Basnicky.sk

I.



Stál som pritlačený k stene betónového bludiska. Slnko príšerne hrialo a jeho lúče mi vháňali slzy do očí. Snažil som sa ale sústrediť tak, ako to len šlo. V rukách som zvieral rukoväť sekery. Bola to jediná vec, ktorú som tu našiel a ktorá sa dala využiť, ako zbraň. Keď konečne vyrazím, možno sa mi pošťastí nájsť niečo lepšie. Dlane mi krvácali, napriek tomu som rukoväť drvil ešte silnejšie. Pohľadom som prepátraval cestu pred sebou, ktorá sa rozvetvovala do troch strán. Hlbšie do bludiska.

Vedel som, že tam niekde sú. Vyčkávali. V podstate sme sa od seba príliš nelíšili. Boli to ľudia, ako ja. To som vedel, hoci mi pred začiatkom show dávali jasne najavo, že o nich v žiadnom prípade nesmiem premýšľať, ako o ľudských bytostiach.

„To je obvykle prvá a najfatálnejšia chyba,“ oznámil mi vtedy moderátor, odhalil svoj žiarivý chrup a rozhodil dokonale manikúrované ruky. „Mnohí skončili práve kvôli súcitu,“ dodal. „Nebuď jedným z nich, chlapče.“

Súhlasil som s ním. Bolo treba zachovať si potrebný citový odstup.

Nemyslel som si, že to pre mňa bude problém. Chcem povedať... tak veľmi som sa na tú súťaž tešil! Vybavili sa mi tie hodiny a hodiny strávené trénovaním a moja následná radosť, keď som zistil, že ma vybrali! Vtedy to bolo to niečo neuveriteľné, ale teraz...

Teraz som si svojim počínaním príliš istý nebol.

Po čele mi stekal slaný prúžok potu.

Slnko vytrvalo vnáralo svoje žeravé lúče do môjho tela. Pod podrážkami topánok mi vŕzgal piesok.

Nasucho som pregĺgal, aby som si zvlažil vyprahnuté hrdlo. Nevedel som, koľko je hodín, ale bolo jasné, že rozhodujúci okamih sa už blíži. Snažil som sa posledné sekundy vyplniť uvažovaním.

Ako sú na tom moji protihráči?

Aké sa im podarilo zohnať zbrane?

Tiež cítia ten obrovský strach, ktorý im hovorí – aj napriek tomu, že ho odmietajú počúvať – že to v skutočnosti nezvládnu?

Že nie sú tak tvrdí, ako si mysleli?

Že sú ešte stále ľudia...

Dlane ma boleli; vedel som, že to každú chvíľu vypukne.

Sledoval som železnú závoru predo mnou a čakal, kedy sa otvorí a uvoľní mi cestu. Hľadel som na ňu, ako zhypnotizovaný a hlava sa mi mierne krútila. Pri uchu mi zabzučala mucha.

To bol môj súčasný svet.

Blížil sa televízny prime time...





II.



Ležal som práve na posteli a listoval si nejakým časopisom, keď mi pri uchu zazvonil môj počítačový budík. Strhol som sa a strelil po ňom pohľadom. Boli dve hodiny popoludní. Ešte pred chvíľou by som dal ruku do ohňa za to, že dnes ma z postele nedostane nič na svete, ale teraz som sa už rútil chodbou smerom k obývačke. Ako som mohol zabudnúť?! Ešteže som si včas nastavil pripomienku! Vbehol som do izby a rozhliadol sa. Na oknách boli stiahnuté žalúzie, takže po celej miestnosti sa ako atrament rozlievalo šero. Natešene som vyskočil na gauč a spokojne sa zahniezdil. Matka aj otec tu už boli, ale to pre mňa nebola žiadna novinka. Oni v obývačke už dokonca aj spávali, nerobím si srandu!

