Basnicky.sk

Vstávam ráno o ôsmej. O dve hodiny skôr, ako zvyčajne, čiže veľmi nepríjemný budíček.

Dávam veci do pračky a odchádzam do potravín nakúpiť niečo zmysluplné na raňajky. Po raňajkách vyberám veci z práčky a rozkladám ich vlhké do izby na posteľ, kde sa usušia skôr, ako vonku na balkóne pri mínusových teplotách.

Odchádzam do práce. Veľmi príjemné popoludnie. Večer prichádzam do UPC-čka. Je štvrtok, takže sa upratuje. Po upratovaní prichádzajú kuchári s večerou, ktorú však ignorujem kvôli rozhovoru s kamarátkou.

Po chvíli počuť harmoniku a spev, prichádzajú husličky aj s husličkárom a žilky mi ožívajú. Neviem, či sa mám ďalej rozprávať, ísť si zahulákať dajaké ľudovečky, alebo spať, v piatok cestujeme na víkend na Poniky.

Volím prvú možnosť a rozhovor ukončievame o pol štvrtej. Najrýchlejším možným spôsobom prichádzam do bytu, balím základné veci, ponáhľam sa na nočný spoj, ktorý ide o štvrtej.

Prichádzam na Nivy, kde o pol piatej nastupujem na expres do Zlatých Moraviec. Celú cestu sledujem východ slnka a príchod nového dňa. Z autobusu je to po dvadsiatich dvoch hodinách bdenia veľmi zaujímavá skúsenosť.

Z Moraviec pokračujem miestnym spojom do Jedľových Kostolian. Prichádzam domov okolo ôsmej a raňajkujem doma.

Balím zopár ďalších vecí a po dvoch hodinách strávených po dlhom čase s najbližšími sa vraciam späť na zastávku, kde nastupujem na autobus do Moraviec.

Na autobusovej stanici čakám na spoj do Banskej Bystrice a červenými unavenými očami sa vyhýbam pohľadom okoloidúcich.

Snažím sa nahovoriť si, že sa na mňa nepozerajú, no byť oblečení v strede mesta do športovej zimnej súpravy krikľavo modrej farby a nepôsobiť ako zatúlaný horský nosič je asi nemožné.

Konečne prichádza autobus do Banskej.

Prechádzame R1-tkou údolím proti Hronu a za Žarnovicou badať rozdielnosť v tvare kopcov. Sopečný Inovec a Štiavnické vrchy sa tvarom a najmä strmosťou odlišujú od Vtáčnika, v úpätí ktorého leží moja rodná dedinka.

Driemem, nezaspávam, aby som neprespal Banskú Bystricu. Obzerám si okolité dedinky a už za Novou Baňou je jasné, že sme v inom svete. Na každom kúsku čnie z kopčekov tu a tam kostolná veža. Každá je na kopci, nikdy nie v doline.

V Banskej Bystrici vystupujem a hľadám spôsoby, ktorými by sa dal aspoň na chvíľu oklamať môj na poplach škvŕkajúci žalúdok. Za najvhodnejší a najnezdravší spôsob volím jeden a pol eurový cheesburger, ktorý nestíham zjesť, lebo prichádza autobus na Poniky.

Prichádzam k hlúčiku nastupujúcich. Na jeho chvoste rodinka „spoluobčanov", značne hlučná a spoločenskými pravidlami nezaväzovaná, presne podľa im vlastného temperamentu.

Nastupujem posledný a rozhliadam sa po autobuse. Sadám si k dievčine, ktorá si, nešťastnica, sadla do prázdnejšej časti autobusu a tak schytala rómsku rodinku okolo seba. Podľa výrazu v tvári ju zrejme z časti upokojilo moje prisadnutie si.

Vychádzame z Banskej Bystrice a po ceduli označujúcej koniec mesta volám Mačke, organizátorovi víkendu, aby som zistil, kde a kedy mám vystúpiť, tiež ktorým smerom sa následne vydať. Mačka mi na moje potešenie nevie odpovedať a bráni sa slovami, z ktorých je zrejmé, že na Ponikoch ešte nikdy nebol a netuší, kadiaľ ísť.

Odhliadnuc od kvanta informácií, ktoré som o cieli mal, od tridsiatich hodín bdenia a tiež od rozbesnenej rómskej minikomunity sediacej v autobuse okolo mňa, sa víkend na Ponikoch začína fantasticky a ja už teraz viem, že sranda ešte len začne.

Začínam mať dobrú náladu a blažený úsmev na tvári. Teším sa na každú sekundu strávenú v tomto svete. Netuším, kde som, nespal som, ani nepamätám a žalúdok sa teplou minibagetou oklamať nedal.

Za mestom prichádzame do šialených zákrut a prudkým stúpaním sa trasieme všetci spolu s tridsaťročnou Karosou, hrkotajúcou do strmého kopca výlučne pomocou hydromotora.

Po dvadsiatich minútach nepredstaviteľného stúpania sa pýtam spolusediacej:

- Slečna, to ten autobus pôjde po týchto serpentínach aj dole???

Slečna sa na mňa nedôverčivo pozrie a oznámi mi, že v týchto miestach je prvý krát v živote a netuší, kadiaľ pôjde autobus naspäť...

Nevychádzam z úžasu a sledujem hlbokánske doliny za vibrujúcim sklom ľavého okna autobusu. V hlave mi už mušky ožili a po rozume mi behajú somariny. Pohliadnuc von na roklinu pod cestou komentujem:

- Páni... to je jama...

