

“Zlatko, obéééééd...” to bola ona. Slečna, ktorá absentovala na pochopenie sveta. Brala ho akoby v živote neprešla cez ulicu, nerprehodila pár šťavnatých hlášok s predavačom v trafike, nečumela na armádu bezďákov válajúcich sa po meste ako vrecia s odpadkami. Zasbudla o čom je svet, zabudla, zahodila kľúč a teraz sa snaží prežiť v tom s vojom nepriestrelnom a morálnom bunkri.

“Zlatko?” Opäť jej hlas. Šmaril som cigu z balkóna a na chvílku som si želal aby som poputoval rovno za ňou. poplachtil by som si začínajúcou zimou a potom by ma čakalo tvrdé pristátie. To isté ma čaká aj so slečnou zbožnou a bezchybnou, mojou milovanou E. len skok, jednorázová a rýchliková záležitosť. Jeden krok možno tri a jupíííííííí...slobodný, síce bez krídel ale to sa už dáko vyrieši. Vyšiel som z balkóna do kuchyne a sadol za stôl. Eliška prestrela na stôl. Nasledovala krátka ubíjajúva modlitbička, pár nevinných úsmevov a hejsa hojsa pustime sa dotoho blivajzu. A čo kurva, že bol pripravovaný s láskou a veškerou oddanosťou. To nič nemení na fakte, že chutí ako tisickrát prevarené spoďáre vágusa spod nadjazdu za mestom. Opäť som ju obdaril nádherným polo-úprimným úškrnkom a pustil som sa zdolať ten vysnený olymp v podobe dusenej kapusty niečoho záhadne ružovkastého a mierne rozvareného. To bol môj život. Blbá odysea. Ohrataá pesnička, lyrika s rozladeným nástrojom za pár stovák. Veril som v zmenu. Zmena verila vo mňa.

Raz dva tri...prichádza večer. Klik, telka sa rozžiari ako chladné oko kyklopa a som opäť v tej sladkastej kaši, ktorú tak nesmierne milujem. Je to všetko len o trpezlivosti. Tá mi dochádzala.
“Dnes bolo peekne, nemyslíš?” vždy to začalo rovnakým skoro totožným dialógom. Vety, vety, vety, úsmevy, žmurknutie nepriatelovi, chápavé pokyvkávanie hlavou.
“No celý deń som nevyliezol z bytu.” Snažil som sa byť milý. Išlo mi to.
Chvílu bolo ticho. Ked prehovorila opäť sa mi v žalúdku zahniezdil ten slizský pocit, ktorý ma tak vytáčal.
“myslíš, že Boh je s týjm všetkým spokojný?”
“asi hej.”
“niekedy mi to pripadá akoby si v neho vôbec neveril. Akoby si to hral.”
“Prečo by som to robil?” Nikotín. Krásna myšlienka. Krabička dymovej clony, ktorá by mi s ladnosťou skalpela v rooztrasenej lavačke druhotriedneho chirurga obalila zmysly, zdravý úsudok, rozhodnosť a konečne by som bol voĺný.
“neviem.”
Stále to bolo o tom istom. Boh, jeho ufńukaný synáčik a ten tretí panklhart, ktorý je vlastne len metaforou chorých mozgov chorej sekty, ktorá nemá nič lepšie na práci ako sa ĺutovať a ohajovať vlastne chyby nejakou vyššou silou, ktorú nikdy nevideli na vlastné oči a v´daka dákemu dvojtisíročnému braku sa stala niečim silnejším a vačším, niečim čo ja ako slabá usoplená dušička navlečená v ludskej koži určite nemôže pochopiť. Eliška ma pohladkala po vlasoch. Mal som to rád. Sladká minulosť.

