Basnicky.sk

Dovtedy sa chodí s džbánom po vodu, kým nenájdeme vedierko...

Tak koľko ich v živote býva? Jedna? Dve? Žiadna? A kto vlastne rozhoduje o tom počte? Možno záleží na tom, aký život vedieme. „Keď budeš dobrá, príde odmena.“ Hm, zvláštne. Čo znamená „byť dobrá“? Iste, kedysi si stačilo prečítať rozprávku, trebárs taká Popoluška. Poslušná, milá a prívetivá, cudná, no a ešte k tomu aj skromná. Tá sa dočkala tej svojej odmeny. Ale ako v súčasnosti? Keď už nestačí pár tekvíc a stratená črievička?
Byť dobrá a príde odmena... Tak hej, ale prečo potom ten pocit, či možno zdanie, že nie vždy je to v živote o dobrote. Prečo potom tie najväčšie mrchy majú to, čo by chceli obyčajné smrteľníčky? Žeby to bolo naozaj v tom, že im vlastne o nič nejde a ono to príde k nim samo?
Možno áno, možno si človek nevie vážiť to, čo má. Možno je to naozaj o vedierku na pieskovisku, možno až pri pohľade na odchádzajúcu mršku so „svojím“, bývalým mojím, vedierkom príde ten hlúpy melancholický pocit straty niečoho, čo už vlastne nepríde, lebo sme sa toho buď dobrovoľne vzdali, alebo svojou ľahostajnosťou či nezáujmom od seba poslali do stratena. A možno to nie je spôsobené samotným odchodom ako skôr strachom, že mi to vedierko možno bude chýbať. Veď som bola v podstate zvyknutá, že kedykoľvek na pieskovisko prídem, ono tam je. Síce možno smutné, nešťastné, ale je tam. A tu nejde oň (či nešlo), ale o mňa!
Lebo veď ak mám byť dobrá, mala by som mu slušne, s úsmevom na tvári zamávať a zaželať mu pekné chvíle s novou majiteľkou, lebo veď mne už nepatrí, lebo veď ja som ho v podstate už nechcela. Ale keďže od podstaty je žena tvor závidenia(v)hodný, skôr sa pristihujem pri pocite akéhosi vnútorného želania, nech aj táto nová Vlastníčka vedierková nechá svoj objav po krátkom čase na pieskovisku bez záujmu. Lebo hoci to vedierko už vlastne nechcem, ja Žena majetnícka, v podstate túžim po pohľade na opustené vedierko nariekajúce za svojím niekdajším životom, či pôsobením na starom pieskovisku, kde mi aspoň videlo do okien.
Lenže... nie je to o rozprávke. A čo je reálne, či dosť možné, keďže sa okolo nás veci nedejú tak, ako by sme my chceli, ale skôr padá chlieb na zem tou stranou, na ktorej je maslo, je aj pravdepodobné, či takmer isté, že nová „Vlastníčka vedierková“ sa bude o svoj nález vzorne starať, vážiť si ho a dávať naň pozor, lebo si povie, že takéto vedierko ona už dávno hľadala. No a keďže nie sme hlavnou postavou my, či dotyčná Žena majetnícka, záver bude rozprávkový, a teda: z „Vlastníčky vedierkovej“ sa stane „Pani Vedierková“. A my sa zrazu pristihneme, Ženy majetnícke, ako sedíme na pieskovisku, pozeráme, či tam niekto nezabudne svoje vedierko, ktoré by bolo naším. Pritom ostatné Pani Vedierkové krkolomne presviedčame, že nič také v úmysle nemáme, že my veru takéto „nádoby“ doma nepotrebujeme. Ale vnútri si tíško želáme, aby prišla dotyčná „Pani Vedierková“ a zabudla či skôr nechala tam práve TO „kedysi našské“ vedierko.