Basnicky.sk

I.







„Aby ste mohli žiť, slová musia umrieť.“

- Anthony de Mello







Zobudil sa a okamžite to oľutoval. Koniec-koncov, ako vždy. Koho by už len tešilo prebúdzanie sa do ďalšieho dňa? Snáď len bandu nejakých sentimentálnych bláznov, teda za predpokladu, ak by ešte nejakí existovali. Pokiaľ si totiž Nomis spomínal, väčšinu podobných „ľudí so sklonmi k rebélii,“ poslali k múru počas tretej svetovej vojny.

Tá bola sama o sebe oveľa ničivejšia, než jej dve predchodkyňe, čo sa vlastne tak nejako aj očakávalo, keďže číslovka „3“ bola už pomerne veľká vec. Nomis už na vojnu príliš nemyslel. Dokonca sa pristihol, že ani neľutuje obete, čo bol trochu problém. Ľutovať padlých patrilo k spoločenskému renomé, Nomisa samotného to však už pomerne unavovalo. Vojna, obete… to všetko bolo vzdialené, bolo to príliš ďaleko na to, aby to naňho mohlo dýchnuť a prehovoriť. Príliš ďaleko, aby tomu porozumel.

Posadil sa na posteli, poškrabal sa na strnisku, zívol a malátne odkráčal do kuchyne. Vytiahol zo skrinky balíček zemiakových lupienkov s príchuťou vidieckej slaniny a podvedome zapol televíziu. Obrazovka krátko blikla a potom sa na nej objavila šedivá hlava nejakého televízneho hlásateľa. Mužík mal na tvári množstvo malých jazvičiek a celkovo budil dojem, že je už jednou nohou v hrobe. Pod očami mi viseli niekoľkokilové vrecia. Vyzeral unavene. Apaticky hľadel do kamery a predčítal pripravený text. O tom, že akcie klesajú, o tom, že teroristi v noci znova spôsobili rošambo a samozrejme o tom, že preľudnenie stále trvá. Ako inak, pomyslel si Nomis kyslo. Snáď si ten páprda nemyslel, že sa to zmení zo dňa na deň.

Téma preľudnenia bola na hlavnom menu aj na niektorých ostatných televíznych staniciach. Bola asi jedinou témou, ktorá si zaslúžila prívlastok „večná.“ Človek musel byť hluchý a slepý aby o tejto problematike nepochytil aspoň základné informácie. Nomis si zamyslene napchal do úst za hrsť zemiakových lupienkov a hlučne ich drvil zubami. Odrazu začul na verande tlmené kroky. Zadíval sa na dvere a potom sa pousmial. Vedel, čo bude nasledovať. Pokojne si utrel prsty špinavé od soli do trička. Priehradka na noviny sa otvorila a na podlahu dopadol zväzok niekoľkých papierov. Nomis ešte chvíľu sedel a sústredene počúval odchádzajúce kroky, potom pomaly vstal a došuchtal sa až ku dverám. Zdvihol papiere a zbežne preletel očami prvý list.



POVINNÝ SPIS DIALÓGOV NA: Pondelok



Pod týmto strohým nápisom sa na päte dokumentu skvela silnočervená pečiatka s nápisom: MINISTERSTVO INFORMÁCIÍ SLOVENSKEJ REPUBLIKY.



Nomis súhlasne prikývol, akoby mu bolo oznámené niečo, čo už dávno očakával. Zbežne prehodil niekoľko listov, čisto preto, aby získal prehľad o náplni dnešného dňa. Hneď na prvej strane našiel zoznam osôb, s ktorými sa dnes bude rozprávať. Celkom ho potešilo, že zoznam tvorila iba Daniela. Bola to v podstate jeho jediná známa, ale to mu nevadilo. V dnešnej dobe sa neoplatilo mať veľa priateľov. Možno aj preto, že slovo „priateľ“ už akosi stratilo na význame.

Odkráčal naspäť do izby a pohodlne sa zahniezdil na gauči. Moderátor práve vyziapoval najnovšie kurzy svetových mien. Nomis sa unavene natiahol a v prstoch mu to zapraskalo. Zhlboka si vzdychol a odovzdane sa zahľadel na rozpis dialógov. Keby sa aspoň nemusel zahadzovať s týmto…

Odrazu sa trochu vyplašene strhol. Pocítil, ako mu na čele vystúpili kvapky potu. V nasledujúcej sekunde sa však upokojil.

Len pokoj.

Niet sa čoho báť…

Nevyslovil to nahlas…

A myšlienky zatiaľ ešte neovládajú…

Trochu rozpačito sa pousmial a potom sa opäť začítal do rozpisu. Zistil, že prvý rozhovor s Danielou v tento deň bude TELEFONICKÝ – ako sa skvelo napísané v hranatých zátvorkách. Čas bol stanovený na deviatu ráno. Nomis sa zadíval na ciferník svojich rolexiek. Bolo za desať deväť. Ešte má trochu času. Oprel sa a po chvíľke váhania sa rozhodol, že sa aspoň zbežne zoznámi s dialógmi. Vedel, že telefón bude odpočúvaný a tak nechcel urobiť žiadnu chybu. Mohlo by sa zdať, že veľa chýb urobiť nemôže. Stačilo len čítať text. A čítať dokáže každý.

