Basnicky.sk

Vatra plápolala.
Zbojníci posedávali okolo nej a ohrievali si skrehnuté údy všetkého druhu. Pofukoval severák. Nikto neprehovoril. Po prvé preto, lebo mali ústa dočista zmrazené, a po druhé, lebo by tým rušili svojho vodcu v premýšľaní. Boli dve veci v ktorých ho nikto neprekonal. Tou prvou bolo premýšľanie a tou druhou ošukávanie všetkého, čo nestihlo utiecť.
Jánošík, oblečený v klasickom kroji so širokým opaskom, postával pri kmeni mohutného dubu a zamyslene cmúľal konček svojho vrkoča. Spolu so svojou družinou v týchto horách táborili už dobré tri dni. Problém bol, že už mali byť dávno na východe. Zbojníci sa totiž musia často premiestňovať. Inak by ich odhalili raz-dva. Napokon by dostali dokonca aj také dieťa šťasteny, akým Jánošík bezpochyby bol. Vodca zbojníkov potiahol nosom a odpľul si. Už mal toho čakania plné zuby. Kukavec, jeden z členov jeho družiny sa pred tromi dňami vydal na rutinnú zbojnícku šichtu, ale ešte stále sa nevrátil. To v chýrnom zbojníkovi vzbudzovalo podozrenie.
„Pôjdeme, majstre?" spýtal sa Jánošíka mladý zbojník Fifík a utieral si zasoplený nos do rukáva.
„Ešte počkáme," kývol hlavou zbojník. „Dve hodiny."
„Aha. Dobre. A ako viete, koľko trvá hodina?"
„Ja viem všetko."
Fifík sa odšuchtal späť k vatre. Jánošík zaškrípal zubami a zahľadel sa na jasné nebo. Nebolo múdre zostávať tu. V okolitých lesoch sa to len tak hemžilo zemepánovými poskokmi a špiónmi. Jánošík si tým síce istý nebol, ale v hĺbke svojej pumpy na krv cítil, že práve oni stoja za Kukavcovým zvláštnym zmiznutím. Chytili ho. Niekde v kríkoch, keď šťal. Alebo naňho vyskočili z rieky, keď sa chcel napiť. Boli rýchli a málokedy sa mýlili. Špióni. Vrahovia.
V skutočnosti to ani neboli ľudia. A v tom to práve bolo. Boli to upíri. Ale to by ešte nevadilo. Oni totiž boli upíri so srdcom ruského tanku. Tým sa situácia mierne komplikovala, pretože bolo ukrutne ťažké ich zabiť. Dokonca dokázali strieľať bez zbraní. Používali ústa. Jánošík zasnene pohladil svoje pištole za opaskom. Zahľadel sa na padajúcu hviezdu. Zatúžil, aby v týchto krušných chvíľach bola pri ňom jeho milovaná Anička. Tá by mu určite vedela poradiť. Jánošíka zasvrbelo v rozrkoku. Už to bola dlhá doba, čo si s nikým neužil.
„Pane, musíme ísť," začul Jánošík hlas. Opäť to bol Fifík.
„Mhm," zahuhňal zbojník. „Pôjdeme. Nemá zmysel čakať."
Na moment sa odmlčal.
„Pôjdeme na východ?" spýtal sa Fifík.
„Nie. K vedme."
Mladík od strachu poskočil.
„K vedme... Ale... ale..."
„Ja viem...," prerušil ho Jánošík, „ale ona jediná nám môže poradiť."
„Poradiť?"
„Áno. Ako zachrániť Kukavca."
Mladíkovi po chrbte prebehli zimomriavky a chvíľu sa zvíjal v úžasnej emocionálnej extáze. Jánošík bol vždy výborný rečník.
„Teda ak žije," dodal.

