Basnicky.sk

Edo Elat  Zobraziť/skryť lištu autora

Kópie

„Človek môže všetko, len sám pred sebou neunikne.“
(Kafka)

***

Dnes ma zase pozorovali.
Porušil som totiž nepísané pravidlo, ktoré som uzavrel s logicky uvažujúcou časťou mojej osoby, a vyšiel na ulicu. Bolo to asi prvýkrát po niekoľkých týždňoch. Hneď, ako som prekročil prah svojho bytu, mi nozdry obalil odporný, mastný zápach smogu a psích výkalov. Sodíkové svetlo pouličných lámp sa mi vtínalo do očí a ja som mal pocit, akoby sa vtínalo priamo do mojej duše. Mrholilo. Malé kvapôčky kyslého dažďa mi primŕzali na kabáte. Obloha bola tmavá a roprestierala sa mi nad hlavou vo svojej nekonečnej a múdrej prázdnote. V uliciach vyhrával škrípavý vietor akési preludium, za svetiel neónov. Zadrkotal som zubami a rýchlo vyrazil do najbližšej samoobsluhy. Ak som niečo potreboval, musel som tam chodiť večer. Keď sa okolo mňa vznášala temnota, hlboká a monotónna, ako vystrihnutá z papiera, cítil som sa tak trochu bezpečnejšie. A hlavne: nevídal som samého seba. Teda, aspoň nie tak často. Úplne sa tomu vyhnúť nedalo, to mi bolo celkom jasné a ani som sa o to nesnažil. Mohol by som to skúšať, ale bolo by to príliš unavujúce, príliš vysilujúce. Ako snažiť sa zastaviť vodnú prietrť holými rukami. V ten večer som na seba narazil hneď niekoľkokrát. Napríklad, keď som prechádzal popri autobusovej stanici. Videl som, ako na nej stojím, trochu podupkávam nohou, aby som sa zahrial a v podpazuší držím zrolované noviny. Videl som sa aj o dva metre ďalej. Skláňal som sa nad plechovým sudom, z ktorého blčali plamene a dýchal som iskry a jedovaté výpary, ktoré odtiaľ vanuli. Dúchal som si do dlaní a z úst sa mi vznášala para. Pred supermarketom som sa videl hneď dvakrát. Kráčali oproti mne.
Ja som kráčal oproti sebe.
Dvakrát. Keď som míňal svoje kópie, do srdca sa mi zakliesnil mráz.
Pridal som do kroku. Chcel som len rýchlo kúpiť, čo potrebujem a okamžite sa vrátiť do svojho bytu. Zatuchnutého, vlhkého a tmavého, ale aj tak bezpečného. Mrholenie silnelo a mne sa zdalo, akoby z nekonečnej prázdnoty padal popol a usádzal sa mi vo vlasoch. Podvedome som trhol hlavou.
V obchode bolo asi desať zákazníkov. Všetci boli samozrejme mnou. Videl som sa, ako si obzerám plechovky s nakladanými paradajkami, či ako si listujem v magazíne pre motocyklistov. Nevšímal som si seba samého. Bol som dokonale apatický. Och, panebože čím som si to zaslúžil? Prečo musí byť každý jeden človek dokonalou xerokópiou mojej mysle? Premklo ma znepokojenie. Vzal som si z regálou niekoľko balíčkov cukru. V tej chvíli som sa však vynoril spoza rohu. V ruke som držal košík. Bolo v ňom plno zbytočností. Zastavil som sa nemo hľadel. Hľadel na seba samého. Ten pohľad ma prepaľoval. Vedel som, že sa pozerám do vlastného vnútra a to ma ničilo.
Znervóznel som a odvrátil pohľad.
Chvatne som pri pokladni vtisol sebe samému do rúk peniaze a vrátil sa do svojho bytu. Na prahu som zastal a započúval sa do jeho ticha, ktoré narušovala len malá jašterica, ktorá občas prebehla po stene. Vo svojom vnútri som cítil veľkú úľavu a pokoj. Bol som v bezpečí. Opatrne som za sebou zavrel a vykročil do kuchyne. Ošarpaný, chlpatý koberec lačne hltal každý môj krok. Zo stola som odhrnul stlačené plechovky, cínové drôty a tégliky s vazelínou. Hlasno to zazvonilo, keď popadali na podlahu.
Pri pohľade na obrázok, zobrazujúci výbuch atómovej bomby som trochu pookrial.
Vonku sa dalo do silného mrznúceho dažďa. Zdalo sa mi, že z neba padajú ozubené cencúle. Do uší mi doliehala ich zvonkohra.
Plechovky padali.
Zazvonil telefón. Inštinktívne som sa predtým zvukom prikrčil. Znel hrozne. Drásal mi ušné bubienky. Zdalo sa mi, že cítim, ako z nich vyteká krv, stále nižšie, po krku až na prsia. Nemohol som to vydržať.
Vedel som, kde leží moja zbraň.
Zdvihol som slúchadlo.
„Haló?“