Ale istota je istota.

Mnohým sa už stalo, že vybuchli, zakoktali sa a nakoniec vypotili nejakú vetu, čo v rozpise nebola. Stres robí svoje. Hlavne vtedy, keď viete, že vás počúva aj niekto tretí. Je to niečo, ako zostupovanie dolu schodmi po tme. Viete sice presne koľko tých schodov je, ale pokojní nie ste, pretože na ne nevidíte. A potom sa ľahko stane, že zaváhate a hop! a je koniec.

Človek nemusel byť génius, aby pochopil, čo sa s tými popletenými úbožiakmi po ich „vynikajúcom“ výkone stalo. Ich následná neexistencia bola nevyhnuteľná. Nomis sa však obával zbytočne. Rozhovor, ktorý mal o pár minút absolovovať by sa dal v pohode zmáknuť bez prípravy. Dialóg sa v podstate točil iba okolo počasia, Danielinho psa Foxa a ostatných nepodstatných vecí. Proste klasické, nezáväzné tlachy. Nomisa to trochu sklamalo a zapremýšľal, či „tým hore,“ náhodou nedochádza inšpirácia. Skontroloval čas. Už bolo skoro deväť. Vzal do ruky bezdrôtový telefón a vytočil Danieline číslo.

Zdvihla to uprostred prvého zazvonenia.

„Haló?“ spýtala sa mechanicky. Nomis si predstavil, ako teraz sedí na pohovke, so svojou kópiou spisov na kolenách a behá po nich očami, aby nič nepoplietla. Z nejakého dôvodu mu tá predstava pripadala zábavná.

„Tu je Nomis,“ povedal do slúchadla a dialógový rozpis držal pred sebou. „Práve som si varil kávu a tak mi napadlo, že sa ti ozvem.“

Nomis si s trpkosťou uvedomil, že by mu poriadny dúšok kávy prišiel vážne vhod.

„Och, aké milé!“ povedala Daniela bez jedinej stopy emócii.

„Napadlo mi, že by sme si mohli niekam vyjsť.“

Pauza.

„To je fantastický nápad!“ ozvala sa napokon Daniela a potom po menšej odmlke dodala: „I keď to teraz vyzerá na dážď…“

„Hej. Je poriadne pod mrakom.“

„A to si ešte nebol vonku!“

Nomis zauvažoval, či Daniela sama už dnes tiež skutočne bola vonku.

„Zima, čo?“ spýtal sa.

„Riadna. Človek by si myslel, že v marci sa to počasie ako tak umúdri.“

Dialógový scenár im teraz obom prikazoval presne päť sekúnd mlčania. Trpezlivo počkali a slovo si opäť vzala Daniela.

„Kam pôjdeme?“

„Neviem. Mohli by sme zaskočiť do Rupertovej kaviarne. Majú tam skvelé pirohy.“

„Priohy? V kaviarni?“

„Ja viem, že to znie trochu čudne, ale počkaj keď ich ochutnáš!“

„Mohla by som so sebou vziať aj Foxa?“

„Jasné.“

„Celé dni len leží v tom svojom pelechu.“

„Menší pohyb mu len prospeje.“

„Súhlasím.“

„Tak dobre. Stretneme sa priamo tam, vyhovuje ti to?“

„Áno. Zatiaľ sa maj.“

„Aj ty.“

Nomis si prebehol špičkou jazyka po pere, zrušil hovor a položil telefón vedľa seba. Ani nevedel prečo, ale tieto rozhovory z neho vždy vysávali takmer všetkú energiu. Cítil sa strašne unavený. Prižmúrenými očami sledoval obrazovku. Správy vystriedala pravidelná raňajšia talk-show plná zaujímavých hostí a umelých moderátorov. Nomis mal akýsi matný pocit, že túto istú reláciu sledovali ešte jeho prarodičia. A že to už bolo poriadne dávno. Nešlo mu do hlavy, ako sa taký stupídny formát môže udržať na obrazovke tak dlho.

Uvažoval nad tým asi päť minút.

Potom sa zdvihol a odkráčal do kúpeľne, v ústrety rannej hygiene.





II.









„Všetky slová sú zbytočnou škvrnou na tichu a ničote.“

- Samuel Beckett







Do Rupertovej kaviarne dorazil klasicky s desať minútovým predstihom. Zhlboka sa nadýchol lahodných vôní praženej kávy, kondenzovaného mlieka a slaného pečiva. Bolo to fajn, tieto veci boli fajn. Pristúpil k pultu a zadíval sa na posaditého mužíka za ním. Vytiahol svoj rozpis a zalistoval v ňom.