Zašmátral som po ovládači a vtedy som si s prekvapením uvedomil, že sa s rodičmi už mimo tejto miestnosti vlastne ani nevídam. Mrkol som na otca. Bol zvalený vo svojom kresle, hlavu mal vykrútenú nabok a z pootvorených úst mu stekal pramienok slín. Na kolenách mu trónila veľká tácňa plná vyprážaných kuracích stehien. Mal som nejasný pocit, že som mu to jedlo ja sám pripravoval. Rukami spočíval na operadle kresla a po pravde, nič iné mu ani neostávalo. Odrazu som chápal, prečo odtiaľto nevychádzajú. Vstať z toho kresla by znamenalo, zanechať tam časť svojej drahocennej kože. Ale aj tak si myslím, že najväčšiu rolu v tom proste hrala pohodlnosť. Otec sa mierne pomrvil, zdvihol pravé viečo a vrhol na mňa oko plné sivého kalu. Uhol som pohľadom, ktorý mi teraz padol na jeho odporne vyzerajúci tukovitý bachor, siahajúci takmer až na podlahu. Nikdy by mi nenapadlo, že niekto môže byť tak tučný.

Mamka ho však k môjmu veľkému údivu hravo prekonávala. Ležala pred televízorom na podlahe, na svojej milovanej karimatke a sklený pohľad mala vyvrátený k obrazovke. V podpazuší jej rašila pleseň a vôkol jej monstrózneho tela sa povaľovalo plno dokrkvaných plastových škatuliek od McDonalda, poloprázdne balíčky syrových krekrov a zemiakových lupienkov; na tie jediné ešte dokázala dočiahnuť. No a pravdaže tu bolo aj veľa kníh a Green-Ray Diskov s vcelku jasnou tematikou.

Ako správne chudnúť!

Jedzte zdravo a chutne!

Zacvičte si a Angelom!

Kalanetika ŠPECIÁL!

Diéta – ako na ňu?

...a podobne.

Uškrnul som sa. Bez toho, že som nad ňou chcel lámať palicu, som musel pripustiť, že mamičke sa už schudnúť asi nikdy nepodarí. Niežeby na tom záležalo. Zamával som ovládačom vo vzduchu. Televízia u nás beží permanentne, takže som len prepol z kanálu o varení, na jednotku a trochu pridal zvuk. Otec ihneď zaregistroval zvýšenie decibelov a nespokojne zakrochkal.

„Len pokoj, oci,“ chlácholil som ho. „Práve začína súťaž.“

Zdalo sa, že na jeho vredmi poďobanej a tukovými vankúšikmi zvrásnenej tvári sa objavil úsmev. Prinútil som sa opätovať ho. Matka sa na zemi nervózne zamrvila a trochu pootočila hlavou, aby lepšie videla. Prilepil som sa očami k obrazovke. Kamery rozmiestnené po bludisku zachytávali všetkých troch súťažiacich. Chúlili sa každý vo svojom rohu a zvierali predpotopné zbrane, ešte asi z doby bronzovej. Spokojne som si pomädlil ruky a zacítil staré známe vzrušenie. Držal som palce SÚŤAŽIACEMU č. 1. To bol môj favorit. Môj vzor. Teda, aspoň dnes.

Rozozvučal sa amplión. To bol signál na štart. Súťažaci vyrazili.

Stavil by som sa, že ich sledovalo celé mesto.



III.



Vyrazil som hneď, ako odoznela posledná čiastočka zvuku toho ampliónu. Prekvapilo ma, ako rýchlo sa dokážem pohybovať. Rozbúchalo sa mi srdce a konečne sa začalo dostavovať vzrušenie. Prerývane som dýchal. Naslepo som prebehol niekoľko uličiek bludiska, ale potom som sa rozhodol postupovať s väčšou rozvahou a – to hlavne – pomalšie. Prehodil som si sekeru do druhej ruky a začal opatrne našliapovať.

Vedel som, že bludisko nie je príliš veľké a bolo v podstate vylúčené, aby som na svojich protihráčov nenarazil. Toho stretnutia som sa obával najviac. Niežeby som sa vyslovene bál, to nie ale predsa... Bola to jediná stránka tejto veci, pri ktorej som nevedel, ako zareagujem a či to nepokazím. Neostávalo mi iné, iba sa spoliehať na to, že ma moje inštinkty nezradia.

Pomaly som vykukol spoza rohu. Nikde nikto. Započúval som sa, či nazačujem približujúce sa kroky, ale počul som len svoj vyplašený dych. Odrazu ma pochytila neodolateľná túžba mať to už konečne všetko za sebou. Nech už to dopadne akokoľvek. Rýchlym krokom som prešiel niekoľko uličiek.

Teplo bolo neznesiteľné a suchý piesok a betónové steny ho ešte viac zosilňovali. Utrel som si spotené čelo, oprel sa o jednu zo stien a klesol na zem.

Mal by som sa pohnúť.