***

Dnes to bolo zlé. A vlastne ešte aj je. Sú tri hodiny ráno a ja sa chúlim v rohu svojej obývačky.
A oni sú vo mne... Drásajú ma, obaľujú moje srdce, pľúca a rozožierajú ich zvnútra. Znečisťujú moju krv. Viem to podľa toho neznesiteľného svrbenia.
Po včerajšom telefonáte som sa cítil skľúčený. Povedal som si, že po mne idú. Povedal som si to do slúchadla. Povedal to hlas, ktorý patril mne. Mojej xerokópii. Kópii mojej kópie. Okamžite som položil.
Ale aj tak ma našli. Nemal som vôbec vychádzať. Ja hlupák. A to všetko, kvôli niekoľkým balíčkom cukru. Zvyšok noci som strávil v útrpnom čakaní na ich príchod. Vnímal som len v polospánku. Moja myseľ plávala v špinavej rieke zatratenia.
Prišli o pol jedenástej. Začul som ich kroky za dverami, šuchotavé kroky, akoby sa snažili kráčať chromí. Dvere som mal prirodzene zamknuté. Lomcovali kľučkou. Počul som to a zároveň tušil, že ich hnev pomaly rastie. Šeptom sa dohovárali. A ja som sa rozplakal. Vedel som, že sa dostanú dnu. Koľko ich mohlo byť?
Desať? Dvadsať?
A všetko moje kópie.
Triasol som sa a chcelo sa mi kričať.
Stál som za dverami. Možno sme boli desiati. Skôr dvadsiati. Zmenšili sme sa asi na päť centimetrov. Začali sme podliezať popod dvere. Chúlil som sa v rohu a videl, ako sa ku mne blížim.
Vyliezali sme, celkom malí, v dlhých čiernych kabátoch a šinuli si to ku mne, ako temné larvy môjho podvedomia. Hrnuli sme sa ku mne a lačne sme cvakali zubami.
Kópie...
Cítil som ich. Začali sa po mne štverať, ako húf jedovatých mravcov. Onedlho ich bolo celé more. Zdvihol som ruku pred seba a videl, ako mi ju pozvoľna obaľujú. Bolesť som však necítil. Len akýsi typ odovzdanosti. Pocítil som, ako mi hryzú pokožku na rukách, nohách, na bruchu... Vyrezávali si otvory. Ja som si vyrezával otvory. Otvory do seba samého. Cítil som, ako sa vo mne hmýria, ako rozradostení termiti. A potom odrazu prestali prichádzať.
Boli vo mne.
Nechajte ma!
Odhodlal som sa vstať až vtedy, keď sa izba naplnila matným, kovovo sivým svetlom. Podišiel som k telefónu a vytočil číslo. Jedna moja kópia pracovala, ako psychiater. Neviem prečo, ale zdalo sa mi, že by mi dokázala pomôcť. Ešte stále môj mozog totiž naivne veril, že som proste len domýšľavý paranoik.
„Haló?“ ozval sa môj hlas na druhom konci.
„Dnes tu boli.“
„Čože?“
„Dnes u mňa boli.“
„Kto u teba bol?“
„Ja. Moje kópie. Bolo ich plno. Vošli do mňa.“
„Neboj sa. Ďalšia várka príde dnes.“
„Ale prečo?“ zvolal som.
Odpoveďou mi bolo pípajúce slúchadlo.