„Poprosil by som dve dvojité espressá,“ prečítal a vykúzlil úsmev. Predavač kývol zvráskavenou hlavou a odplazil sa o niekoľko metrov ďalej, kde začal vybavovať objednávku. O chvíľu sa už před Nomisom skveli dva hrnčeky naplnené až po okraj lahodnou kávou. Predavač si naslinil ukazovák, odhrnul si z vlasov mastnú ofinu a pretočil niekoľko listov vo svojom rozpise.

„Tak tu to máte,“ povedal s anglickým prízvukom, s očami stále upretými do papierov. „Bude to päť deväťdesiat.“

Nomis vytiahol peňaženku a zaplatil.

„Ďakujem, pane.“

„Rado sa stalo.“

„Prajem príjemný deň.“

„Podobne, kamarát.“

Predavač skrivil vlhké pery do nespokojného škľabu. Očividne sa mu veľmi nepáčilo, že ho Nomis nazval kamarátom. Protestovať však nemohol a dobre to vedel. Nomis sa naňho zadíval a potom mierne pokrčil plecami, akoby chcel povedať: „Máme to predsa v scenári…“

Nahlas to však prirodzene nevyslovil. Urobiť niečo také na takomto mieste by bolo činom hraničiacim s idiociou, alebo totálnou naivitou. Nomis si sice nebol úplne istý, či sa tu nachádzajú kamery (hoci to bolo pravdepodobné), ale to bolo vlastne jedno, keďže sa tu poflakovala skupina Tajných. To bolo isté. Oni totiž boli všade. Nomis ich sice medzi zákazníkmi kaviarne nespoznal, ale vedel že sú tu. A taktiež, chlácholil sa v duchu, ak by som ich spoznal, už by asi tajní neboli. Mierne sa uchechtol a odkráčal s hrnčekmi v rukách a scenárom pod pazuchou k jednému z voľných stolov. Posadil sa a skontroloval čas. Keď zdvihol hlavu, Daniela stála priamo pred ním. Nomis otvoril ústa a chcel prehodiť niečo v zmysle: „To bola rýchlosť!“ ale našťastie sa dokázal včas ovládnuť. Duchaprítomne ústa zatvoril, vetu prehltol a jemne Daniele kývol hlavou. Usmiala sa a posadila sa oproti nemu.

A vtedy si Nomis s hrôzou uvedomil, že Daniela so sebou nemá Foxa! Tak ho to vzalo, že takmer nahlas vykríkol. Potom sa však zadíval cez presklené dvere na ulicu a všimol si, že pes poslušne čaká vonku, priviazaný o hydrant.

Uľahčene si odfúkol.

Daniela naňho púlila modré oči a trpezlivo čakala. Nomis zalistoval v scenári.

„Ahoj,“ prečítal. „Akú si mala cestu?“

„Fajn. Veď to mám z domu len niekoľko metrov,“ prečítala.

No pozrime sa, pomyslel si Nomis. Tak na Ministerstve vedia byť aj vtipní.

„Aha,“ pokračoval. „Tak, čo máš nové?“

„Nič moc.“

„Stále pracuješ v tom obchode?“

„Áno.“

„A čo rodičia?“

„Otec si konečne našiel prácu. V zahraničí.“

„To je skvelé. A matka?“

„Umrela.“

Nomis sa zarazil a rýchlo skontroloval rozpis. Áno. Rozhovor sa odvíjal presne podľa plánu. Aspoň to bola výhoda týchto scenárov. Človek vždy dopredu vedel, čo povie ten druhý. Proste dokonale nalajnované.

„To je mi ľúto,“ pokračoval Nomis.

„Taký je život.“

Daniela zdvihla svoj hrnček s kávou k ústam, ani nezdvihla zrak od papierov.

„Dúfam, že…,“ začal Nomis. Daniela usrkla z espressa.

„Dofrasa!“ vyhŕkla odrazu, jazykom si prebehla po perách a začala dúchať do svojej kávy. Nomis vypleštil oči a srdce sa mu splašene rozbúchalo. Šľahol pohľadom po scenári.

Dofrasa?!

Aké dofrasa?!

Čo to trepe?!

Nomis zmätene kĺzal pohľadom po stránke. Žiadna taká replika sa na nej nenachádzala. Zarazene a tak trochu zúfalo sa pozrel na Danielu. Chvatne si utierala blúzku oprskanú kávou. Nomis si pomyslel, že mali radšej tú kávu nechať vychladnúť. Ale už bolo neskoro. Kdesi v zadnom kúte miestnosti sa zdvihli dve postavy. Ostatní zákazníci kaviarne sklonili hlavy ešte hlbšie nad svoje papiere. Hovor prúdil tlmene, nacvičene a nikto nedával najavo znepokojenie. Daniela zasmrkala. Očividne jej už dochádzalo, že urobila chybu. Zadívala sa na Nomisa. Žiadala ho o pomoc. Vedel to. Videl ten smútok, strach a zúfalstvo v jej očiach. Prial si niečo jej povedať, ale… proste nemohol. Zaťal ruky v päsť.