Mal by som sa pohnúť.

No hej. Mal by som.

Nehýbal som sa.

Ubehlo asi päť minút. A vtedy som ich začul. Priamo spoza rohu steny, o ktorú som sa opieral, som začul zvuk približujúcich sa krokov. Roztriasol som sa.

Prišlo to rýchlejšie, než som čakal...





IV.



Keď kamery zachytili SÚŤAŽIACEHO č. 3, ktorý sa pomalými krokmi blížil Jednotke, ktorý čakal za rohom, zmocnila sa ma ohromná radosť. Takto rýchlo snáď na seba súťažiaci ešte nenarazili! Zaťal som ruky v päsť a celý svet sa zúžil len na mňa a televíznu obrazovku. Trojka sa približoval prkennými krôčikmi a hneď bolo jasné, že má poriadne nasraté v gatiach. V tučnej, upotenej tvári, ktorú ešte viac zohyzďovali obrovské okuliare s hrubým rámom sa zračil nevýslovný strach. V rukách neobratne zvieral dva malé kosáky.

Začalo to vo mne brnieť rozkošou.

Odrazu som zatúžil byť tam, v pozícií čísla jeden. Čakať a pomaly si vychutnávať tú moc. Moc nad životom inej bytosti. Vedel som, že aj moja chvíľa raz príde. Stačí počkať len rok, kedy konečne dovršim šestnásť rokov a potom... potom im všetkým ukážem. Blažene som sa nad svojou víziou zamyslel. Tučniak s poradovým číslom tri sa zatiaľ pokojne vnáral do náruče istej smrti. Jednotka ho už čakal. Stál, v rukách držal svoju zbraň, ale aj napriek vonkajšej odhodlanosti sa mi zdal nervózny. Nohy sa mu triasli a tvár mal kriedovo bielu.

Zrejme sa bál.

Nechápal som to. Keby som bol na jeho mieste...

Tak by som si to dosýtosti užil!

Skrz žalúzie do izby priletel malý lúč svetla. Otec a matka podráždene zaprskali a z hrdla im vyšli akési neartikulovateľné zvuky, ktoré snáď niekedy bývali slovami. Niekedy dávno.

Spokojne som sa usmial. Trojka práve dorazil na svoj koniec. Jednotka to už nevydržal a vyskočil spoza svojho rohu. Začal som prudko dýchať. Tep sa mi zvýšil.

Stáli teraz obaja proti sebe.

Dívali sa a ticho medzi nimi sa predlžovalo.

Ticho bolo všetko.





V.



Zazerali sme po sebe asi pol minúty. Ale stačilo to na to, aby som si uvedomil, že to prečo som sem prišiel neurobím. Nemohol som to urobiť. Tvárou v tvár tomu chlapcovi som to pochopil. Pomaly som spustil svoju zbraň. Predstavil som si teraz ten nespokojný ryk, ktorý vypukol pred obrazovkami.

„Hej,“ povedal som. Chlapec sebou trhol, akoby ho prekvapilo, že viem rozprávať. „Neboj sa, nechcem ti ublížiť,“ dodal som a pripadal si trochu ako idiot. Chlapec vystrašene šľahal pohľadom zo strany na stranu.

„Môžeš ísť so mnou,“ nadhodil som opatrne. „Spolu sa odtiaľto určite...“

Moju vetu prerušilo prenikavé bojové zavytie. Chlapec pozdvihol dva kosáky a rysy mu skameneli. Vodnaté, blankytné oči sa chladne zaleskli a v tých očiach bola temnota. Vrhol sa na mňa, ostrie sa v žiari slnka jasne blýskalo. Inštinktívne som pozdvihol sekeru a rukoväťou vykryl chlapcov úder. Jednou nohou som trochu ustúpil, aby som stál pevnejšie a potom som ho prudko odhodil dozadu. Zgúľal sa do prachu a zakašľal. Okuliare mu niekam odleteli. Pristúpil som k nemu.

Mal som šancu.

Mohol som ho zabiť.

Miesto toho som mu ponúkol ruku.