***

K vedme Ilone sa spolu s Jánošíkom vydali štyria: Ilčík, Uhorčík, Trančík a Fifík. Ostatní členovia zbojníckeho komanda už boli na ceste na východ. Nemalo zmysel zaťahovať ich do tejto prekérnej situácie a preto sa s Jánošíkom dohodli, že sa stretnú priamo na mieste. Uhorčík si povytiahol svoje široké nohavice, vyrobené z jutového vreca a králičích kožiek a odgrgol si.
„Kde tá stará vlastne žije?" spýtal sa nie veľmi prívetivo.
„Je to len pár kilometrov," odvetil Jánošík.
„Ako to môžeš vedieť?" spýtal sa Ilčík. Bolo vidieť, že aj ním lomcujú pochybnosti o potrebnosti tejto výpravy.
„Párkrát som u nej bol...," povedal Jánošík a mierne si odkašľal.
„A vie o tom Anička?" zachichotal sa Trančík.
„Anička?" nechápal Jánošík.
„Áno. Tvoja frajerka," pripomenul Fifík.
„Och, aha," zasmial sa zbojník. „No, aby som pravdu povedal... Nevie."
Zbojníci udivene zahvízdali.
„A dúfam, že jej to nikto z vás nevykváka!" zasyčal Jánošík.
„Neboj sa, Ďuri!" zarehotal sa Uhorčík. „Tvoje tajomstvá, sú aj našimi tajomstvami!"
V duchu však už snoval efektný vydieračský plán a plánoval ho použiť pri prvej vhodnej príležitosti.
„Tuším vidím dym," poznamenal Fifík a zadíval sa do diaľky.
„Veru hej!" pritakal Jánošík. „Sme blízko jej chatrče..."
„Chladené pivko u nej asi nenájdeme, však?" spýtal sa smutne Uhorčík.
„To rozhodne nie. Je to ťažká abstinentka a kanibalka," objasnil Jánošík.
„Abstinentka!" vykríkol exaltovane Fifík.
„Viem, že to znie divne, ale je to tak," pokrčil Jánošík plecami.
„To mňa znepokojuje hlavne ten kanibalizmus," roztriasol sa Trančík.
„Kanibalizmus sem, kanibalizmus tam," prehodil Uhorčík. „Ale... Abstinentka???"
Kráčali. Po pár metroch zazreli špičku komína.
„Tam to je!" ukázal Jánošík dopredu svojou valaškou. „Ideme!"
Pridali do kroku. Odrazu sa im pred očami vynorila ťažkopádna chatrč z pálených tehál. V ohrade sa páslo niekoľko detí, ktoré tam čakali na svoje vystúpenie v hrnci, alebo trúbe. Uhorčík im jemne kývol hlavou. Zbojníci pristúpili ku dverám. Jánošík si oblizol pery a zaklopal.
„Ná, kto to zas sere?!" ozvalo sa z domu. Dvere sa mierne otvorili a zbojníci zazreli odporne vyzerajúce, žilkované oko plné sivého kalu.
„To som ja, Jánošík," usmial sa zbojník.
„Mhm a hentí?" kývla hlavou k jeho spoločníkom.
„My sme jeho družina!" vyjadril sa Trančík.
„A čo chcete?" Ilonin tón nebol veľmi priateľský.
„Potrebujeme vašu pomoc."
„Tak hovorte!"
Jánošík prešliapol z nohy na nohu.
„Náš kamarát... Kukavec... je nezvestný. Potrebujeme ho nájsť."
„Kukavec, vravíš?"
„Áno," prikývol Jánošík a v duchu už začal uvažovať, či jeho druh už dávno nie je v žalúdku tejto babizne.
„Musím si to premyslieť," ozvala sa stará a zabuchla im dvere pred nosom. Zbojníci tam stáli, ako obarení.
„Och," skonštatoval Fifík.
„Čo teraz?" spýtal sa Ilčík.
Jánošík pokrčil plecami.
„Počkáme. Čo nám ostáva?"