Daniela roztrasenými rukami chytila zväzok papierov a pohľadom Nomisovi naznačila, nech pokračuje.

„Dúfam, že vieš, že mne sa môžeš hocikedy zdôveriť,“ hlas mal piskľavý, akoby sa na ňom usádzala hrdza.

„Áno,“ povedala Daniela roztrasene. Dve postavy sa k nim začali približovať, vždy si však dávali pozor, aby bol udržiavaný dostatočný odstup. Dialóg pokračoval ešte asi tri minúty. Potom scenár Daniele prikazoval, aby si odskočila na záchod. Urobila to. Nomis očakával, že tí dvaja za ňou ihneď vyštartujú, ale neurobili to. Miesto toho si niečo poznačili do notesov a obaja nerušene vykĺzli z kaviarne. Nomis nervózne poposadol. Daniela bola stratená. To jediné bolo isté. Už ráno nebude existovať. Na ministerstve mu pridelia nejakého nového známeho. Odrazu ho prepadla absurdná túžba niečo podniknúť.

No áno…

Ale čo také?!

Daniela sa vrátila. Bola bledá. Dialóg dokončili čo najrýchlejšie, ale aj tak im to zabralo dobrých dvadsať minút. Keď Daniela odchádzala, odprevadil ju pohľadom. Nomis osamel. Chvíľu ešte listoval v rozpise, ale keď zistil, že dnes už nemá na pláne žiadny rozhovor, vstal a vyšiel na ulicu.







III.








"Každé zbytočné slovo, spôsobuje opak toho, čo malo za cieľ."

- Arthur Schopenhauer









Prechádzal práve cez park, keď sa z oblakov spustil slabý dážď a čoskoro prešiel do nepríjemného mrholenia. Nomis sa ten chlad snažil ignorovať. Kráčal pomaly, s rukami hlboko vo vreckách. Na kabát mu dopadali malé kvapôčky a rýchlo primŕzali. Fakt bola riadna kosa.

Nomis premýšľal o Daniele. Bolo to zvláštne, pretože doteraz na ňu myslel jedine vtedy, keď to bolo bezpodmienečne nutné. No áno, lenže teraz to bolo iné. Po tej eskapáde v kaviarni sa mu Daniela usadila v hlave, ako úryvok popovej pesničky, ktorý nie a nie dostať von. Uvažoval, čo jej asi urobia. Vedel prirodzene, že „zmizne,“ ale nevedel ako…

Zastrelia ju?

Počkajú si na ňu niekde v tmavej uličke, prikradnú sa k nej a vpália jej guľku do spánku?

Alebo použijú drsnejšie metódy?

A čo urobia s telom…?

Striasol sa.

Príliš o tom všetkom premýšľaš, okríkol sa v duchu. Mrholenie ustávalo, na oblohe sa ukázalo slnko. Nomis sa nechal poštekliť jeho lúčmi. Bolo to príjemné. Všetky starosti akoby sa odrazu rozplynuli. Nomis si rozopol kabát a rozhodol sa, že domov ešte nepôjde. Miesto toho zamieril cez nedávno pokosený trávnik k ošarpanej lavičke s výhľadom na malé jazierko.

Mierne ho prekvapilo, keď tam zbadal sedieť dievča. Spamätal sa však rýchlo a opatrne si k nej prisadol. Na okamih sa po sebe zadívali. Žena bola mladá, tak okolo dvadsaťpäťky a – ako si Nomis všimol – bola skutočne krásna. Nebola to sice žiadna modelka, ale mala v sebe tú pôvabnú prirodzenú krásu. Tú, na ktorú sa v týchto dňoch už takmer zabudlo.

Za iných okolností by s ňou určite prehodil pár slov. Teraz mu stačilo, že ju môže aspoň ukradomky pozorovať. S určitým potešením si uvedomil, že ona robí to isté. Ale možno ju len hnevá, že na ňu tak zazerá. Poobzeral sa. Nikde ani nohy. Možno by jej mohol pošepkať pár slov…

Stačilo by, keby sa k nej nahol a prehodil…

Samovražda, pomyslel si útrpne.

Opäť sa rozhliadol.

Nikde nikto. Iba stromy a kríky. Ale vedel, že tam niekde sú a sledujú ho.

Napriek tomu si bol istý, že by sa s ňou mal o čom porozprávať. Vždy, keď o seba náhodou zavadili pohľadom, vo vzduchu zaiskrili čiastočky chémie. Nomisovi bilo srdce a cítil sa tak nejako povznesene. Cítil sa šťastný. Zdalo sa mu, že sa práve zamiloval, čo mu pripadalo zvláštne. Nikdy totiž na lásku na prvý pohľad neveril. Ale ako už povedal nejaký spisovateľ, to že niečomu neveríte, ešte neznamená, že to tak nie je. Nomis splietol prsty o seba a s miernym úsmevom hľadel na jazero. Ona robila to isté.