„Prestaň s tým bláznovstvom,“ povedal som. V nasledujúcej sekunde som len tak-tak stihol uhnúť zakrivenému ostriu kosáka. Chlapec prudko vyskočil a rozbehol sa ku mne, ako zmyslov zbavený pretínajúc kosákmi rozhorúčený vzduch. Hodil som sa na zem a podrazil mu nohy rukoväťou sekery. Protivník sa zapotácal a narazil do steny až do zadunelo. Keď sa ku mne potom otočil, do očí mu stekala krv. Nezdalo sa však, že by to nejako narušilo jeho plány. Vystrelil po mne, jedným kosákom mieriac priamo na moju hlavu a druhým niekde do oblasti brucha. Bol asi na tri kroky odo mňa, keď moja ruka prudko a nečakane vystrelila a zhrdzavené ostrie zbrane sa chlapcovi prudko zasekol do lebky. Puklo to. V rukách sa mi rozbrnelo.

Okamžite som pustil rukoväť, sekera však stále ostávala v útrobách chlapcovej lebky. On sám na mňa pozeral vyčítavým pohľadom v ktorom sa miešal šok s úžasom. Zapotácal sa, dva kroky dozadu, jeden dopredu a potom klesol na kolená. Priložil si ruku na srdce, akoby som ho zasiahol práve tam.

„Och, bože!“ zvolal a padol mŕtvy tvárou do piesku. Priložil som si dlane na ústa. Žalúdok mi začal splašene poskakovať. V ušiach mi to pulzovalo nadšeným rykom davu pri rozžiarených obrazovkách, ktorý som nikdy nemohol nepočul. Nie tu. Predstava to však bola až príliš zreteľná. Vedel som, čo bude nasledovať. Čo práve teraz letí ku všetkým obrazovkám zostávajúceho sveta. Predklonil som sa.

Nasledoval reklamný brejk.

Ja som vracal.





VI.





Trojka nás nesklamal.

Pri tom jeho súboji som takmer nedýchal a po tom, čo toho skurveného tučniaka tak efektne odpravil som dokonca začal tlieskať. Matka zo seba vychrlila šialené zavytie výsostnej spokojnosti a foter sa začal na svojom kresle splašene metať a vydával do toho zvuky pripomínajúce mix hysterického smiechu a detského grgania. Keby k tomu kreslu nebol prirastený, určite by tou svojou primitívnou radosťou zdemoloval celú izbu. Teraz si to odnieslo iba vyprážané kurča.

V telke bežali reklamy.

Na nové pracie prášky.

Na značkové oblečenie.

Na úplne nové bejzbalové pálky. S akciou pre dôchodcov.

Zarazene som pokrútil hlavou.

To ešte naozaj existuje niekto, kto doma nemá bejzbalovú pálku?!

Reklamný blok sa pomaly končil na obrazovke sa opäť objavili súťažiaci. Jednotka kľačal v prachu a zvieral si brucho. Napadlo mi, že sa z toho svojho úspechu ešte nemôže ani poriadne radovať. Každému by chvíľu trvalo, kým vstrebe taký prudký a radostný nával na svoje emócie. Svoju pozornosť som preto upriamil na SÚŤAŽIACEHO č. 2. Tomu som zatiaľ venoval len jeden povrchný pohľad, keďže sa na začiatku nachádzal v pomerne odľahlejšej časti bludiska. Teraz som však musel uznanlivo kývnuť nad jeho rýchlosťou. Bol už len niekoľko uličiek od čísla jeden. Bol to vysoký čiernovlasý mladík, s vlasmi do strany, dobre stavaný, jasný vodcovský typ. Pohyboval sa rýchlo, v tvári mu prebleskovala túžba po víťazstve. V rukách zvieral veľký krompáč. Trochu som znervóznel. Pri pohľade naňho sa šance môjho favorita priam dramaticky znižovali, teda aspoň keď som porovnával ich fyzickú stavbu.

Ešte však nič nie je stratené. A ak bude mať jednotka šťastie, tak ktovie? Možno sa mu to nakoniec podarí.

Nikto predsa nevie, ako si to Pán Boh naplánoval...





VII.



Neviem, ako dlho som v tom piesku kľačal.

Nevedel som ani či sa už skončil reklamný blok. Usudzoval som, že asi áno. Nevoľnosť už pomaly ustupovala... napriek tomu, keď som sa čo i len pokúsil pozrieť smerom, kde ležala chlapcova mŕtvola, na jazyk mi vystúpila horká pachuť žalúdočných štiav. Vedel som však, že s ním ešte budem mať prácu.

Sekeru mal stále zakliesnenú v mozgu. A bez nej by som ďaleko nedošiel.