A tak čakali. Stará sa znova zjavila až po dvadsiatich minútach. Tentoraz otvorila dvere dokorán a vyšla von. Mala na sebe obtiahnuté šaty farby kurieho oka. Na ústach mala napatlané asi štyri vrstvy rúžu a vlasy namazané nejakou sračkou. Doslova. Enormnú bradavicu na čele mala prepichnutú piercingovým krúžkom. Lascívne zavrtela bokmi a oblizla sa.
„Poviem vám, kde je," usmiala sa.
„Výborne," povedal Jánošík.
„Ale nebude to zadarmo."
Zbojníci zneisteli. Pôvodne nemali v pláne deliť sa o ukoristené peniaze. Nebolo žiadnym tajomstvom, že zozbíjané financie plynuli len a len do ich vreciek. Neplánovali sa s nimi deliť s nikým, ani s chudobnými. A tobôž nie s nejakým gerotonmi.
„Koľko?" vybafol okamžite Uhorčík a nevedel sa dočkať odpovede, aby ju mohol okamžite odmietnuť.
„Peniaze? Ale kdeže?" hodila Ilona rukou. „Ja chcem niečo iné."
„Čo?"
Ilona sa poškrabala sa uchom a chlípne prehodila:
„Chcem si to rozdať s Jánošíkom."
Zbojníci zbledli. Dokonca aj Uhorčík si odpustil žartovanie na Jánošíkov účet. Nie. Toto bolo príliš strašné, aby sa na to dalo žartovať. A aby toho nebolo málo, Ilona zo seba zhodila šaty a dala tak vyniknúť svojej pozoruhodne zachlpatenej hrudi. Medzi niekoľkými chuchvalcami sivých a čiernych chlpov sa jasne črtali dva prsníky. Rozprestreli sa, ako červené koberce pre celebrity a končili až niekde pri Jánošíkových nohách. Toto už bolo na zbojníkov priveľa. Fifíkovi sa zatriasli pery. Mladík si potom priložil ruku na ústa, predklonil sa a začal vracať. Ostatný prudko pregĺgali, aby toho pečeného diviaka zo včerajšia udržali v žalúdku.
Jánošík sa odhodlane zahľadel na starenu. Uhorčík si to všimol.
„Ďuro!" zaúpel. „Snáď to nechceš prijať!"
„Musím to urobiť! Pre Kukavca. A aj tak... nebude to predsa prvý krát."
„Som si istý, že keby tu Kukavec bol, tak by si to neželal!"
„Aj tak to urobím!"
A zmizol so starenou v dome. Vyšiel odtiaľ po hodine. Vlasy mal strapaté a po tvári sa mu rozliezalo niekoľko popálenín. Chvatne si zastrkoval cíp košele do nohavíc. Pod pazuchou niesol zrolovaný koberec.
„Čo sa...," začal Uhorčík, ale Jánošík mu skočil do reči:
„Je na Čachtickom hrade!"
„A čo ten koberec?"
„To je naša zbraň. Malá pozornosť od Ilony."
„Zbraň? Čo tým myslíš?"
Jánošík rozprestrel tkaninu na zem. V koberci boli zarazené dva extrémne výkonné blastery a jeden guľomet.
„Wau!" vydýchol Fifík odbivne. Jánošík sa na koberec posadil a usmial sa.
„Tak poďte!" nakázal druhom. Všetci si posadali. Jánošík dvakrát zatlieskal a v tej chvíli sa koberec spolu so zbojníkmi vzniesol do vzuchu. Uhorčíkovi a Ilčíkovi od prekvapenia poklesla sánka.
„Smer Čachtice!" zavelil Jánošík. Niekde v koberci to tlmene zarachotilo a potom sa už ten kus látky enormnou rýchlosťou vydal po určenej trase.

***

Čachtický hrad.