Bolo ráno. Stereotyp si akurát unavene zazíval a chystal sa vystrčiť svoje všemocné tesáky nudy a trápneho ticha. Nechcela spávať v rovnakej posteli. Oddelené izby. Bol to nádherný príklad toho kam až láska môže postrčiť svojou naivitou ľudského úbožiaka. Samozrejme tu o niečom takom sladkom aklo Láska nebeská nebolo ani reči. Vyprchalo to ako bublinky z lacného vína a zostalo len niečo podobné vajcovej škrupine. Krehké no ako celok nepostrádateĺné. Ráno začínalo čajom. U mna kávou a lajtkou zakvačebnou medzi ukazovákom a prostredníkom. Veĺa krát sa mi pokúšala vymiesť z hlavy tie zaužívané zvrhlosti ako šálka kávy a pokročilý stupeń rakoviny desať mkinút po zachrchlaní kohúta. Teda ak dačo také existuje. Pobozkala ma na líce. Opätoval som jej to. Dlaňou som jej prešiel po poprsí. Zháčila sa. Túto reakciu som presne predvídal. Akoby som ju poznal celý život. Vedel som v nej čítať. Každý jej krok som vedel vždy odhadnúť. Poznal som jej zmýšlanie. Ktorý pocit kedy zaúraduje. Kedy sa naštve, kedy roztopí blahom. Obul som si tie najgýčovejšie papuče na svete(darček na tridsiate narodeniny, trochu fraška) vbehol do kuchyne, otvoril dvere na kredenci a v nemom úžase som tam chvílku stál a vychutnával si ten pocit. Moment prehry. Až som sa to bál vysloviť. Pomyslieť. Káva došla. Snažil som sa ovládnuť. Pekne zhlboka som sa nadýchol a pohĺadom zavadil o rozospatú Elišku potácajúcu sa po šedastom byte.
“Káva.” zahundral som. Na tvári sa jej zničohonič objavil úsmev, prihopsala ku mne a objala ma. Niekedy som mal pocit akoby trpela poruchov osobnosti. Neviem presne čo to znamená ale predstavoval som si to takto. Hopsm hops, milujem ťa a podobné bláboly.
“ak chceš zabehnem k tej novej susedke a vypýtam trochu od nej.” Nová susedka, to by mohla byť skvelá skúsenosť. Románik na pár nocí. Chlap sa potrebuje raz za čas odreagovať. Omočiť si prsty v cudzej polievke. Strašné. Niekedy sa divím kde na to chodím.
“Vieš čo? Idem za nou sám ty si zatial urob čajík”Čajík? je mi zo mna fakticky na grc. Vykročil som ku vchodovým dverám. Otočil sa cez rameno a na sekundu sa zahľadel na Eliškino božské telo. Presne tak. Bol to kus ženskej. Už dva roky sa jej snažím dostať do nohavičiek. Neúspešne. Každý intímnejší dotyk je trestný.viem kto za to môže. Čo za bastarda sa mi pletie do môjho života. Ešte stále mala na sebe nočnú košielku a vlasy neupravené. Naozaj bola nádherná. Otvorila šuflík na skrini vedĺa drezu a vybrala z neho strieborný ruženec. Pristal jej. Ako päsť na oko. Bastard. Hipík z kríža sa na mňa ulisne zaškeril. Miloval som jej prsia. Teda aspoń tú časť čo som z nich mal možnosť zazrieť. Tá bola dokonalá. Usmiala sa na mňa. Opäť. Ja na ňu. Božééé neznesiteľné muky. Banalita všednosti. Rez žiletky. Zabuchol som dvere zvonka a nechal sa unášať mojimi fantáziami. Zaklopem na susedine dvere. Dvakrát..aj tri. Zapôsobím na ňu mojim neodolateĺným šarmom. Chytím ju do pasce dákou neškodnou kenverzáciou. Spriatelíme sa. Káva nekáva hupsnem do toho pekne po hlave. Možno tam prídem akurát vhod. V kúpelni jej prasklo potrubie. Chcela zavolať oprávárov...no zrazu som sa tam objavil ja. Princ bez końa zo sexi ženskou zavretou pred jeho chúťkami a zvrhlými predstavami. Chvílu sa bude so susedkiným egom pohrávať akoby to bola tenisová lotička. Spraví jej potrubie. Poďakuje mu. Jemu to nebude stačiť. Jej tiež nie. Strhá z nej šaty začne vriaeskať. Zapchá jej ústa ponožkou. Dopekla, zabudol si ich na posteli. Zmena plánu...zhrabne niečo čo bude mať po ruke, uterák, obrus zo stola? Bude sa