Basnicky.sk

Lesk nad mrakmi čiernych tvárí, Počuť piesty vlakov, presakujú do mňa...ako mráz, Len sa bojím, aby nepodľahla

Strakaté ruky, trasľavé, V nich hltavá, nevyhnutná vina, Nechutne podobná tým ostatným, Predsa o toľko iná

Horúce bezvetrie v zastavenom pohybe, Teplejšie než dych jej závoja, Nádeje spojené v jedno, vtedy, Bojujú, zomrú, raz sa rozdvoja.
Ja sa s tým žiť nenaučím, Čo by bolo keby? Rozvetví sa žatva v tisíc? Možno nikdy, Možno v nebi.

Premenená v nutnú bolesť? V jej ozvene sa strácam, Myslím na dni, raz bude vravieť, Žijem, nekrvácam.

Pod suchými mrakmi vyšla, Na trón, hore, neistá, Z aleje jari, do tŕňov jesene, Padala nahá, zlatistá
Lesk nad mrakmi čiernych tvárí, Tak ži vo mne snami zosnovaná...iba raz. Čo by bolo...keby nepodľahla

Ako ju mrznúca hmla pred mojou nádejou priviera, Tak jej poslednou vetou môj hlas v hlave zomiera:
Pozri, sme voľní, včerajšok dávno za lesom, kto by to bol povedal?

Posledná aktualizácia: 7. 3. 2009 09:41