Desivý. Hrozivý. Krvavý. Málokto sem chodil rád na návštevy. Snáď len okrem všadeprítomných Čínskych turistov. Jánošík a jeho tlupa mali jediné šťastie, že Báthoryová práve hrala kanastu so svojimi kamarátkami niekde vo Francúzsku. Hrad však napriek tomu strážilo mnoho vojakov. Lord Esterházy, proti ktorému Jánošík už roky bojoval sa totiž ponúkol, že Alžbetin hrad veľmi rád postráži. Tak aspoň tvrdili chýry pospolitého ľudu. A tie sa mýlili len málokedy.
„Malo mi hneď napadnúť, že za tým bude on!" zasipel Jánošík.
„Hej, aspoň by si si ušetril tú odpornosť v chalupe," roztriasol sa Uhorčík.
„Bol by som rád, keby si mi to už nepripomínal."
„Prepáč. Ale akosi sa mi nedá zabudnúť."
„Áno, to celkom chápem," zaksichtil sa Jánošík.
„Ako sa tam dostaneme?" spýtal sa Fifík.
Jánošík na blastery nakrútil tlmiče.
„S naším kobercom," uškrnul sa a zatlieskal. Koberec sa nečujne odlepil od zeme. Obleteli na ňom celý hrad a hľadali nejaký nenápadný vchod. Koberec nečujne plachtil nocou, vďaka čomu si ho žiadny zo stráží nevšimol. A aj keby si ho všimol, nikdy - ani za nič na svete - by nepriznal, že videl lietajúci koberec so s blastermi a zbojníkmi na palube. Veď by si z neho do konca života robili srandu...
Zbojníci napokon predsa len našli nejakú malú miestnosť. Nesvietilo sa v nej. Jánošík vystrelil a okno sa bez problémov rozbilo. Zvnútra zavanul výrazný pach sračiek.
„Hajzel," zhodnotil to Ilčík.
„Tam ma nedostanete!" ohradil sa Trančík.
„Nie sme v situácii, kedy by sme si mohli vyberať," zavrčal Jánošík. „Ideme!"
A tak išli. Naskákali do miestnosti, ticho, ako sfetované myšky. Koberec zrolovali a Jánošík si ho strčil pod pazuchu.
„Žaláre sú dole," povedal pošepky.
„Si si istý?" spýtal sa Trančík.
„Nie. Ale myslím si to."
Pomaly vykročili. Hneď, ako urobili prvý krok, im však drevená dlažba pod nohami nepríjemne zavŕzgala. Chvíľu stáli, úplne bez dychu. Srdce im bilo, až niekde v krku a po temene stekali potôčiky potu, plné kvalitých kaprov. Ale nič. Všade ticho.
„Fajn," precedil Uhorčík. „Poďme!"
Vykročili ku dverám. Jánošík chytil kľučku a jemne ich pootovoril. Nakukol do osvetlenej chodby. Po stenách bolo rozvešaných množstvo svietnikov a obrazov. Na dlážke ležala koža z medveďa. Ale nikde nikto nebol. Čo bolo šťastie. Zbojníci vyliezli zo svojho provizórného úkrytu a po špiónskych špičkách sa vydali ku schodisku na konci chodby, ktoré viedlo niekam nadol...

***

Keď vypasený, v čiernom latexe oblečený Ficko zočil prichádzajúce kriminálne živly, okamžite prestal pitvať neposlušného väzňa a spustil prenikavé zavytie. Schmatol dlhý vykosťovací nôž a pripravoval sa ku skoku. Jeho dlhé, neforemné ruky už boli lačné po teplej krvi. Jánošík bleskovo rozprestrel koberec a vystrelil z blasteru štyri rany. Ficko to - okrem iného - schytal aj do gebule. Polovica hlavy mu odletela a s čľupnutím sa rozprskla na zadnej stene. Ficko sa zviezol k zemi a z hlavy mu začal vytekať mozog.
„Dúfam, že ten jeho rev nezačuli hore!" povedal Ilčík s obavami.
„Vylúčené to nie je," prehodil Jánošík.
„A práve preto si musíme pohnúť!" povedal Trančík a schmatol zväzok kľúčov, ktoré vyseli na Fickovom opasku. Zbojníci sa rozbehli k celám.