Sťažka som vstal. Bolo to dobré. Žalúdok už nebolel a zrak som mal jasný. Cítil som sa pri sile. Pristúpil som k mŕtvole a opatrne uchopil rukoväť zbrane.

„Bola to sebaobrana,“ šepol som rozochvelo, pretože som pociťoval nutkavú potrebu sa tomu chudákovi ospravedlniť. Vedel som, že je to zbytočné, život mu to nevráti. Mohol by som to rozdýchavať aj mesiace a on by sa len pokojne rozkladal. Nemalo cenu sa tým užierať. Urobil som, čo so musel.

Ale naozaj som musel...?

To si píš, odpovedal mi vzápätí hlas, kdesi z hĺbky môjho vnútra.. Urobil si to jediné správne. Milióny ľudí na svete umierajú, dokonca aj z hlúpejších dôvodov. To nezmeníš. Svedomie máš čisté. Len si sa bránil.

Pokýval som hlavou a prudko trhol.

Tak to by sme mali. Utrel som si spotené čelo, spustil sekeru pozdĺž tela a malátne sa vydal jednou z mnohých ciest bludiska. Apatia, ktorá ma celého prestupovala, ma mierne znervózňovala, ale už po niekoľkých minútach chôdze som zistil, že začína pomaly ustupovať. To mi však k pokoju príliš nepridalo. Vystriedala ju totiž panika a strach. Chcel som to skončiť. Chcel som von. Trpko som sa zahľadel na vysoké betónové steny. Potom som zastavil a uprel zrak na nebo.

„Hej!“ zakričal som. Tak nejako som vedel, že tu niekde musia byť kamery. Určite na mňa dobre videli. Odrazu som v bruchu zacítil kŕče.

„Hej!“ zavyl som znova. Nič.

„Mhmm...,“ zatiahol som profesorsky, našpúlil ústa a z plného hrdla sa rozrehotal.

„Raz, dva, tri! Chcete počuť vtip?! Tak chcete, čo?!“ kričal som a poskakoval, ako blázon, užívajúci si svojich pätnásť minút slávy v nejakej podradnej televíznej show.

„Hej, vy tam! Počujete ma?!“

Žiadna odpoveď. Upokojil som sa a mĺkvo hľadel nahor. Cítil som sa strašne sám, ako človek uprostred nekonečnej prázdnoty universa. Čo vlastne nebola úplná lož.

Trpko som sa uchechtol.

„Bavíte sa, však?!“ povedal som potichu a skaždým ďalším slovom postupne zvyšoval hlas. „Strašne vás to baví, že?! Že je to tak, zmrdi?!“ reval som a cítil som, ako mi vlhnú oči.

Nikto sa neozval.





VIII.



Zívol som.

Súťaž ma už začínala nudiť. Dvojka sa zase mierne odklonila od smeru, kde sa nachádzal môj favorit a už-už to vyzeralo, že sa minú. Síce iba tesne, ale aj tak. A ani s tým favorizovaním jednotky to už u mňa nebolo také horúce. Zdalo sa, že ho to po psychickej stránke trochu zmáha. Trochu dosť. Kráčal neistými krokmi a príšerne sa potil. Už ani zďaleka nevyzeral tak fit. Jeho protivník však po bludisku sliedil s oveľa väčším entuziazmom. Zamyslene som zamľaskal a znova zazíval.

A potom sa to stalo. Dvojka odrazu zastavil, naklonil hlavu a zdalo sa, že váha. Potom sa obrátil a chvíľu hľadel na cestu, ktorou prišiel. S nádejou som pozdvihol obočie. Dvojka ešte chvíľu otáľal, podrážkami topánok rozrýval piesok, ale potom sa už konečne rozhodol a vyrazil. Strihol som pohľadom po Jednotke. Aj on medzičasom zmenil smer.

Zaujímavé.

Opäť sa k slovu prihlásilo napätie.

Ak všetko dobre pôjde, ich stretnutie bude len otázkoju sekúnd.

Rodičia spokojne zavrneli a oči sa im hladne rozšírili. Naklonil som sa k obrazovke, aby mi neušlo nič z prípadného súboja.



IX.



Narazil som naňho úplne nečakane a keby ma nebol do tváre štrajchol rukoväťou svojho krompáča, ani by som si to nebol uvedomil. Pred očami sa mi zatmelo. Vrávoravo som o niekoľko krokov ustúpil.