brániť. Myslela si že išlo len o nevinný flirtík. Roztrhne jej blúzku alebo dačo podobné. Prehne cez stôl. Prsia jej pár krát rytmicky plesnú o dosku stola. Na líci sa jej zalesknú slzy. Budem si to užívať zatiaľ čo moja pseudo-ženuška si bude usrkávať čajík z hrnčeka s antickým vzorom. Popáli si jazyk. Vždy som jej to hovoril. nechoď na to tak zhurta. Vychutnaj si to. Bublina fantázie praskla ako zatúlaný balón o čepel noža. Takže stačí zaklopať. Trikrát. To sa aj stalo. O chvílu sa dvere otvorili. Bola obrovská. Gigant medzi smrtelníkmi. Moje bujaré predstavy opadli rychlejšie ako listy zo stromu za silného vetriska. Nasal som trochu vzduchu. Dusil som sa. Ten pohľad ma ničil. Svaly ochabli. Vykoktal som tých pár slov a mal chuť odtiaľ ihneď zmiznúť.
“nemáte náhodou trošku kávy?”preglgol som”nám už došla.”
Povedala niečo ako samozrejme alebo nieje problém. Jej hlas bol napočudovanie veĺmi jemný a ostýchavý. V žalúdku sa mi dačo pohlo. Srdce bubnovalo o niečo rýchlejšie a zbesilejšie. Mávla na mňa rukou aby som ju nasledoval do kuchyne. Otvorila dáky šuflík. Ozvalo sa zavŕzganie. Nechápal som tomu. Nedalo sa hovoriť o nadváhe. To bolo slabé slovo. Bolo to monštrum. Bez latexu a špeciálnych efektov. Len čistá surová realita. Mala niekoľko podbradkov. Prsia sa jej miesili s vypučeným brušiskom a tvorili akési ozrutánske neforemné pohorie. Bola bosá. Zrejme predchvílou vyliezla zo sprchy. Mokré tričko sa jej lepilo na celé telo a odhaľovalo tie najintímnejšie časti tela do najmenších detailov. . Chcel som poďakovať. Neurobil som to. Len som na ňu civel s otvorenými ústami. Všimla si to. Položila vrecko s kávou na stôl a urobila pár ťarbavých krokov smerom ku mne.

Prišla nedeľa. To znamenalo dve veci. Sviatočný gurmánsky špeciál prestretý na belasom obruse v blbých škovránkových tanieroch a doobednajšia návšteva kostola. Bolo tam plno. Najplnšia krčma v meste. Boli tam všetci. Všetci ktorých som z duše nenávidel. Démoni v tej najširšej ponuke. Zalievali sa tými neškodnými pokryteckými úsmevmi a ja som si želal rýchlu smrť pod kolesami niečoho poriadne rýchleho a ťažkopádneho. Uvítal by som zlomený väz. Otvorenú zlomeninu. Bolo to len o nechuti sa zmieriť s tým kto vlastne ste. Zazrel som fárara ako sa vznešene nesie k oltáru a s každým jeho nehýnúcim pohľadom dával stovkám hriešnikom šancu vyrovnať sa so svojim osudom. Sadol som si do posledného radu na chóre a čakal na svojho panenského anjelika kým si popodáva ruku zo všetkými tými posluhovačmi Najvyššieho. Kázeň začala desať minúť po desiatej. Úsmevy a omáčka. Stručný opis celého toho divadielka. Pán farár kecal dačo o rodine a rovnosti. O čiernej a bielej. Nudil som sa a preklínal ten deň keď sa z tejto sekty stalo oficiálne náboženstvo. Davy sa nabalovali na davy a vytvorili silnú armádu vymívačov mozgov. Vštepovali svoje názory a zvyklosti ľuďom, ktorí si nepotrebovali navliekať cudziu kožu a pyšniť sa názormi padlých mesiášov. Identita. To bol dar o ktorí nás okrádali. Stali sme sa len papundeklovými bábkami, ktoré poskakovali tak ako chlap s cilindrom chcel. Všetci sme zborovo vstali a začali rapotať to isté dokola a dokola. Otvárali ústa. Pozerali do zeme. Podupkávali si nohami. Neverili tomu no napriek tomu tam chodili. Cítil som sa ako jediný, ktorý neuviazol v tom kruhu klamstiev a nahovárania. Mal som potrebu im to vykričať. Vytĺcť z hláv. Zlámať kosti. Natrhnúť šlachy. Farár bol práve v tom najlepšom a mňa každé jeho presladené slovko múdrosti šmrncnuté trochou zdravého fanatizmu nesmierne urážalo.