Nikto neprehovoril.







IV.









„Jazyk je presný len vďaka tomu, že slová nemajú presný význam.“

- Gabriel Laub






Chodilo to tak každý deň ešte niekoľko týždňov.

Každý jeden deň sa Nomis vybral do parku a vždy ju tam našiel. Sedela na tej istej lavičke a hľadela na temnú, pokojnú hladinu jazierka. Nomis si k nej zakaždým prisadol a pozdravil ju úsmevom. A potom len sedeli. Občas na seba pozerali a prikyvovali hlavami, akoby mali nejaký svoj tajný jazyk, skrytý pred svetom, ktorému rozumejú len oni dvaja. A Nomis si začal uvedomovať, že niečo také medzi nimi skutočne vzniká.

Teda nie, že by sa spolu rozprávali v pravom zmysle slova, ale občas mal pocit, akoby… akoby rozumel, čo si myslí. Vedel, že je to šialené, ale aj tak sa toho pocitu nedokázal zbaviť. Akoby s ňou bol na jednej vlnovej dĺžke. Boli to riadne uletené úvahy.

Obyčajne v parku posedeli takú hodinku, potom vstali a každý sa vybral svojou cestou. Nomis domov, v ústrety rozhovorom s Agrestom, čo bol Nomisov nový „známy.“ Daniela zmizla, presne tak ako predpokladal. Už sa tým však nezožieral. Dalo by sa povedať, že už nezožieral vôbec ničím. Jeho pravidelné posedenia v parku s neznámou kráskou mu dodávali radosť. Znelo to dosť pateticky, ale to mu bolo jedno. Tak to proste bolo a on bol spokojný.

Pravdaže, nie úplne…

K tomu mu chýbal ešte jeden, posledný krok.

Porozprávať sa s ňou.

Premýšľal nad tým v podstate už odvtedy, čo ju uvidel prvýkrát. Vedel, že to urobiť nemôže, ale napriek tomu mu s každým ďalším stretnutím dochádzalo, že to naozaj urobí. Jediné, čo mu chýbalo, bol plán. Dumal nad ním celú cestu domov, ale všetko na čo narazil sa mu zdalo príliš neprofesionálne, amatérske a nebezpečné. Celá tá vec bola nebezpečná.

Strýznene pokrútil hlavou a zvalil sa na gauč. Musí predsa existovať nejaký spôsob. Hociaký spôsob. Pre seba si to všetko zrekapituloval. Ako prvé: Bude sa musieť vyhnúť kamerám. To by nemal byť taký problém. Kamery boli po uliciach roztrúsené len v obmedzených množstvách. Vláda sa skôr spoliehala na svojich Tajných agentov, čo bol bod číslo dva. Nebude ľahké zbaviť sa ich, hlavne keď dokonalé splynutie s okolím pre nich nie je žiadny problém. V dnešnej dobe prakticky nebolo možno rozoznať Tajného od biznismena, bezdomovca, alebo napríklad predavača ovocia. Slovom: nikdy ste si nemohli byť istý.

Nomis sa posadil a vzal zo stola svoj dnešný scenár. Blížila sa piata hodina a on bude musieť zavolať Agrestovi.

„Ahoj, Agrest,“ povedal do telefónu.

„Zdravím,“ odvetil mu nikotínom zchraptelý hlas.

„Čo máš nové?“

„Mikrovlnku v kuchyni.“

„Gratulujem.“

„Vďaka. Vyhral som ju v Lote.“

„Myslel som si, že v Lote sa vyhrávajú peniaze.“

„Priveľa pozeráš televíziu.“

„Asi áno.“

„A čo ty? Ako ide život?“

„Výborne. Lepšie to ani nemôže byť.“

„Skutočne?“

„Hej. Mám skvelú prácu, skvelú rodinu, vediem plnohodnotný život. Čo viac si môžem priať?“

„Tak to si potom šťastný človek!“

„Pravdaže som. Cítim sa proste úžasne.“

„Tomu verím. To môj život sa začína skôr podobať temnému tunelu.“

„Také zlé to snáď…,“ Nomis sa odrazu uprostred vety zarazil, načisto omráčený náhlou myšlienkou. Na druhom konci vládlo napäté ticho. Temný tunel! Jasné! Tam sa s ňou stretne! Ako to, že ho to nenapadlo už skôr?! Od samej radosti sa doširoka usmial. Potom zaklipkal očami a vrátil sa k textu.

„…nebude,“ dokončil.

„Nie,“ zasmial sa Agrest nútene. „Ešte horšie.“

Pauza.