„Tak sa na to pozrime!“ zvolal exaltovane chlapec. Počul som ho jasne, ale jeho vzhľad sa mi zlieval do niekoľkých rozmazaných šmúh. Jeho horlivé hlasové prejavy však dávali tušiť, že si svoju rolu náležite vychutnáva. Vedel, že sa naňho díva dojatá mamka a tatko, ktorí si teraz určite pohľadmi gratulujú k tak vynikajúcemu genetickému materiálu. Nepochopiteľne mi z toho znovu prišlo zle. Odrazu vzduchom priletel úder a podrážka chlapcovej okovanej čižmy ma zbavila niekoľkých zubov. Prevalil som sa a vypľúval krv a zlámané zuby. Ten bastard si dával načas. Očividne sa rád zahrával. Stavím sa, že bol z nejakej psychologickej fakulty. Vôkol mňa plávali rôzne odtiene šedej.

Musel ku mne pristúpiť a prevaliť ma na chrbát, pretože do očí sa mi odrazu zapichli slnečné lúče a potom som pocítil prudký náraz do žalúdka. Vyrazil som prudký výkrik. Zdalo sa mi, že chlapec sa smeje. Na chvíľu som nad sebou uvidel jeho rozmazanú siluetu. Zrejme mi niečo hovoril. Slová ku mne nedoleteli.

Trochu poodstúpil a rozohnal sa krompáčom. Zavrel som oči a so zarevaním som sa prevalil o niekoľko metrov ďalej, čím som mimoriadne efektne uhol jeho smrteľnej rane. Pod bruchom som nahmatal porisko sekery. Musel ju sem odkopnúť, keď som bol omráčený, ale teraz... bola tu a ja som ju pevne držal! Držal som ju tak silno, akoby to bol nejaký magický talizman, ktorý odo mňa mal odháňať zlých duchov.

Zavŕzgali zrnká piesku.

„Skončil si, frajer!“ počul som.Už som na nič nečakal. Zovrel som rukoväť sekery, pozbieral zvyšky síl, obrátil sa na chrbát a šmaril sekeru priamo v ústrety môjmu sokovi. Bol to dosť riskantný krok, ale tentoraz sa mi vyplatil, ako mi vzápätí potvrdil pohľad na chlapca s vyjaveným výrazom v tvári a so sekerou v hrudi. Jeho khaki košeľa začala v okolí rany rýchlo vlhnúť. Vstal som a ustúpil o pár krokov. Môj protivník zaškrípal zubami a spomedzi ich medzierok mu vytiekli stružky krvi. V očiach sa mu ale zračilo chladné odhodlanie. Pomaly vykročil smerom ku mne. Tentoraz som vyzeral šokovane pre zmenu ja. Začal som cúvať. Chlapec ma nespúšťal z očí a pomaly pridával do kroku. Rozháňal sa krompáčom, v poslednom bojovom ťažení. Crčala z neho krv.

„Tak skap, dopekla!!!“ zreval som, nabral do dlane piesok a šmaril mu ho očí. Rozkašľal sa a klesol na kolená. Priskočil som k nemu a bleskovo mu vytrhol krompáč z ruky.

„Skap! Počuješ?!“ kričal som naňho. Chlapec sa plazil v piesku a jeho ruky sa po mne sápali v nenažranej nenávisti.

„Nenávidím ťa!!!“ zreval a hlas mu znel škrípavo a kovovo. Rozkročil som sa nad ním a zdvihol krompáč vysoko nad hlavu.

Úder dopadol o sekundu neskôr.





X.



Začali sme orgazmicky revať. Jeden cez druhého. Dostal ho! Dostal! Nadšene som tlieskal. Šialená radosť! Úžas! Obdiv! Extáza!

Slastne som si vzdychol a pociťoval to staré dobré uvoľnenie, ktoré sa mi rozlievalo okolo srdca, vždy keď bolo po súťaži. Bol to ďalší dôkaz, že život je skutočne nádherný a že stojí za to žiť...





XI.



Precitol som, až keď sa vôkol mňa rozžiarilo množstvo svetiel a ja som vstúpil do príjemného chladu štúdia. Cesta musela byť dlhá, ale ja som ju vôbec nezaregistroval. Bolo to veľa divákov. Nadšený dav skandoval moje meno. Nepodstatný útržok písmen proti okolitej temnote.