„Jánošííííík!!!" zapišťali väzni zborovo.
„To je Jánošík! Naša SuperStar!!!"
„Sme zachránení!!!"
„Hurá!!!"
„Osloboď nás!!!"
„Držte piče!" okríkol ich Jánošík drsne. Výkriky väzňov sa razom zasekli. Jánošík pribehol ku Kukavcovej cele. Väznený zbojník ležal na zemi, ako poleno a nehýbal sa. Akoby aj mohol, polená sa predsa nehýbu. Ale vyzeral živý.
„Kukavec!" zakričal naňho Jánošík. Kukavec otvoril jedno oko a povytiahol pravý kútik do úsmevu.
„No nie!" povedal. „Nie je to snáď Ďuro?"
„Prišli sme po teba!"
„A čo Ficko?"
„Je po ňom. Zabudni naňho."
„Ani nevieš, ako by som rád," zašomral.
Jánošik rozprestrel koberec, zamieril a Kukavec bol behom troch minút na slobode.
„A teraz odtiaľto musíme vypadnúť!" povedal Uhorčík bojovne.
„Nesmú nás tu nájsť!" dodal Trančík.
„A čo tí ostatní?" spýtal sa Kukavec a strihol pohľadom po väzňoch.
„Nemôžeme ich tu nechať len tak," pridal sa Ilčík.
„Aha, jasné," usmial sa Jánošík a pristúpil k celám. Väzni s nádejou zdvihli oči.
„Boh s vami!" poprial Jánošík a obrátil sa ku kumpánom. „Padáme!"
A viac ich nebolo.

***

Šťastie je, ako je známe, veľmi vrtkavé. A nikomu nemôže priať večne. A tak sa nemožno čudovať, že hneď, ako Jánošíkova družina vybehla z kobiek žalára, takmer okamžite sa zrazila s po zuby ozbrojenými vojakmi. Zbojníci práve prebiehali cez chodbu a od vysneného hajzla ich delilo pár metrov. A vtedy sa na nich zo schodov vyrútila tá vojenská garda. Vojaci nebohých zbojníkov obkľúčili a vytiahli meče.
„Mor ho! Boha ti, otca tvojho!" zareval Jánošík a efektne valaškou rozfaklil hlavu najbližšie stojaceho vojaka. To však nemal robiť. Okamžite ho - ako aj jeho druhov - zovrelo niekoľko mocných rúk.
„Čo s nimi kapitán?" spýtal sa jeden vojak. Veliteľ sa poškrabal vo fúzoch a usmial sa.
„Odveďte ich pred paniu, tá si bude vedieť rady."
Jánošíkovi prebehla po chrbte zimnica.
Veď tá kurva Báthoryová mala byť vo Francúzskych kúpeľoch!
Ale zrejme nie je...
Dofrasa! Dofrasa! Bodaj to parom jebal! To je pech!
To ich však už vojaci viedli po dlhej chodbe, osvetlenej len plápolajúcimi svietnikmi. Zastavili pred dverami nejakej komnaty. Vojak zaklopal.
„Vstúpte!" ozval sa ženský hlas. Jánošíkom preletel, ako elektrický prúd, teda keby vedel, čo je elektrina.
Vstúpili. Vojaci donútili zbojníkov pokľaknúť.
„Našli sme votrelcov, pani," oznámil vojak žene, ktorá sedela v kresle a bola im odvrátená tvárou.
„Výborne," povedala. „Nechajte ma s nimi o samote."
„Ako rozkážete!" zasalutovali vojaci a vyparili sa. Žena vstala a obrátila sa k nim. Jánošík vzhliadol a keď uvidel jej tvár, takmer ho porazilo. Všetky jeho najbesnejšie besy vyplávali na povrch a začali ho fackovať. Bol šokovaný.
„Anička!!!" vykríkol zúfalo.