„No. Ja už budem musieť končiť.“

„Dobre, Agrest. Dopočutia.“

„Podobne. Och, a aby som nezabudol. Tie vajcia ti pošlem zajtra.“

„Dobre.“

Nomis zrušil hovor. Netušil o akých vajciach to ten dedo hovoril, ale bolo mu to fuk. Spokojne si pomädlil ruky a od samej radosti mal chuť roztancovať sa. Po pár minútach jeho nadšenie trochu opadlo a on sa začal zaoberať praktickejšími stránkami svojho plánu.

A keď sa okolo polnoci ukladal do postele, vedel, že toto bude jeho najlepší spánok za posledné roky.





V.







„Kto nepozná váhu slov, ten nemôže poznať ľudí.“

- Konfucius







Ráno bolo sivé a oblačné. Už sice nepršalo, ale nepríjemný chlad sa ľuďom stále zarezával do kože. Nomis práve kráčal smerom k parku, keď prišlo kruté vytriezvenie a on si uvedomil, že celý jeho takzvaný plán nie je nič iné, ako šokujúce, do neba volajúce bláznovstvo. Takmer sa nahlas rozosmial nad naivitou svojho počínania. Aj keby sa mu podarilo dostať sa s ňou do nejakej bočnej uličky či tunela, na čo by to asi bolo? Mali by asi tri minúty, kým by to nezačalo byť podozrivé. A čo potom? Ako by sa nepozorovane dostali von? A má ona vôbec záujem rozprávať sa s ním? Usudzoval, že áno, ale to boli len dohady.

A konečne:

Čo by jej doparoma asi tak povedal?

Hlúposť. Hlúposť. Kolosálna hlúposť. Chvíľu bojoval s nutkaním dnešné stretnutie vynechať. Tušil totiž, že sa na tú lavičku dnes posadí, už nebude cesty späť. Odrazu nevedel, čo robiť. A tak kráčal ďalej. Tak trochu si prial, aby tam dievča dnes nebolo. Ale bola tam. Pozdravili sa úsmevmi a Nomis sa posadil vedľa nej. Vždy si tieto stretnutia užíval, ale tentoraz ho celého prestupovala nervozita a každú chvíľu ním lomcovala hystéria, takže mal čo robiť, aby vydržal sedieť v pokoji. Konečne hodina uplynula a obaja sa zdvihli. Žena sa naňho zadívala, usmiala sa a potom sa obrátila k odchodu.

Nomis pozoroval jej vzďaľujúcu sa postavu. Váhal.

Tak sa rozhodni, kričal na seba v duchu.

Dievča bolo od neho už niekoľko metrov.

„Seriem na to!“ povedal Nomis. Nepovedal to nahlas, iba takmer nepostrehnuteľne pohol perami. Ešte asi sekundu stál na mieste a potom pevným krokom vykročil za dievčaťom. Všimla si ho až keď vychádzali z parku a aj to len preto, že sa náhodou ohliadla cez rameno. Keď ho uvidela, mierne sa zarazila, spomalila chôdzu a pootvorila ústa. Potom však mierne potriasla hlavou a pokračovala v ceste.

Nomis sa vliekol za ňou. Nechcel sa na ňu bezprostredne prilepiť, takže udržoval podľa jeho názoru veľmi diskrétnu vzdialenosť. Vyšli z parku a dievča zamierilo smerom k námestiu. Šiel za ňou. Na námestí sa ponevieralo plno ľudí. Niektorí v šli vo dvojiciach a v rukách držali svoje scenáre. Väčšina sa však len unavene plazila s prázdnym výrazom v očiach. Dievča pridalo do kroku a Nomisovi zmizlo z očí. Chvíľu si už myslel, že ju stratil, ale napokon ju zazrel na chodníku, na opačnej strane námestia. Stála pred nejakým obchodíkom a hľadela do výkladu. Nomis k nej okamžite zamieril. Snažil sa pôsobiť nenápadne, ale napriek tomu mal pocit, že každému hneď musí udrieť do očí, o čo mu ide.

Mladá dáma si dopozerala tovar vo výklade a pohla sa smerom von z námestia, k spleti malých uličiek.

To je šanca, pomyslel si Nomis a srdce mu bilo až v krku. Kráčal za ňou a ona to vedela. Stále sa naňho totiž obzerala. Robila to však nenápadne, očividne tiež nechcela budiť pozornosť. Nomis si s radosťou uvedomil, že zrejme jej ide presne o to, o čo jemu. To ho šialene potešilo a dodalo mu to odvahy. Dievča zamierilo do jednej z ulíc. Bol jej v pätách. Zahla za roh. Nasledoval ju.

Vpravo.

Rovno.

Vľavo.

Ocitli sa na nejakej jemu neznámej ulici, ktorá sa po bokoch rozvetvovala v niekoľko malých. Strihol pohľadom na obe strany. Okrem nich tam nikto nebol.

Tak do toho!

Teraz, alebo nikdy!

Odhodlane k nej pristúpil.

Je to tu!

Je to tu!

Odrazu zastavila. Urobil to isté. Obaja hľadeli na kameru, pripevnenú na pouličnej lampe. Červená konrolka na nej svietila a uprene ich pozorovala. Nomis cítil ako mu po chrbte steká pot.