Všade boli kamery a plno ľudí. Vo vzduchu lietali konfety. Zmätene som otáčal hlavu. Stál som na pódiu. Svetlá ma pichali v očiach. Prišli nejakí ľudia strkali mi mikrofóny do tváre. Tuším sa ma na niečo pýtali. Nerozumel som im.

„Ako sa cítite?“ spýtal sa ma nejaký mladík so silnými okuliarmi.

„Ehm?“ povedal som.

„Iste, iste!“ povedal mladík so sprisahaneckým úsmevom. Zažmurkal som.

„Zatknete ma?“ spýtal som sa.

„Čože?“ spýtal sa jeden z reportérov, pretože ma v tom hurhaji mal problém začuť.

„Zatknete ma?“

Publikum až teraz úplne stíchlo. Tipoval som, že ani pri obrazovkách to nebolo inak.

Zdalo sa však, že otázka ich skôr „prekvapivo pobavila.“ Hľadeli na mňa v nemom úžase a opatrne sa uškŕňali. Zopakoval som otázku.

„Ale prosím vás!“ nejaký chlapík ma vzal okolo pliec a hlasno sa rehotal. „Prečo by sme niečo také robili?!“

„Ja som... tam... zabil som... tých dvoch...“

„Veď sme videli,“ reportér žmurkol.

„Poriadne ste im to natreli!“ nejaká žurnalistka sa na mňa koketne usmiala.

„A som si istý, že diváci s nami súhlasia, že?“ spýtal sa niekto ďalší, asi moderátor. Vypukol búrlivý potlesk.

„Ale... ja som ich zabil,“ zopakoval som ťažkopádne. Moderátor sa zarazene usmial a povedal:

„Presne tak! A budete za to náležite odmenený.“

„Odmenený?“

„Áno! Každý víťaz si od nás odnesie cenu! A tou je – teraz sa, chlapče, podržte – celá jedna miliarda! To študentovi, ako vy určite zlepší deň, nie?“

Publikom preletel vlažný smiech.

„Takže ma neodsúdite?“

„Jasné, že nie, veď vám to hovorím!“

„Ale...,“ zarazil som sa. „Ja by som chcel ísť do väzenia.“

„Chlapče, čo to preboha hovoríte?“

„Cítim sa vinný.“

„Ale prosím vás!“ hodil pobavene rukou. Nejaká žena sa k nemu naklonila.

„To bude asi to post-súťažné vypätie,“ prehodila znalecky. Ostatní reportéri súhlasne zamrmlali. Mňa bodlo v hrudi a v hrdle mi vyschlo.

„Je vám dobre, priateľko?“ spýtal sa ma niekto. Cítil som, ako klesám na kolená. V sále to zašumelo. Ozývali sa hlasy. Moderátori prskali otázky a publikum rozhorčene šumelo.

„Hej, čo mu je?“

„Je mu zle?“

„Nie je zranený?“

„Nemám zavolať sanitku?“

„A vníma vôbec?“

„Zdá sa, že áno. Hej, chlapče, počujete ma?“

Sklonil som hlavu na prsia a podoprel sa rukami. Hľadel som do zeme. Zlhboka som dýchal.

Len pokoj, chlape, hovoril som si v duchu. Zvládol si to.

Tak sa teš a nechovaj sa ako nejaká baba!

Teraz sa tu predsa nepoložíš!

Nemáš dôvod!

Jasné, že nie!

Kdeže, neurobíš to.

Nestrápniš sa.

Nie.

Nepoložíš sa.

Nepo...

Nep...

A v tej chvíli mi z hrudi vyrazil tak prudký, mohutný vzlyk a ja som plakal, plakal tak strašne, tak silno a hrozne až som si myslel, že sa svojimi slzami zadávim k smrti. Plakal som, tak ako ešte nikdy za svoj život, vyplavoval som to zo seba, zbavoval som sa toho hnusu a tej špiny.

Očisťoval som sa.

Ostatní na mňa asi vyjavene ukazovali prstami, ale bolo mi to fuk. Nevnímal som ich. Cítil som len slzy, slzy stekajúce po mojich lícach, stekajúce na podlahu pódia na ktorom som kľačal, vo svojej pokornej vine.

Otvoril som oči a cez záclonu sĺz som si všimol, že podo mnou vytvárajú malú mláčku.

Nechutné, slané jazierko bezhraničnej ľudskej prázdnoty.

Slnko zapadalo.

A už nikdy nemalo vyjsť.