“...rodina. To je to najdoležitejšie čo nám náš Pán zoslal na zem. Žijeme a stávame sa plnohodnotnými bytosťami len vďaka tomu, že sa riadime jeho zákonmi. Jedinými pravdami a plánmi. Len on nás môže zachrániť od zatratenia. On je liek, on..” po celom tele mi vybuchovali mini-atómovky a pociťoval som silnú potrebu to tu zrovnať zo zemou.
“tí čo dodržiavajú pravidlá. Tým sa otvorí nebo a tí ostatní...” nevydržal som to.
“Čo tí ostatní?” zvrieskol som na celý kostol a ĺudia sa ku mne pohoršene začali obracať. Nepozrel som na Elišku, no cítil som to. Jej pohľad. Ju. Najskôr sa snaží utriediť myšlienky. Bude chcieť zareagovať. Nastalo ticho. Farár sa opieral o mramorový oltárik, výplod dvadsiateho prvého storočia a zrejme sa mi pokúšal čo najtriezvejšie zaoponovať. Bol to len výstrel do prázdna. Temnoty.
“Povedal som...a čo tí ostatní?” Zopakoval som otázku a čakal čo sa bude diať.
“Ostatní?” farár sa začal topiť vo vlastnom kráĺovstve metafor a falošných obvinení. Chcel aby som stíchol. Prestal trepať blbosti v najsvätejšom dni týždni. Presne to chcel. Nehodlal som mu vyhovieť.
“Tí dole,ja vy, všetci za týmito múrmi. Tí ktorí nemajú...” zasekol som sa. Vážne to chcem, nebude sa to dať vrátiť. Nikdy. Eliška ma zničí výčitkami. Fajn. Vybublalo to von. Otvoril som oči a nehodlal ich zatvoriť.
“...čo tí, ktorí nemajú zájem o falošných svätcov. O plány vybájneného mýtu.” Bol som na seba hrdí. Necítil som sa oveľa lepšie. Stále som myslel na hompálajúce sa poprsie mojej novej susedky. Na tú tonu mäsa, kostí a sádla, ktoré tak nenávidím. Na jej vycerený úškrnok keď som sa do nej vnoril ako plavec pod rozbúrené vlny oceánu.

“Tí budú zatratení.” vysúkal zo seba spokojne farár a zatváril sa odhodlane a víťazoslávne. Mal pocit, že má navrch. Mýlil sa. Samozrejme som sa mýlil aj ja. Ale to potešenie z boja ma uspokojovalo až po okraj.
“práve naopak.” zkríkol som a spomedzi pier mi vytriskla špirálka slín.

“to ty zhoríš v pekle...nezachrániš sa chlastaním ježišovej krvi a ohlodávaním mäsa z jeho kostí.” Ukázal som naňho prstom a do sánky som dostal nepredstaviteľný kŕč. Cítil som ich strach. Bolesť. Vpíjala sa do mňa a ja som si z nej s radosťou dlhými dúškami odchlipkával. Nebol som vo svojej koži. Mal som chuť na zmenu.