Bude mať len pár sekúnd…

Kamera na nich ešte chvíľu ostrila svoje nehybné oko, potom sa so zabzučaním otočila o niekoľko stupňov vpravo a stratila ich z dohľadu. Dievča sa prudko obrátilo a zahľadelo sa Nomisovi priamo do očí. V nasledujúcej sekunde už obaja skočili do jednej z tmavých postranných uličiek. Prikrčili sa v rohu, priamo pri rade kontajnerov a takmer sa dotýkali telami. Prudko dýchali.

Nomis sa cítil úžasne. Celý pretekal adrenalínom.

Dokázali to!

Pozrel na ňu. Oči mala dokorán a pery sa jej triasli. Mierne si odkašľal. Ako začať? V improvizovaných rozhovoroch nemal žiadny cvik, dalo by sa povedať, že už dávno zabudol nenútene konverzovať. Zahryzol sa do spodnej pery a snažil sa z hlavy vydolovať nejaké slová. Keď žiadne nenašiel, začal sa zmätene obzerať okolo, akoby čakal, že z kontajnera vyskočí nová kópia jeho rozpisu a pomôže mu v tejto prekérnej situácii.

„Čo chcete?“ spýtala sa ona odrazu. Prekvapene sa strhol. Toto bolo po prvýkrát, čo počul jej hlas. Páčil sa mu.

„Ja… totiž…,“ nasucho pregĺgal. Tak už sa vymáčkni, povedal si. Nemáš veľa času.

„Chcel som s vami hovoriť,“ povedal nemotorne. Prehrabla si rukou vlasy.

„Preto ste za mnou chodili do parku?“

„Aj preto.“

„Takže to nebolo všetko?“

„Nie… viete… ja… totiž… asi som sa do vás zamiloval.“

„Obávam sa,“ prikývla, „že ja som na tom podobne.“

Nomisovi v žalúdku zapraskalo niekoľko malých bubliniek.

„Som Nomis,“ napriahol ruku.

„Helena.“

Skontroloval čas. Ešte mali dve minúty.

„Tak čo teraz?“ spýtala sa.

„Ja… neviem,“ odvetil zmätene.

„Už dlho som s tebou chcela hovoriť.“

„Skutočne?“

„Áno.“

„No… Tak sa to konečne podarilo, nie?“

„To áno. Ale je to dosť riskantné. Čo ak nás niekto uvidí?“

„Tak budeme mať problém.“

Odovzdane prikývla. Nomis sa pomrvil. Čas ich tlačil.

„Asi by sme už mali ísť,“ povedal.

„Dobre.“

„A… chcel som… uvidíme sa ešte niekedy?“

„Tak ako vždy,“ povytiahla pravý kútik. „V parku.“

Usmial sa. Ešte mali pár sekúnd. Chytil ju okolo pása, naklonil sa k nej a pobozkal ju. Nebránila sa, skôr naopak. Bolo to príjemné, úžasné. Cítil sa, ako by sa prepadol do iného, lepšieho sveta. Naplno sa v ňom prebudil cit, ktorý nikdy nepoznal. Konečne sa od seba odlepili.

„Musíme ísť,“ povedala potichu. Prikývol. Opatrne vyzreli na ulicu. Bola prázdna. Počkali kým sa kamera obráti na druhú stranu a potom rýchlo vybehli von. Obrátili sa k sebe chrbtami a vykročili.







VI.







„Mocní rastú z cudzieho nešťastia.“

- Latinské príslovie







Nomis kráčal smerom k svojmu domovu rýchlymi krokmi. Musel sa ovládať, aby nezačal bežať. Stretol sa s ňou! Aký obrovský triumf! Vyčítal si sice, že jej toho mohol povedať viac, ale napokon sa tým prestal zaoberať. Skôr ho začalo zožierať, či ho náhodou niekto nevidel. Nepredpokladal to, ale istý si byť nemohol. Nie, kdeže. Boli to len tri minútky. Nikto ich nemohol vidieť. Určite nie. Dali si pozor.

Jasné.

Nikto ich nevidel.

Len pokoj.

Založil si ruky do vreciek a spokojne zvoľnil tempo. Keď dorazil ku svojim dverám už sa stmievalo. Vytiahol z vrecka kľúče a zaškrtal nimi v zámku. Vošiel do bytu a s prekvapením zistil, že nie je prázdny. Na malom stolíku svietila nočná lampička vedľa ktorej sa v hlbokej sedačke vyvaľoval veľmi chudý chlap so šedivými vlasmi až po plecia. Po oboch stranách pri ňom stáli dvaja chlapi so zbraňami v rukách. Nomisovi v hrdle navrela hrča.

„Dobrý večer, pán Nomis,“ pozdravil vychudnutý s príjemným úsmevom. „Posaďte sa, prosím.“

Nomis stál, ako obarený.