Slečna prikývne a poznamená:

- To je...

Dodávam:

- Že sa im to chcelo kopať...
Slečna sa zasmeje a pozerá von oknom. Autobus nečakane zrýchľuje, prehupne sa na druhú stranu kopca a rúti sa dolu. Škvŕkajúci žalúdok si cítim kdesi medzi pľúcnymi lalokmi a cheesburger sa asi o chvíľu príde spýtať, prečo som ho pred zjedením neosolil.

Po niekoľkých lacných zákrutách sa stretávame s tabuľou s nápisom PONIKY a vystupujem pri prvom zastavení.

Ešte raz volám Mačke, kam mám ísť a vyberám sa približne opísaným smerom. Stretávam prvú obyvateľku a plný nádeje v jej znalosť terénu sa pýtam na Kapucínov. Nasmeruje ma a vydávam sa na cestu strmým chodníkom ku starému kostolu bez veže.

Je zamknutý a tak prechádzam okolo k budove, v ktorej mám podľa všetkého stráviť tento víkend. Po dvadsiatich minútach nezmyselného odierania hánok trieskaním na vchodové dvere vzdávam snahu podať domácim informáciu o mojom príchode. Ostatní majú prísť tak o dve hodiny. Ukladám sa na drevenú lavičku pod prístreškom vedľa domu a snažím sa zaspať. Zima je silnejšia ako moja únava a namiesto driemania sa mi čistia zuby. Bez použitia kefky, či pasty. Je tam taká zima, že špinu prosto spomedzi zubov vydrkocete.

Po pol hodine mrznutia a vibrovania na studenej lavičke z krásneho jelšového masívu ma táto vysoko produktívna činnosť prestáva baviť a tak po tretí krát volám Mačke, aby som mu oznámil, že bráškovia Kapucíni asi nie sú doma. Mačka mi o pár minút volá späť a naviguje ma do budovy vzdialenej od starého kostolíka asi toľko, ako tá, pri ktorej som poslednú hodinu mrzol, iba že z druhej strany.

Bráško Kapucín ma vezme späť k prvému domčúriku, otvára vchodové dvere, podáva mi kľúče a pozýva ma zohriať sa. Pozvanie /logicky/ prijímam a po vstupe do domčúrika sa mi ozrejmuje pôvod jeho úsmevu, ktorý sa mu pod očami vyčaril, keď ma pozýval ohriať sa. Vnútri niekoľko dní nevykurovanej budovy s polmetrovými múrmi je o pár stupňov chladnejšie ako vonku.

Zapínam elektrický radiátor v každej miestnosti a sadám si polomŕtvy na posteľ. Po niekoľkých sekundách si uvedomujem, že mi mrzne zadok, tak vstávam a prechádzam si všetky izby.

Prejde tridsať minút, vzduch v izbe sa ohreje a vyzliekam si vetrovku a nohavice určené do extrémnych podmienok. Zoznamujem sa s faktom, že podmienky v dome sú ešte stále extrémne a nohavice aj s vetrovkou si obliekam späť.

Po hodine sa odvážim ľahnúť si na posteľ, ktorá už nie je až taká studená, aby sa to nedalo vydržať.

Po šiesty krát skúšam, či tečie voda. Múry sa ako tak ohriali a voda v potrubiach rozmrzla, tečie. Síce iba studená, ale tečie.

Balím sa do spacieho vaku a snažím sa zaspať. Nie je to veľký problém a o niekoľko minút zaspávam. Budí ma zvonenie telefónu. Na polovicu rozlepím jedno oko a sledujem displej vibrujúceho telefónu. Meno dirigentky sa mi zdá dostatočne dôležité na prijatie hovoru a tak zmrznutými prstami stláčam tlačidlo príjmu, telefón prikladám k uchu a ohlasujem sa. Počuť len harmoniku, gitary a bubon. Neznámu melódiu rozospatou hlavou dešifrujem ako budík, ktorý zaklapnem a pretáčam sa na druhý bok. Opäť mi zvoní telefón a na displeji sa tento krát zobrazuje meno Mačka. Opäť prijímam hovor a prikladám telefón k zmrznutému ušnému laloku, no teraz sa v slúchadle ozýva reálny Mačkov hlas.

Podáva mi informáciu o ich príchode a tak sa snažím prebrať sa. Posadím sa na posteľ a začínam si uvedomovať, že som spal necelú hodinu a že niekto trieska na vchodové dvere, ktoré som zamkol, keď som sa ukladal spať.

Otváram ich a z druhej strany stojí vysmiaty Mačka. Pýtam sa ho, ako dlho som tu a po odpovedi sa ho vyčítavo pýtam:

- ...ste ma nevedeli zobudiť..?

Mačka sprvu nevie, čo má povedať skôr a dostane zo seba len dôrazné:

- Nevedeli!!!


Oplachujem si tvár v ľadovej vode z vodovodu, ktorá ma dokonale preberá z polospánku a vkrádam sa do druhej časti domu, v ktorej sa zložili ostatní, keď prišli. Keď vo dverách zbadajú rozospatého strapatého mňa, zdravia ma a rehocú sa. Dívam sa na nich s prižmúrenými rozospatými očami a blaženým nič nehovoriacim úsmevom ich vítam v domčeku. Sme všetci, môžeme začať.