Sedel som v kuchyni oproti mne eliška. Bola ticho. Anisa na mna nepozrela. Ani náznak. Vedel som, že to v nej vrie. Zahryzla by sa mi do tepny na krku a nepustila. To by bol jej plán. Ak by mala gule a nie krucifix voperovaný medzi nohami. Celé to predstavenie som robil pre ňu. Myslím, že mi na nej nakoniec ešte zákležalo. Niečo hlbšie ako len skrytá túžba maznať sa medzi jej stehnami. ,asi som ju teda naozaj miloval. Vedel som čo našu hrdzavejúcu lásku vráti späť k životu. Vstal som odišiel z kuchyne,z bytu a trikrát zaklopal na dvere oproti. Hora mäsa mi v okamihu otvorila a zatvárila sa trochu tajomne.
“Vieš čo ďakujem ti.”
“Za čo?” jej hlas bol ohromný. Odstrašujúci no zároveń niečim nadprirodzený. Neskutočný. Akoby nepatril jej ale celému orchestru vykastrovaných eunuchov.
“otvorila si mi oči.”
“To je naozaj fajn.” Spod napasovaného tielka jej vytekalo brušisko stareny. Mohla mať najviac štyridsať. Vyzerala akoby si mala po ňu každú chvílu prísť zubatá a urobiť nad ňou krížik. Nadváha urobila svoje. Zrazu som si niečo uvedomil. Nebolo to nič fenomenálne. Niečo absurdné. Nevyhovujúce dnešným normám normálnosti. Pre niekoho odvážne. Zvrhlé. Pre iných poetika úprimnosti činov.
“Si to najväčšie monštrum aké som kedy videl. Nemyslím to ako urážku. Skôr komliment alebo len konštatovanie. Neber si to osobne. Vďaka tebe som pochopil čo bude pre mňa a Elišku najlepšie. Ked som bol v tebe bol to ten najnechutnejší pocit aký som kedy zažil no nejakým spôsobom mi to ukáazalo cestu kam kedy a kde.”
Chvílu bola ticho. Pár sekúnd. Pol minúty. Dlhšie nie. Trochu sa zamrvila a rozlepila tie obrovské plné pery pripomínajúce plutvy akéhosi prehistorického vodného tvora s latinským jazyksinaňomlámajúcim menom.
“Sekundu tu počkaj.” Zmizla v byte. Čakal som. Za okamih sa vrátila a podala mi akýsi zložený skrkvanec dačoho lesklého. Rotvoril som to a zistil, že je to fotka.
“to som ja z gymplu.” zamraučala popod nos. Bolo to ohromujúce. Tá fotografia bol nehynúci hmotný dôkaz o tom, že moja susedka nebola len venuša s gigantickým poprsím. Vo vnútri netvora sa skrývalo toto krehké žieňa s fotky. Nebola nádherná. No bola z nej cítiť charizma. Niečo abstraktne. Vrátil som jej snímok a nechápavo na ňu hľadel. Vyhrnula si tričko a do rúk zdrapila tú pneumatiku tuku, ktorá ma tak nesmierne iritovala.
“myslíš si, že ma týmto obdaril pánboh alebo čo? Bolo to moje rozhodnutie. Moja voľba. Páči sa mi, že som taká. Asimetrická beštia, pri pohľade na ktorú sa rozklepú kolená každému nagelovanému idiotovi. Som výstraha a tak sa mi to páči.” nevedel som čo mám povedať. Mala pravdu každý sa zožiera vlastnými maličkosťami. Každa hlava sa stará len o to aby na nu nepršalo a nepočula dunenie bleskov. Spoločnosť upadla. To nie je žiadna správa budúcnosti. To je len holý fakt, ktorý už nikomu neublíži ani nepomôže. Stalo sa to. Všetko je na ruby tak sa podľa toho treba aj správať. Racionálne myslenie pre deduškov na vozíčkoch. Musíme na to ísť pekne zhurta. Nečakane. Nepozerať sa doľava či doprava. Len si tak prefrčať a kašlať na chodcov. Na dôsledky.