„Tak sa posaďte, predsa.“

Poslúchol. Kolená sa mu príšerne triasli. Zmätene strieľal pohľadom zo strany na stranu. To je koniec.

Sledovali ho.

Videli ho.

A teraz ho tu majú. Ako si vôbec mohol myslieť, že mu to prejde? Chlap si vytiahol cigaretu a zapálil si postriebreným zapaľovačom.

„Pekná hračka, však?“ spýtal sa a obdivne sa na zapaľovač zahľadel. „Dostal som ju od ministra na Vianoce.“

Nomis mlčal. Chudý zachytil jeho pohľad a zaškeril sa.

„Viete kto sme, pán Nomis?“

Ticho.

„Neviete?“

Mlčanie.

„Ale no tak… Prestaňte s tou hrou,“ povedal chlap ustato. „S nami môžete hovoriť aj bez papierov…“

„Viem, kto ste,“ povedal Nomis. Vychudnutý naňho ukázal prstom.

„Čo to počujem?!“ zvolal exaltovane. „Vy ste prehovorili improvizovane!“

Nomis pobledol a tváril sa zmätene.

„Žartujem,“ uchechtol sa chlap. „Viem, že vy ste jeden z tých, čo zákony poctivo dodržiavali.“

„Skutočne?“ spýtal sa Nomis s tým, že už nemá čo stratiť. „Tak prečo ste tu?“

„Zastavili sme sa na kus reči.“

„To sa dnes tak často nevidí.“

„To máte pravdu. Našťastie.“

Urobil dramatickú pauzu.

„Tak čo?“ nadhodil napokon. „Kde ste boli dnes večer?“

„Vy to neviete?“

„A odkiaľ asi?“

„Myslel som, že…,“ hodil hlavou k agentom.

„Nemôžeme monitorovať všetkých,“ pokrčil chlap plecami a potiahol z cigarety.

„Nerobil som nič nezákonné.“

„Nie?“ spýtal sa a v očiach sa mu zalesklo. „Mne sa ale donieslo niečo iné…“

„Čo také?“

„To, že ste dnes svojvoľne prehovorili.“

Nomis preglgol.

„To je hlúposť.“

„To nepochybne je,“ pokyvkal hlavou chlap a odklepol z cigarety popol. „Ale to samo o sebe ešte nevylučuje vašu vinu.“

„Nemáte svedkov. Nikto ma nevidel. Nemôžete mi nič dokázať.“

„Myslíte, že vám musíme niečo dokazovať?“ zachechtal sa chlap. Nomisovi sa zakrútila hlava. Vychudnutý luskol prstami a agenti okamžite schmatli Nomisa za plecia. Nebolo to príliš príjemné.

„Čo to robíte?“ zreval a v tvári prudko očervenel.

„Porušili ste zákon,“ oznámil chlap veľavravne.

„Nikto ma nevidel!!!“

„A tým pádom vás neminie zaslúžený trest…“

„Nikto ma… ne… ne…,“ Nomis cítil ako ho premáha plač. Chudý sa k nemu naklonil.

„Máte pravdu. Nikto vás nevidel,“ oznámil s odporným úškľabkom. „Ale povážte… tvrdil som snáď niečo iné?“

„Ale ako potom môžete… ako…“

„Nomis, Nomis… myslel som si, že ste múdrejší. Naozaj si myslíte, že naša vláda ovláda len slová?“

Nomis naňho pozrel s otázkou v očiach.

„Nepozerajte tak vyjavene. Vaše myšlienky sledujeme už niekoľko mesiacov. A aj myšlienky všetkých ostatných ľudí. Áno, tak to je. Tá vaša dnešná eskapáda v meste nás skutočne dojala. Môžete si gratulovať. Dokonca aj takého starého nihilistu, ako ja ste na okamih dokázali presvedčiť, že existuje niečo ako láska.“

Nomis bezmocne pokrútil hlavou. Chlap vytiahol z vrecka akýsi miniatúrny počítač a zahľadel sa na monitor.

Tak a je to…, pomyslel si Nomis. Skončil som. Už nie je žiadna nádej. Ale aspoň nemajú Helenu…

Odrazu vypleštil oči a zarazil sa.

„Nie, máte pravdu. Zatiaľ ju nemáme,“ poznamenal chudý chlap, ksichtom stále prilepeným na monitor. „Ale to viete… najprv sme chceli vybaviť vás. Ale nemajte strach… Už onedlho si budete môcť na vlastné oči vychutnať jej vymazanie z reality. Tú radosť vám dožičíme. Nie sme predsa zvieratá.“

Nomisovi sa zatmelo pred očami a doteraz jasný pohľad sa mu začal rozpadávať. Všetko sa rozpadalo. Teraz to už vedel.

Sklonil hlavu, zavrel oči a podnikol posledný krok na svoju záchranu.

„De profundis clamo, at de Domine…,“ zamrmlal a čakal na zázrak.

Neprišiel.