Basnicky.sk

Je to v poriadku. To je jediné čo bola schopná povedať. Nič sa jej nestalo, nikto jej neublížil. Len začala cítiť. Už ďalej to v sebe nevie udržať. Chce sa vyžívať v šťastí, nie sa z neho len smiať a uvedomovať si ľudskú naivitu. Chce sa tešiť zo studeného vetra v strapatých vlasoch alebo dotyku zohriatej dlane. No najviac však túži po jedinečnom pocite a to, cítiť lásku.
Neľúbila ale predsa plakala, nechápala čo sa v nej deje.
Preto píše. Píše aj to začo sa doživotne hanbí a čo vie len ona sama. Keby tak mohla vykričať tomu dievčaťu, ktoré niekedy mala tak neskutočne rada, že preplakala celé dni keď sa vykašľala na jej meniny a o tri mesiace aj an narodeniny, ako neskutočne ju túži objať a pritom by jej najradšej vyplepila so slzami v očiach. Išla by aj za bývalím a objala by ho, ospravedlnila sa za to ako strašne mu ublížila a poďakovala mu, že o nej všade hovoril len v dobrom aj keď robila veci, ktoré ho tak boleli. Mohla by to spraviť. Mohla by aj po šestnástich rokoch objať mamu, ktorú má dennodenne pri sebe a ledva sa jej pozdraví. Mohla by. Ale ľudia sú čím ďalej tým chladnejší. Kamrátka našla mnoho iných, falošných, no je zaslepená niečím novým. Chlapec by ju začal znova ľúbiť, čo by mu ublížilo ešte viac. A mama vo vnútri síce cíti, že ju stále ľúbi ale väčmi pochybuje, že v tom chladnom dievčati sa skrýva láska.

Musel prísť on. Naučil ju tešiť sa keď v zime sneží alebo keď zasvieti horúce slnko. Ukázal je aký krásny je pocit byť v láskyplnom objatí alebo zúfale plakať ako strašne jej chýba. Ubližovala mu. Odpúšťal. Vždy a všetko, nikdy ho to neomrzelo.

Nechala ho.

Plakal no ona sa zabávala. Stále o ňu bojoval, nevedela to zniesť tak odišla na týždeň preč. Tam sa jej otvorili oči. Pochopila ako strašne ho ľúbi, dokázala to. Nebojí sa viac priznať si to. Chce to vykričať celému svetu. Prijme ju späť?

...

Prijal.

Teraz žije iný svet, plný lásky, bezvýznamných radostí a má každý deň plný slnka aj keď už týždeň prší.