“máš pravdu.” vytiahol som si z vrecka skrkvanú lajtku a zapálil si ju.
“takže ešte stále mi ďakuješ?”
“teraz už nie.”


Eliška ešte stále sedela skormútená v kuchyni. Tvár mala načervenalú od plaču. ke´d som vošiel zdvihla ku mne zrak. Medzi pstami som mal zakvačené cigáro. Dal som si šluka a hodil som ho do drezu. Ozvalo sa tichučké zasyčanie. Eliška vstala od stola. To bol znak, že jej pohár trpezlivosti už dávno pretiekol.
“to už si sa vážne zbláznil, Čo vlastne chceš?”
nasadil som kamennú masku a prikráčal som k nej. Nedal som na sebe poznať najmenší náznak citu. Nič len napnutá koža odhodlanosťou a očakávaním. Nahol som sa knej a cítil jej sladkastý dych. Usmial som sa. Chcela niečo povedať. Možno len vykríknuť. Utiecť do bezpečia. Vedela, že sa niečo deje. Lavačka mi pohotovo vystrelila a bleskovo som jej strhol z krku ruženec. Potichu zakvílila. Hlava jej trhla dopredu. Strčil som do nej a ona sa zvalila na podlahu.
“Čo to...” neviem čo chcela povedať. Nemal som o to záujem. Mal som jasne vytýčený cieĺ tejto adrenalínovej jazdy. Strhol som z nej rolák. Niečo začala hulákať. Práve to ma nakoplo. Jej slzy. Nezúčastnenosť. Od podprsenky som ju oslobodil jednoduchým pohybom ruky. Mala tie najkrásnejšie prsia aké som v živote videl. Pevné. Žiadny polotovar z druhej ruky. Rifle nasledovali rolák a podprdu. Stále jačala. Roztiahol som jej stehná a vhupol do nej ako guľka do jamky. Krik vystriedalo hlučné stenanie. Chytila ma okolo krku a cítil som ako sa mi jej dlhánske nechtiská zarili hlboko pod kožu. Nešlo o bolesť. Nebol som masochista, ktorý sa vyžíva v týraní ostattných a seba samého. Išlo o pravdu. O to čo sa každý bál povedať. To čo vrelo v naších útrobách a trhalo vnútornosti na cucky. Každý to v sebe dusil. Snažil sa poprieť sám seba. Jej telo povolilo.
“už týždeň spávam s našou susedkou...” vzdychnutie
“je trikrát väčšia ako ty...ako ja” ďalšie povzdychnutie.
Eliška sa snažila niečo povedať. Vyjadriť svoju nespokojnosť. Cítil som z nej nenávisť. Reakciu na pravdu.
“ty...” Skoro sa zdalo, že si to užíva. Podlaha trochu studila. Videl som jej to v očiach. Nechala sa unášať tou nepopísateľnou silou vášne a neriedeného hnusu.
“nenávidím ťa za tie tvoje kresťanské výlety...neznášam ked sa modlíš, kostol...”
“Ty sku...” nech to dostane zo seba. Nech to ide von. Som jej kľúč k precitnutiu. Nepotrebuje k tomu symboly a murované väzenia s krížami na streche. Stačím jej len ja. Ja a nikto iný.
“Ty skurvený hajzel...ja, ja...”
viem čo chce povedať. Vytriskol z nej ohlučujúci ťahavý škrek. Nebol to výkrik o pomoc. Bolo to zaštebotanie blaženosti. Naše telá sa spojili v jeden živý pulzujúci chuchvalec všetkého nenávideného a odsudzovaného. Stali sme sa symbolom. Skulptúrou modernej doby. Cítil som to. Ona to povie. Tú nádhernú preceňovanú frázu. To čoho sa boja milióny dvojíc na celo svete. Zašvitorí:”Milujem ťa.” Vo mne to exploduje, pokúsim sa o úsmev, olíznem jej pravú bradavku, možno krk, či konček ucha a zaklincujem to celé ružovým nabobtnaným úžasom:
“Aj ja teba, zlatko”