Basnicky.sk

Načo sú nám metafory?
Načo skrývať význam slov?
Načo kričať - ľudia, horí,
keď už plameň vyhasol?

Načo sú nám pekné slová?
Načo básne, plné krás?
Sú jak deti bez domova,
s pocitom, že zastal čas,

postávajú na ulici,
núkajú nám svoje ja,
a ja, chrapúň ružolíci,
nechám sa vniesť do raja...

Akýže je to už len raj,
bez Evy a Adama?
Len s jablkom, ktorý táraj,
menom Had ti núka: Na!

Báseň nepokrytá plátnom,
nahá, čistá, nevinná,
ľudia vravia - čo je na tom?
Metafora povinná...

...predsa nie je, to len prelud
v tvojom mozgu čaká ju.
Ja však vravím, dievča, neblúď,
lebo ťa viac nenájdu

tí, ktorých som poslal vlakom,
aby s tebou bežali,
a pošepkal všetkým vtákom,
aby hlasno škriekali

hneď, ako sa niečo stane
tvojej duši skrehnutej
hneď, ako sa z rosy rannej
vykotuľa slza. V tej

chvíli by som mal byť s tebou,
a nie doma, zbabelo.
Pohladiť ťa vínnou révou
a pobozkať na čelo.

Načo sú nám metafory?
Načo skrývať význam slov?
Že som z toho smútku chorý,
vidno spoza metafor...

Načo sú nám pekné slova?
Načo básne, plné krás?
Keď mi v srdci supernova
vybuchuje, zas a zas?

Načo, začo, prečo a čo
proti tomu robiť mám?
Bojím sa, ty dobre vieš to -
bojím sa, že budem sám

nocou blúdiť po ulici,
spolu s tými z domova,
nebudem viac ružolíci,
lež len živá mŕtvola.