Basnicky.sk

Zdanlivá hmla,
zahalila osudy ľudí.
Aj krátka chvíľa,
šťastie rozumu škodí.

Sladký pocit bezmocnosti,
utopený v dotykoch pier.
Snažím sa chytiť poslednej kosti,
koniec detských hier.

Každé posledné zbohom...
Každé krásne ráno...
Stala sa mojim bohom,
len mlčky dosvedčím, áno.

Niečo nastalo,
nič nezostalo.
Len vyhorená ľudská duša,
čo nepokoj do očí vnáša.

Som až taký zlý ?
Som až tak prázdny ?
Nedokážem byť už bdelí ?
Zbohom pocit krásny ?

Nie, neupadnem,
späť do chvíľ prázdna.
Nie, nemôžem,
veď ona je tak krásna.

Niekedy by bolo lepšie bez teba,
niekedy by bolo lepšie bezo mňa!
No zabudol som dýchať sám,
si niečo ako môj duševný chleba.
Ja niečo ako znovuzrodenie teba i mňa,
nechcem byť viac bez tej ruže sám !