„Aničkááá!" dodali operne jeho súdruhovia. Naozaj to bola ona. Krásna Anička. Panenská Anička. Stála tu, priamo pred nimi, v tých svojich maskáčoch a pohrávala sa s ozubeným nožom.
„Presne tak!" uchechtla sa.
„Čo to má znamenať?" skríkol nahnevane Jánošík.
„Len toľko, milý Juri, že ste práve vtrhli na môj hrad."
„Tvoj hrad?!"
„Áno. Je môj. Aspoň v týchto dňoch, dokým sa nevráti moja sestra."
Zbojníci vydali prekvapené zahúkanie. Tak Báthoryová bola Aničkina sestra. No čo sa tu človek nedozvie!
„Ale, ale...," koktal Jánošík. „Ja tomu nerozumiem!"
„Niet divu!" zasmiala sa. „Vždy si bol tupý, ako poleno.
„Anička! Ale veď ja ťa milujem."
„Áno. A okrem toho obriaďuješ každú kurvu na ktorú natrafíš!"
„To je sprostá lož!"
„Nie je!" skríkol odrazu Trančík v márnej - a naivnej - nádeji, že si zachráni kožu. „Jánošík mrdal aj so starou Ilonou! Celý čas ťa ojebával!"
„Aj ty, Trančík?!" spýtal sa neveriacky Jánošík.
„O tom už dávno viem!" vyhlásila Anička.
„A to som si myslel, že som bohvieako opatrný," zašomral Jánošík.
„No, nech je ako chce," podotkla Anička. „Teraz ste mojimi väzňami!"
„Snáď nás nechceš zabiť?" zvolal Jánošík.
„Nie," zakrútila hlavou. „Zatiaľ ešte nie."
„Čo tým myslíš?"
Anička pristúpila k oknu a zahľadela sa von. Aj teraz v noci bolo vidieť, že sa po oblohe prevaľujú obrovské mračná. Vyzeralo to na búrku.
„Najprv by som si na vás rada vyskúšala isté... praktiky," prehovorila zasnene.
Zbojníkom sa slovo „praktiky" ani trochu nepozdávalo. Tušili, že ich čaká niečo omnoho horšie než je smrť. Uhorčík nabral do pľúc vzduch a pár sekúnd zbieral odvahu. Ale napokon sa to spýtal.
„Aké praktiky?"
Anička sa zvonivo zasmiala. Čisto. Panensky. Dievčensky pôvabne. Pri počúvaní toho smiechu by nikomu nenapadlo, aká je to vlastne pošahaná sadistická mrcha.
„To uvidíte," povedala tajomne. „Práve ich pre mňa píše jeden môj dobrý priateľ a milenec v jednej osobe."
„Kto je to?!" zreval Jánošík celý červený od zlosti.
„Markýz de Sade, poznáte ho?"
Zbojníkom sa rozšírili zrenice a ich srdcia sa zrútili z koralových útesov v ústrety špicatým skalám a nasratým žralokom.
„Začneme zajtra," usmiala sa Anička, vytiahla z vrecka malý zvonček a zazvonila. V miestnosti sa objavilo niekoľko vojakov.
„Zatiaľ vás schladím v žalári," oznámila zbojníkom. „Snáď tam dostanete rozum. Dopredu vás však upozorňujem, že aj keby ste ho dostali, tak vás to od procedúr, ktoré budú nasledovať nezachráni. Skôr ich to ešte zhorší!"
Vojaci sa chopili omámených zbojníkov. A bolo to. Boli v riti. Horšie to už snáď ani nemôže byť...
„Och, a aby som nezabudla," zavolala ešte Anička za vojakmi, „na večeru im dajte hrášok!"
Jánošík útrpne zavyl, akoby ho práve drali z kože. Ale nedrali. To malo prísť až o pár dní. To však ešte nevedel. A to bolo jeho šťastie. Tak šťastena predsa len nenechala svojho syna na kolenách.
Vonku sa zatiahlo a z tmavých oblakov padali snehové vločky. Prichádzal chladný vietor.
Aj veci oveľa horšie.