***

Nevydržal som to. Útrpne čakať na ďalšiu várku tých odporných termitov, to som by som skutočne nezvládol. A aj keby áno, bol by to skutočne koniec? Koľkokrát by ešte prišli ku mne a terorizovali ma? Do hlavy sa mi vkradla tma. Po tom telefonáte som bol len krôčik od samovraždy. To rozhodnutie vo mne stále pozvoľna dozrievalo. Z okna som videl, ako sa zhromažďujeme pod vlastnými oknami. Cvakáme zubami a blúdime po mne hladnými očami. A čakáme na večer, aby sme ma rozdrásali.
V tej chvíli vo mne myšlienka konečne dozrela. Oddelila sa od konára mojej osobnosti, šťavnatá a sladká, ako práve dopestované ovocie.
Odkráčal som do spálne a zo skrine vylovil revolver.
Sledovali ma. Už sa rozliezali aj po stenách. Nevadí. Do večera nemôžu podniknúť nič. A potom už bude neskoro.
Nabil som a skúšobne zamieril na svoj odraz v zrkadle.
Beng.
Spúšť som nestlačil. Zatiaľ ešte nie. Skúmavo som sa zahľadel na zbraň a napchal si do vreciek zvyšné zásobníky. Nechcel som otáľať. Už viac nie. Po uliciach som sa potuloval v nekonečných počtoch. Moje dokonale verné projekcie ma prenasledovali aj v snoch.
Prečo?
Čo som im urobil?
Čo odo mňa chcú?
Ha? Čo chcete? Čo dopekla chcete?!
Nikdy som o ne nežiadal, tak prečo tu sú? Prečo som na svete len ja sám? Ľudstvo tvorí dav, tak prečo existujem len ja?
Vyšiel som na ulicu a zamieril na námestie, kde sa to kópiami len tak hemžilo.
Nakupoval som kapustu. Kupoval si v trafike časopis. Rozprával som sa so známym. Ktorého som poznal veľmi dobre.
Pozdvihol som ruku s revolverom a vypálil do samého seba.
Do prvej kópie, ktorú som uvidel.
Guľka mi prevŕtala lebku. Zatackal som sa a zvalil na chrbát. Pred očami sa mi zahmlievalo.
Moje obvody zaiskrili, skratovali sa, končeky mojich nervov sa odtrhli.
Do očí mi padali čiastočky popolu. A presvitalo skrz ne slnko.
V húfoch som sa zbiehal okolo svojej mŕtvoly.
Zabil som sa.
V mojom vlastnom umieraní musím teraz žiť.
Dátum vloženia 17. 4. 2009 11:50
Básnička je vložená v kategórii Próza
Počet zobrazení básne 3279
Nahlásiť príspevok ako nevhodný obsah

Odoberať RSS kanál tohto autora RSS kanal

linky Uložit a zdieľať

Ulož si alebo zdieľaj tento príspevok v tvojej obľúbenej sociálnej sieti

Komentáre k básničke
  1. eufrozina


    17. 4. 2009 12:57
  2. kristinaa

    Edo..zvláštna myšlienka...bojovať sám so sebou bez dotyku okolia...uzavretý vnútorný svet...dávas čitateľovi zabrať
    ...asi mas tiež viac dimenzíí..

    18. 4. 2009 00:10