Basnicky.sk

Možno ešte trochu citu.
A budú môcť byť klauni.

Možno ešte viac súvislostí
a všetci budeme lepší.
Možno sa stačí zaradiť.
Do nejakej šialenej skupiny.

Treba si vybrať do akej
to bude.
S kým sa budeme ruky
potriasať.
Iných ľudí pretriasať.
Až do naha.

Je nám ľúto, že nemáme
viac priateľov.
Ktorým by sme mohli
pomáhať.


Vyrásť z detských šiat
a z detských ideálov.

Škoda, že máme tak
málo rodičov.
Nemáme koho obviňovať.
So svojim zlyhaní.
Zo svojho strachu
z reality.

Škoda, že máme tak
málo súcitu,
že ľudia sú len ľudia.

Škoda, že teraz budeme
musieť hrabať peniaze.
Škoda, že aj my chceme
byť na úrovni.
Tak ako iní odtajíme
toľko emočných výbuchov.

Cesta hore je otvorená.
Pre nás a pre naše deti.

Nevadí, že slnko je
v sieti.
Nevadí, že niekde
niekto roní slzy.
Nebude posledný a
nie je ani prvý.
To je realita.
Realita čo nás núti
k veciam nemorálnym.

Ale treba prežiť.
Treba si určiť v živote
cieľ.
Urobiť ten zásadný manéver.

A nechytiť sa na lep
zúfalcovi.
Nechytiť sa na lep láske.
Tá bolí.
POdľa gangstrov zabíja.
Realita.
Moja, naša realita.
Kapustné hlavy s otáznikom.
Quo vadis.
kam ideme.
A kam prídeme,
keď tam prídeme.
Budeme ešte ľudia,
či už roboti.
Budeme mať ešte pravdu,
alebo už len krívajúc
dočkáme na koniec.


Na začiatok života
končiaci smrťou.
My sa jej nebojíme.
My sa jej nestránime.
To je realita.
To je nádej, že
budeme klauni.
To je nádej, že
nestratíme naše
tváre.
Máme ich milión.
Stačí si vybrať.
To je nádej, že
budeme siahať sami
sebe aspoň po členky.
Že nebudeme
predávať sa pod cenu.
Že nám nevykúpia
banány pred nosou.
To je nádej, že
nám nedajú podradné
zbytky.
Že nás neoklamú,
že je pochod klaunov
a bude to pochod
kompexov.
Bude to pochod tmou.
A za svetlo budeme
urputne bojovať.

Až dokonca začiatku.
Až do života smrti.